Po tom bozku u mňa strávila ešte niekoľko hodín. Bola úplne vymenená. Stále sa usmievala, občas aj zjedla zopár bobuliek hrozna. Nečudoval som sa. Aj ja sám som prekypoval šťastím. Prišlo mi to také neuveriteľné. Moja zlá nálada sa ihneď pominula. Odrazu som neľutoval, že nemôžem nikam chodiť. Mal som totiž pri sebe Alice a to mi úplne stačilo.

"Vieš čo by som chcel?" prehovoril som po dlhšej dobe ticha.

"Čo?" zasmiala sa.

"Mať na tej stene fotku s tebou," zaškeril som sa.

"Máš tam moju fotku. To ti musí stačiť," vyplazila mi jazyk.

"Ale ja chcem fotku kde budeme spolu. Ja a ty," pousmial som sa.

"Niee," zaborila hlavu do môjho vankúša. V tej chvíli sa mi zrodil v hlave nápad. Natiahol som sa pre mobil a chvíľu počkal.

"Musíme sa fotiť dnes?" otočila hlavu smerom ku mne čo mi poskytlo príležitosť si ju odfotiť.

"Aj túto si dám na stenu," smial som sa. Bola to celkom podarená momentka.

"Nie! Prosím, nie! Odfotím sa s tebou len ju vymaž," prosila.

"Nevymažem ju. Si tam hrozne zlatá," hovorila stále si prezerajúc tú fotku. Vlasy strapaté, oči privreté, ústa pootvorené, veľa ľudí by sa asi zhrozilo keby videlo tú fotku, no mala svoje čaro, kvôli ktorému som ju odmietol vymazať.

"No strašne," prekrútila očami, "aspoň si ju nedávaj na tú stenu," pokračovala. Pozerala sa niekam do neznáma. Vyzerala byť z toho trochu smutná.

"Neboj sa. Túto fotku neukážem nikomu. Ešte by si sa niekomu zapáčila," majetnícky som ju objal. Po tom objatí som túžil už hrozne dlho bolo to akoby sa mi v ten deň plnili všetky sny.

"Podáš mi tú čiapku? Nechcem sa fotiť takto," pozrel som sa na čiernu čiapku ležiacu na stole. Ona mi ju s menším povzdychom podala.

Alice som nakoniec prehovoril aby sa so mnou odfotila. Potom sa však mobilu zmocnila ona, asi nikomu nemusím hovoriť, že potom som mal tých fotiek viac než dosť. Nie že by mi to nejako vadilo. Vlastne som bol za to rád.

"Vieš čo mi teraz napadlo?" spýtal som sa jej popri prezeraní fotiek. Nachádzali sa medzi nimi horšie aj lepšie, nemal som však v pláne vymazať ani jednu z nich. Každá sa mi svojim spôsobom páčila.

"Čo zas?" vyjavene sa na mňa uprela svoj zrak.

"Nevieme toho o sebe veľa. Chcel by som sa o tebe dozvedieť viac," prezradil som.  Pohodlnejšie sa usadila. Podľa jej usmievavej tváre som vedel, že tento nápad sa jej pozdával o niečo viac ako ten prvý.

"Dobre, ale čo by si chcel vedieť?" rukou si zašla do vlasov, aby jej nepadali do očí.

"Hovor všetko čo ti napadne," vysvetlil som. Sám som presne nevedel čo som o nej chcel vedieť.

"No takže, volám sa Alice," zasmiala sa.

"Nie! To vážne?" zatváril som sa prekvapene.

"Áno," zasmiala sa. Tak rád som počúval jej smiech. Bola to veľmi návyková droga pre moje uši.

"Moja obľúbená farba je čierna, posledných pár rokov počúvam najmä rock a metal. Obľúbených interpretov však nemám, rada si počúvnem akúkoľvek pesničku. Obľúbené jedlo nemám. A už neviem čo ďalej," pousmiala sa.

"Čo rodina?" prehodil som.

