Môj stav sa nezhoršil, takže hneď ráno ma prepustili domov. Prišla po mňa iba mama. Takže už ma moja sestrička nemohla zachrániť od jej ďalšej nezmyselnej prednášky.

Spoločne sme nasadli do auta. Chcel som zájsť za Alice, ale mama mi to zavrhla so slovami, že sa musíme porozprávať. Nechcel som sa s ňou zhovárať, ale tak, keď inak nedala...

Celú cestu však nepovedala ani slovo. Ja som sa pre istotu ani neozval aby si to náhodou nerozmyslela. Tak som sa nechal unášať v melódii známej piesne hrajúcej z rádia. Hľadel som von z okna, prezeral si ulice mesta, v ktorom som vyrástol. Ľudia chodili hore dole, každý jeden z nich mal nejaký význam, nejaké poslanie. Nejaké miesto v živote, na ktorom museli zotrvať až do svojej smrti. Ja som ho nemal, keď zomieram tak mladý? Možno to bol iba omyl, že som sa na tomto svete ocitol. Preto si stojím za svojím názorom, že sa to netreba snažiť oddialiť iba by som zavadzal niekomu s väčším poslaním ako som mal ja.

Prúd mojich myšlienok myšlienok prerušil mamin hlas: "George, vystupujeme."

Prebral som sa z tranzu a vystúpil z auta. Vošiel som do bytovky, v ktorej dokonale poznám každé zákutie, vyšiel som tým istým výťahom na to isté poschodie ako celý svoj život. Žiadna zmena nič. Je zvláštne ako si v takých chvíľach začne človek všetko uvedomovať. Každú jednu drobnosť.

V byte som prestal vnímať čo všetko je v mojom živote stále rovnaké. Na chodbe ma čakali ľudia blízky môjmu srdcu. Babka, dedko, moji najlepší kamaráti Alex a Didiana. Didiana a babka mali červené oči od plaču. V tú chvíľu som sa tým však zaoberať nechcel. Všetko predsa má svoj čas. Všetci sa mi pozdravili, pri čom to Didiana nevydržala a hodila sa mi okolo krku.

"Prečo sa nechceš liečiť?" zašepkala tak, aby som to počula iba ja. Táto veta mi všetko vysvetlila. Bolo to od mojej mamy bodnutie do chrbta. Nechcel som im to vešať na nos. Didiana o tom ani vôbec nevedela. Bolo mi jej trochu ľúto.

Návšteva trvala už dve hodiny. Každý sa rozprával s každým len ja som tam ticho sedela čakajúc kedy to skončí. Dosť krát sa ma snažili "nenápadne" presvedčiť aby som sa išiel liečiť. Občas sa vo mne dokonca snažili vyvolať výčitky. Tak som sa jednoducho postavil a odkráčal ku dverám.

"George! Kam ideš?" zvolala hneď mama.

"Ty vieš veľmi dobre kam idem!" zakričal som z chodby.

"Vráť sa tu!" v jej hlase som už začul hnev.

"Ani omylom," zamrmlal som si. Do chodby vbehla Didiana.

"George, čo to vyvádzaš? Kam to ideš? Prečo nám nechceš venovať trochu tvojho času?" hovorila so sklopenými očami, hlas sa jej triasol akoby sa mala za chvíľu rozplakať.

"Didi, už vieš, že ho veľa nemá. A ja ho tebe aj Alexovi rád venujem, ale nie keď do mňa budete stále rýpať. Je to proste moje rozhodnutie." pozeral som sa jej do očí, zatiaľ čo ona stále uhýbala pohľadom.

"Prepáč, nebudeme takí, len zostaň. Ale mama taká bude. Navyše nemôžem, musím za niekým zájsť." hovoril som popri obliekaní.

"To môžeš aj neskôr, nie?" zvraštila obočie.

"Nie, musím dodržiavať návštevné hodiny," pousmial som sa.

"Ideš do nemocnice? Za dievčaťom? Niekoho si tam spoznal?" ihneď vyzvedala... proste celá Didi.

"Didi, ja fakt musím..." ani ma nenechala dohovoriť.

"Bež!" nasadila mi čiapku na hlavu tak, že som cez ňu nič nevidel a následne ma vytlačila z vlastného bytu. Vlastne to bolo dosť vtipné. 

Konečne som vypadol. - pomyslel som si. Asi to nebolo pekné, no mal som chuť byť iba pri jednom človeku, rozprávať sa iba s tým jedným človekom. S Alice. Vždy, keď som bol s ňou, cítil som sa inak ako pri rodine, Alexovi či Didiane. Cítil som sa s ňou skvele. Nevedel som presne čo to znamená, ale vedel som jedno. Ak by som zomrel skôr ako ju spoznal, cítil by som sa strašne osamelo. Osamelo ako ešte nikdy keďže sa okolo mňa vždy pohybovalo množstvo ľudí. Teraz mi stačila jediná.

Ahojteee! :3

Tak čo na toto hovoríte? Snáď som Vám aspoň trošku spríjemnila večer. :) Ja zajtra nejdem do školy, tak som napísala ďalšiu časť, aby ste na ňu nemuseli čakať tak dlho, ako na tu predošlú. Snáď som aspoň niekoho potešila. Poteším sa za každý jeden vote i komentík. :3 Tak šup šup. xD

Zatiaľ sa majte, vidíme sa pri ďalšej časti. ;)