Po tom ako Alice zjedla tú mandarínku sa mi podarilo trochu upokojiť. Stále som však musel myslieť na to čo sa stalo. Nevedel som, či som sa zachoval správne alebo nie. Jesť však musela. Nemohol som nakoniec prežiť ja a ona zomrieť. To sa tak jednoducho skončiť nemohlo. Po našom súkromnom rozhovore to Alice mame vysvetlila. Samozrejme, že jej nepovedala celú pravdu. Nechápal som ako jej výhovorke mohla mama uveriť. Al bola proste zlá klamárka.

Mama ostala pri mne ešte hodinu, pretože potom už končili návštevné hodiny. Atmosféra však už nebola taká ako pred tým. Trochu som to aj ľutoval, ale ktovie ako by sa to skončilo keby som ju to dnes neprinútil jesť. Mama odišla, no Alice ostala. Vyzeralo to tak, že ju nikto neprinúti odísť. Po dlhom presviedčaní sa nad ňou sestričky zľutovali. Nevedel som prečo to urobila, no bol som za to rád.

Vonku už panovala tma, Alice spala v malom kresle, do ktorého sa dostala za pomoci sestričiek. Bola hrozne zlatá. Hlavu mala opretú o stenu. Ešte pred tým ako zaspala som jej dal svoj vankúš aby sa necítila až tak nepohodlne. Vlasy mala strapaté, ústa mierne pootvorené. Pri prudkom pohybe vždy skrivila tvár do bolestivej grimasy. Keď sa tak stalo, mal som chuť si to s ňou vymeniť. Avšak bol by problém s tými všetkými hadičkami.
Pozoroval som ju celú noc. Celú noc som ani oka nezažmúril nevedel som totiž kedy ju znova takto uvidím. Za tú noc plnú premýšľania a pozorovania tej krásnej bytosti som si uvedomil, že ju mám rád viac ako kamarátku.

"Dobré ráno," povedal som hneď ako otvorila oči.

"Dobré," povedala zívajúc.

"Vyspala si sa aspoň trochu?" pousmial som sa.

"Nebolo to až také hrozné. A ty?" úsmev mi opätovala.

"Nespal som," zaškeril som sa.

"Čože?" vytreštila oči.

"Čuduješ sa mi? Ako som mohol spať, keď som mal pri sebe také krásne dievča?" vysvetlil som jej.

"Prestaň s tým," začervenala sa.

"S čím?" nadvihol som obočie. Náš rozhovor by pokračoval ďalej keby dnu nevstúpila sestrička s raňajkami.

"Dala som vám jeden rohlík navyše," usmiala sa na nás.

"Tak čo si dáš?" hovoril som dravo sa pozerajúc na raňajky.

"Nič," povedala znechutene.

"Aha takže si dáš až obed, však?" nadvihol som obočie. Zrak sklopila na zem aby sa vyhla môjmu pohľadu.

"Asi už pôjdem domov," nemotorne sa snažila dostať sa na vozík. Bolo to však márne. Vedel som, že sa  naň bez pomoci nedostane. Bola na to príliš slabá.

"Alice," oslovil som ju, čím som si získal jej pozornosť, "snaž sa aspoň kvôli mne, prosím."

"Ja som sa kvôli tebe snažiť prestala. Ublížil si mi, vieš to?" Cítil som sa hrozne, keď mi to povedala.

"Viem a  ani nevieš ako veľmi ma to mrzí. Nikdy som ti nechcel ublížiť. Môžeš mi to prosím odpustiť?"pozrel som sa na ňu šteňacím pohľadom, dúfajúc, že to na ňu zaberie. Neodpovedala mi iba si z môjho nočného stolíka zobrala ďalšiu mandarínku.

"Odpustím, ale nabudúce už chcem jablko," zasmiala. V jej očiach som i tak videl smútok. Netušil som čo sa jej práve preháňa hlavou. Dúfal som však, že sa z toho dostane. Že sa z toho obaja dostaneme. Zaslúžila si ten jej vysnívaný šťastný koniec.

"Myslíš, že to zvládneme?" opýtala sa zrazu.

"Dúfam v to," pousmial som sa.

"A ak to jeden z nás nezvládne?" dívala sa na mňa s otázkou v očiach, na ktorú som ani ja sám nevedel odpovedať.

"Nemysli na to," ale na to sa nemyslieť nedalo, aj mňa tá otázka trápila. Nevedel som si to predstaviť. Po mojej odpovedi ošúpala mandarínku a jeden mesiačik zjedla. Za ním však nasledovali ďalšie dva.

"Wau. Zjedla si toho celkom dosť," žasol som.

"Ani nie, no snažím sa," zvyšok položila späť na nočný stolík.

"A ja som za to rád," žmurkol som na ňu.

Pokračovanie nabudúce... :D