Prišiel som domov, nikde nikto nebol. Na okamih som si myslel, že všetci odišli a ja budem mať pár chvíľ pre seba na premýšľanie. Avšak moju radosť mi pokazil hluk z kuchyne.

"George? To si ty?" začul som hlas mojej mamy. Ani nečakala na odpoveď, rovno sa vybrala pozrieť do chodby.

"Povedal si jej to?" začala ihneď. Však načo strácať čas, nie?

"Nie," povedal som pri tom ako som si vyzúval topánky.

"Takto ju zničíš," povedala potichu.

"Nie, ja sa jej práveže snažím pomôcť!" zvýšil som hlas, nechcel som si to pripustiť. Nedovolila by mi už pomôcť jej keby vedela, že som jej klamal. Zase by nikomu nedôverovala.

"Ty sa jej snažíš pomôcť?! Aha, takže ju vôbec nezničí, keď sa z jedného dňa na druhý dozvie o tvojej smrti.  To bude v poriadku, však? Neviem čo jej je, ale viem jedno, toto čo robíš jej nepomôže. Vysvetli mi, George ako si toto  celé predstavuješ? Jedného dňa prídem za ňou  aby som jej to všetko vysvetlila. Ty budeš mŕtvy, ona zničená. Takže bude tam, kde je teraz," povzdychla si. Snažil som sa ju nepočúvať, no v niečom mala predsa len pravdu. Ja som sa však do toho všetkého priveľmi zamotal.

"George, ja viem. Všetko to je ťažké, nie len pre teba, ale i pre mňa. A ťažké to bude aj pre ňu. Predstav si, že by si sa ty zo dňa na deň dozvedel o smrti niekoho blízkeho. Ako by ti bolo? Skús sa vcítiť aj do Didiany..." toto sa mi nechcelo počúvať, tak som jej rovno skočil do reči.

"Ja som ťa neprosil aby si jej to hovorila," zamrmlal som.

"Nevedela som, že to nevie. Chcela som ich zavolať ku tebe, aby ťa podporili a priznávam, aj aby sa ťa pokúsili prehovoriť. Pochop to, George. Je strašné vidieť svoje dieťa umierať. Nič ti nezakazujem ani neprikazujem, rob ako myslíš. Iba ti radím. Nechceš sa liečiť? Fajn. Ale povedz jej to," slzy mala na krajíčku, snažila sa nerozplakať. Ja som vedel, že to nie je fajn ako povedala, no páčila sa mi jedna vec. Aspoň teraz nechávala všetko na mňa, nepresviedčala ma. Cítil som, ale istú povinnosť zachovať sa čo najlepšie, čo najrozumnejšie. 

"Ďakujem," zovrel som ju v pevnom objatí, ktoré mi opätovala. Síce zomriem mladý, nič som nedokázal, nič už nikdy nedokážem, no mal som tú najlepšiu mamu, vďaka ktorej som mal skvelé dectvo.

Po tomto rozhovore sme si spolu sadli do kuchyne, spravila mi moje najobľúbenejšie jedlo. Lievance s javorovým sirupom a jahodami. Spomínali sme na veci, ktoré som ako malý vystrojil, vymyslel. Dosť sme sa nasmiali, no na jej tvári som aj tak videl smútok. Smútok, ktorý jej tak skoro z tváre nezmizne.

Neskôr sa ku nám pridali aj otec so Charlotte. Bol to jeden z tých príjemných rodinných večerov, ktoré sa v pamäti zachovajú navždy.

V noci som vymýšľal plán, ktorý som si postupne písal na papier:

- ísť za Alice hneď ako sa bude dať

- stretnúť sa s Alexom a Didi, vynahradiť im to, že som tak odišiel

- napísať príbeh

- kúpiť kvet (môžno aj viac kvetov)

- povedať Alice pravdu

Nebolo to také ťažké naplánovať, to realizácia je vždy tá najťažšia časť plánu. Príbeh som začal písať ešte v tú noc. Nepísal som nejakú sci-fi blbosť, písal som svoje myšlienky, svoje pocity. Nejako som tušil, že to by sa jej malo páčiť viac ako len nejaká rozprávka. 

Ahojte! :D

Tak je tú taká trošku kratšia, ale aj tá sa ráta či nie? :D Som zvedavá na vaše názory, tak sa nebojte a píšte! :3 Vopred ďakujem za každé prečítanie, vote i koment. :)

Vidíme sa pri ďalšej časti. ;) :)