"Ty."

"Ja?" nervózne sa zasmiala.

"Hej," mykol som plecom.

"Čítala si ju?" pozrel som sa na knihu môjho otca ležiacu na jej nočnom stolíku. Snažil som sa zmeniť tému. Nemusela vedieť, že v poslednej dobe na ňu myslím skoro stále. Aj keď... už som jej to viac-menej prezradil.

"Hej, začala som ju čítať. Tvoj otec píše krásne básne. Zdedil si ten talent?" pousmiala sa a sklopila zrak.

"Neviem. Myslím, že skôr sestra. Ja som sa párkrát pokúšal niečo napísať. Nikdy sa mi to však nezdalo dobré, tak som to kdesi založil a už nikdy sa k tomu nevrátil," poškrabal som sa na zátylku. Pozerala sa na mňa tými veľkými modrými očami akoby som niekoho zabil.

"To si to ani nikomu nedal prečítať?" nadvihla obočie.

"Nie. Proste to nebolo dobré," zasmial som sa.

"To si myslíš len ty, keď sa dostaneme z nemocnice, pekne to nájdeš. A dáš mi to samozrejme prečítať o tom sa ani nebudeme baviť," povedala nekompromisne.

"Nie, všetko len toto odo mňa nechci," zúfalo som sa na ňu pozeral.

"Ale prečo? Možno máš vážne talent," presviedčala ma ďalej, no ja som o tom odmietal diskutovať.

"Nemám. To čo som napísal je skrátka hrozné."

"Prosíííím," úpenlivo na mňa hľadela tými očami, ktorým som z nejakého dôvodu nedokázal povedať nie.

"Napíšem ti niečo nové, dobre?" usmial som sa na ňu. Po tej vete sa jej úplne rozžiarili oči. Vyzerala, že keby mohla, skákala by aj tri metre vysoko.

"Ďakujeem," zachichotala sa.

"Poďakuj, až keď ti to dám," žmurkol som na ňu. Povedal som to preto, lebo sa mi nič písať nechcelo, ani som nevedel či to stihnem napísať. Nikto presne nevedel koľko času mi ostáva.

"Alice, ja už budem musieť odísť. Predsa len... nemám tu byť," pomalým krokom som sa začal odchádzať od jej postele.

"George? Čo presne si myslel tým, že ja som ti zabraňovala v spánku?" opýtala sa rýchlo, keď som už stál pri dverách.

"Nič Alice, nič," zamával som jej, pričom som sa zabudol pozerať na cestu. To zapríčinilo moju zrážku s jej mamou.

"Prepáčte, nevšimol som si Vás," ihneď som jej pomohol zozbierať všetky rozsypané veci.

"To nevadí," povedala pomedzi smiech, jej smiech bol strašne nákazlivý, tak som sa začal smiať aj ja. Alice nás iba pozorovala ako dvoch mimozemšťanov, ktorých ešte v živote nevidela.

S oboma som sa rozlúčil, keď som sa vrátil na oddelenie, čelil som hnevu doktora, pretože som odišiel bez jeho vedomia. Aj tak som ho však ďalej vôbec nepočúval. Zomriem tak či tak, tak načo potom tie zákazy, snaha a všetko ostatné? Tento boj som už vzdal. Všetko sa pokazilo príchodom mojich rodičov. Otec s mojou malou sestričkou zostali pri mne, no mamu si doktor zavolal za dvere.

"Prečo si v nemocnici?" spýtala sa zrazu Charlotte.

"Nič mi nie je, neboj sa. O pár dní sa vrátim domov," pousmial som sa a pohladil ju po vláskoch. Otec sa na mňa iba smutne pozeral, v jeho očiach som zazrel aj sklamanie. Mama mu musela povedať o tej liečbe. Aj keď neviem načo mu to hovorila. Umrel by som skôr či neskôr, tak nie je jedno kedy? 

Do izby vošla nahnevaná mama. Nič však o tom nepovedala. Dôvodom bola určite Charlotte. Môj malý anjelik ma zachránil pred ďalšou zbytočnou prednáškou o mojom správaní a liečbe. Ešteže tu Charlotte mám. Neviem čo by som si bez nej  počal.

Ahojte! :D

Taká trošku kratšia, ale tak aspoň niečo nie? :D Snáď sa Vám páčila, aj keď podľa mňa je totálne nudná. :/ Nič zaujímavé sa v nej nedeje. Budem rada ak vyjadríte  svoj názor komentárom. :)

Zatiaľ sa s vami lúčim, vidíme sa pri ďalšej časti. :) Zatiaľ sa majte. :)