Keď odo mňa Alice odišla, nemyslel som si, že jej mama nám zakáže sa stretávať. To by som ju už od seba nepustil. Pokúšal som sa aj obmäkčiť Alicinu mamu, no ona bola tvrdý oriešok. Bola presvedčená, že ja jej dcére ubližujem, pritom vôbec nevedela kde je pravda. Ona ubližovala nám dvom. Akonáhle som začul z izby volanie môjho mena, chcel som tam ihneď vbehnúť a objať ju so slovami všetko je v poriadku. Nič nebolo v poriadku, jej správanie bolo úplne choré. Hádal som sa s ňou asi pol hodiny, neustúpila. Ku koncu sa mi začala vyhrážať políciou, aj to bol dôvod prečo som sa pobral domov. Taktiež mi začínalo byť trochu zle z tej liečby. Potreboval som oddychovať a nie sa hádať s tou harpiou. Avšak predovšetkým som potreboval svoju Alice. Ona bola slnkom môjho dňa, ona mi vždy vyčarila úsmev na tvári už len svojim príchodom. Nikto okrem nej nedokázal. Zvlášť teraz nie. Taktiež som sa bál o ňu aby si niečo nespravila. Ja by som sa v takýchto podmienkach určite zbláznil.

Počas celých dvoch týždňov som nebol vôbec vo svojej koži. Zasekol som sa v stereotype, ktorý ma prestával baviť. Nemal som silu sám pokračovať ďalej. Samozrejme, mal som rodinu, ktorá to mala v hlave v poriadku narozdiel od tej Alicinej, ale aj tak ja som potreboval len a len ju. Z depresií ma však vždy vytiahla moja malá sestrička Charlotte. Tým jej nevinným úsmevom, na tvári a iskričkami v očiach vždy, keď som sa s ňou trochu zahral. Iba ona ma držala nad vodou nekonečného jazera zúfalstva. No koho držal nad vodou Alice? Nikto. Ja som nemohol.

Rodičia videli v akom som stave, tak mi dovolili ísť sa s nimi na chvíľu trochu prejsť. Padla mi vhod prechádzka po nočnom meste. Medzi štyrmi stenami mojej izby som sa začínal cítiť až priveľmi stiesnene. To som však ešte netušil čo sa udeje.

S rodičmi som sa trochu rozprával, aj keď som chcel predovšetkým potichu premýšľať. Nad sebou, nad Alice, nad životom. Boli sme už blízko našej bytovky, keď som zahliadol modro-červené blikajúce svetlo. Sanitka. Zmocnil sa ma zlý pocit. Okamžite som sa rozbehol nechávajúc za sebou zdesených rodičov. Pri sanitke stála uplakaná mama Alice. Dnu do sanitky som nevidel, pretože dvere už boli zatvorené. Bolo mi jasné, že dnu sa nachádza Alice, no nevedel som v akom stave je. Asi na tom nebola vôbec dobre, keďže sanitka rýchlo vyštartovala zanechávajúc jej matku na chodníku.

"Č-čo ste jej spravili?!" vybehol som na ňu.

"Ja?!" otočila sa na mňa odhaľujúc svoju uplakanú tvár.

"Za to všetko môžeš iba ty!" zaútočila na mňa.

"Ja som ju zatvoril doma? Ja som jej zakázal stretávať sa s ňou?" pýtal som sa jej pre zmenu pokojným hlasom. Mal som síce čo robiť aby som zachoval chladnú hlavu. Hádka s jej mamou jej nepomôže.

"Chcela som jej iba dobre!"obhájila sa. Chcel som jej niečo odvrknúť, no v tom sa do toho primiešali rodičia.

"Tak o tom pochybujem," otočil som sa jej chrbtom ku mojim rodičom.

"Potrebujem aby ste ma odviezli do nemocnice. A to hneď!" naliehal som. Bol som úplne zúfalý. Ešte stále som nevedel čo presne sa jej stalo, musel som byť však pri nej.

"Prečo? Čo sa stalo?" spýtala sa so strachom moja mama. S otázkou v očiach som sa otočil ku žene, ktorá toto všetko mala na svedomí.

"Pokúsila sa predávkovať." Vysvetlila. Pozerala sa smerom na chodník, hlas sa jej triasol. Bola iba otázka času kedy sa znova rozplače. Ak by to nebola jej vina, bolo by mi jej ľúto. Teraz som necítil nič viac iba hnev. Nič sa nemuselo stať.

Môj otec rýchlo utekal po kľúče od auta. Bol som vďačný za jeho pohotovú reakciu. Bál som sa, že ak by som sa ešte dlhšie pozeral do tváre tej ženskej, ublížil by som jej.

"Nedovolím, aby si išiel za mojou dcérou!" vykríkla. Mala úplne nepríčetný pohľad, rýchlo dýchala a ruky mala zaťaté v päste. Normálne som sa jej trochu zľakol. Vyzerala ako vystrihnutá z hororového filmu.

"Pani, za vaše komplexy Alice nemôže. Tak ju prosím už netýrajte!" Prehovoril som. Skôr ako som sa stihol spamätať, na mňa skočila. Začala ma mlátiť ako keby som sa ju pokúsil zabiť.

"Ty nacista! Drž hubu a nepribližuj sa ku mojej dcére!" kričala ako zmyslov zbavená pričom ma stále mlátila. Mama ihneď zavolala sanitku, aby jej pichli niečo na upokojenie. Chvíľu som s ňou zápasil v tom sa pri nás konečne objavil môj otec, ktorý ju odo mňa konečne odtrhol. Na takú postaršiu chudú dámu mala veľa sily. 

"Vy môjmu synovi nadávať nebudete!" keď bola až príliš blízko, pre istotu som ju zastavil. Tá žena predsa nebola normálna, nechcel som aby niečo urobila mojej mame.

"Mami, kašli na ňu. Poďme radšej do tej nemocnice," prosíkal som ju. Bez slova prikývla.

"Pravé vrecko," zahlásil otec. Mama vytiahla z otcovho vrecka kľúče aby ju nemusel pustiť.

"NIE! Nieee!" kričala pričom sa snažila dostať zo zajatia. Viacej som sa o ňu nestaral, potreboval som vidieť Alice.

V nemocnici nás čakalo niekoľko hodinové čakanie. Nevedel som ako dlho vydržím čakať. Už i tak som bol na pokraji nervového zrútenia. Na moje prekvapenie to tak dlho ani netrvalo. Do hodiny bola v stabilizovanom stave. Nemohla však prijímať žiadne návštevy, čo ma ubíjalo. Nedalo sa však nič robiť. Návšteva musela počkať do zajtra.

Ahojte ľudkovia! :D

Ako ste si už asi stihli všimnúť som tu zas. :D Dúfam, že sa vám táto časť páčila. :) Čo hovoríte na tú zmenu Alicinej mamy? O.o Ešte raz by som vám všetkým chcela poďakovať za komentáre pri predchádzajúcej časti. Veľmi mi zlepšili náladu. :) :3 ♥

Love you all ♥♥