"Už žijem iba s mamou, ako už vieš, môj otec zomrel. Súrodencov nemám," zazrel som ako sa jej do očí tlačia slzy. Spomenul som si, ako mi to raz na streche všetko vyrozprávala. Vtedy sa mi priznala aj s anorexiou. Pamätal som si, ako som ju vtedy chcel objať, no nevedel som či si to môžem dovoliť. Preto som to urobil aspoň teraz. Žiadne slová mi neprišli vhodnejšie ako objatie. Trochu ju to zaskočilo, no nakoniec mi objatie opätovala.

"Ďakujem. To objatie bodlo," jej pery sa skrivili do maličkého úsmevu.

"Aj nabudúce," odhrnul som jej neposlušný prameň vlasov z tváre. Chvíľu sme si len tak navzájom pozerali do očí a potom ako naschvál zazvonil Alice mobil. Ospravedlňujúco sa na mňa pozrela a potom prichádzajúci hovor zodvihla. Podľa jednoduchých odpovedí typu áno a nie, sa dalo zistiť, že telefonuje s mamou. Takéto telefonáty bývajú predsa iba s mamami.

"Volala mama. Už by som mala ísť," smutne premiestnila som zrak zo mňa na zem.

"No tak, keď musíš, tak musíš." Podišla ku mne a váhavo ma na rozlúčku objala. Ja som jej to objatie samozrejme opätoval. V objatí sme zotrvali asi dlhšie než by chcela. Musel som sa s ňou poriadne rozlúčiť, pretože nikto nevedel či sa zajtra ešte zobudím.

"Tak sa maj," ozvala sa s miernym úškrnkom na tvári.

"Ahoj," vytreštil som oči, na široko sa usmial a zamával jej. Chcel som ešte poslednýkrát za tento deň vidieť ten jej sladký úsmev. Čo sa mi aj podarilo.

"Si blázon," skonštatovala pomedzi smiech. Kýval som jej dovtedy, kým sa mi nestratila z dohľadu. Potom som už iba spadol do izby premietajúc si v hlave dnešný deň. Jednoznačne patril medzi moje najšťastnejšie.

Po hodnej chvíli nepríčetného usmievania sa na strop, som sa premiestnil ku stolu. Spomenul som si na to, ako ma Alice prosila aby som jej niečo napísal. Teraz mi to prišlo ako vhodná chvíľa. Bol som pozitívne naladený z čoho mohlo vyjsť nejaké pekné dielo. Nepotreboval som ju predsa znova dostať do depresie nejakým úplne pesimistickým dielom.

Najťažší bol začiatok. Potom to už išlo úplne samo. Jednoducho som nechal svoje myšlienky plynúť. S výsledkom som bol maximálne spokojný síce som sa trochu obával toho, či sa to nakoniec bude páčiť aj jej, ale aj tak práve toto dielo bolo podľa môjho názoru to najlepšie čo som kedy napísal. Možno to spôsobilo aj to, že bolo písané pre osobu, na ktorej mi naozaj veľmi záležalo. Nemohol som jej predsa dať len tak nejaký príbeh. Do tohto som vložil aj kúsok seba. Chcel som totiž aby práve to dielo bolo jej spomienkou na mňa, keby som svoj boj s rakovinou prehral. Stať sa totiž mohlo čokoľvek. Bohužiaľ nikto z nás nemal schopnosť vidieť budúcnosť.

Ešte som vybral dve najkrajšie fotky, ktoré som následne vytlačil. Na stenu presne do stredu som nalepil fotku, kde sa o mňa opierala. Na tej fotke sa krásne usmievala. Práve preto som si ju tam nalepil. To čo som chcel každý deň vidieť bol jej nádherný úsmev. Bola krásna celá, ale jej úsmev bol ako čerešnička na torte. Druhú fotku, kde som ju objal a tváril sa ako malé dieťa, čo dostalo svoju vysnívanú hračku, som priložil k tomu príbehu do obálky. Dúfal som, že vždy keď sa pozrie na túto fotku, tak sa usmeje.

Ahojte!

Tak som tu zasa s tak trocha romantickou časťou. No dobre, tak s trocha viac romantickou časťou. :D Snáď sa Vám páčila aspoň tak ako tá predošlá. Ešte by som vám znova chcela poďakovať, za tie krásne komentáre, ktoré som si našla pod predošlou časťou! :3 Urobili mi veľkú radosť. :) Ďakujem. :)

Tak toto je na dnes všetko. Majte sa. :)