Po asi hodinovej návšteve mojej mamy, ju sestrička poslala preč aby som mohla odpočívať. Ja som to však nechcela. Nechcela som byť sama. Nechcela som znova cítiť tú samotu. No nič sa s tým nedalo robiť. Aspoň som konečne mala svoj tablet. Zapla som si hudbu a začala surfovať po internete. Skontrolovala som všetky sociálne siete, na ktorých som bola zaregistrovaná. Mala som mnoho upozornení, no zaujalo ma iba jedno. Bol to follow od Georga. Ten blázon mi polajkoval aj tie najstaršie fotky, ktoré som tam mala. Musela som sa nad tým pousmiať. Nespravodlivé však bolo, že on tam mal iba jednu fotku aj to bol iba odfotený západ slnka zo strechy.

Popozerala som si aj fotky iných ľudí to ma však veľmi nebavilo. Vypla som tablet a rozmýšľala nad ďalšou činnosťou. To premýšľanie sprevádzalo hľadanie von oknom. Áno, hľadenie von tým istým oknom, na tie isté ruže. Človeku by z toho asi preplo, ale fakt je, že tie ruže boli vážne nádherné. 

Po chvíli som však dostala nápad. Zo zásuvky starého bieleho nočného stolíka som  vybrala čistý papier a ceruzku. Do tej kresby som sústredila celú fantáziu. Asi na žiadny obrázok som sa nesústredila tak, ako na tej jeden. Po niekoľkých hodinách bolo na papieri dievča s dlhými hnedými vlasmi, ktoré jej padali do tváre. Zrak mala sklopený na červené ruže v jej rukách. Ten obrázok bolo asi to najkrajšie čo som kedy nakreslila.

Položila som ho na nočný stolík, ľahla som si a zapla som si svoj obľúbený playlist "sadsongs". Možno som to robiť nemala, možno mala, no znova som sa ponorila do nekonečnej temnoty. Do pocitu, že nič a nikoho nemám. Ani tie ruže, čo sa mi tak páčia, ani tie nie sú moje. Patria všetkým aby ich potešili počas dlhej doby strávenej v tejto nemocnici. Ale nepatria iba mne. Čo som to za milovníka ruží, keď žiadne nepestujem? Mmm... Som proste čudná od prírody.

V tónoch pomalých pesničiek som postupne zaspala.

Ráno bol na mojej izbe chaos a zmätok. Privážali nového pacienta. Nevedela som či byť smutná alebo sa tešiť. Naruší môj pokoj, ale nebudem tu sama. Silno som nad tým premýšľala až do jeho príchodu. Bol to malý chlapec. Mohol mať okolo 10-12 rokov. Doviezli ho na nemocničnej posteli. Spal.

Kvôli nemu meškali s mojimi raňajkami čo mne vôbec nevadilo. Nemuseli ich doniesť vôbec, ale tak ľahko na mňa nezabudli. Doniesli mi dva rožky, maslo a dva plátky šunky. No fuj!
Toho jedla som sa ani nedotkla. Bolo položené na mojom nočnom stolíku zatiaľ čo ja som sa hrala na tablete.

"Ahoj," začula som rozospatý hlas malého chlapca.

"Ahoj," pozrela som sa jeho smerom. Pozeral na mňa svojimi veľkými modrými očami.

"Nebudeš to jesť?" pozrel na môj tanier s jedlom, keďže jeho posteľ bola hneď vedľa môjho nočného stolíka nemal problém si to zobrať.

"Nie, pokojne to zjedz," pousmiala som sa.

"Ďakujem! Som strašne hladný!" dravo sa pustil do rohlíkov.

"Prečo si tu?" ozval sa znova po dojedení.

"Zrazilo ma auto. A čo ty?" po tej otázke značne zosmutnel.

"Čo noha? Bude v poriadku?" zaujímal sa.

"Áno, je iba zlomená."

"To máš šťastie. Ja už nikdy nebudem chodiť," do očí sa mu nahrnuli slzy. Mne tá veta úplne vyrazila dych. Doteraz som si ani neuvedomovala aké veľké šťastie som mala. Nedokázala som si predstaviť, že by som sa už nepostavila na nohy. Samozrejme by to malo aj značný vplyv na moje cvičenie...

"Oh... čo sa ti stalo?" opatrne som sa ho opýtala.

"Jazdil som na koni, chcel som preskočiť celkom malú kôpku kameňov, no môj kôň sa splašil, spadol som a upadol do bezvedomia," celý čas, čo to hovoril sa mu triasol hlas.

"Ale určite je nejaká šanca, že budeš chodiť ak bude cvičiť, nie?"

"Šanca tu je, ale veľmi malá."

"To zvládneš, verím ti. Len sa musíš snažiť," povzbudivo som sa na neho usmiala.

Ahojte ľudkovia. :)

Ja viem, že strašne dlho nebola časť, no v poslednom čase nič nestíham až dnes som si konečne našla chvíľu čas aj na písanie. :) Je trochu kratšia, ale tak aspoň niečo. :) Dúfam, že sa páčila, poteší ma každý vote aj koment.

Vidíme sa pri ďalšej časti, zatiaľ sa majte! ;)