Znova som si prečítala túto časť a niektoré veci, ktoré som tam opísala mi nejako nezapadali do deja, tak som to opravila. :) Ak chcete, môžete si prečítať túto trošku pozmenenú verziu, ale od chvíle čo sa Alice ocitla na pohrebe jej otca, nič zmenené nie je. :) 

Doktori ma nakoniec na vlastnú zodpovednosť pustili na pohreb, ale do nemocnice som sa ešte musela vrátiť. Mama ma hneď ráno odviezla domov aby som sa stihla osprchovať, upraviť a obliecť. Popravde umývanie sa so zlomenou nohou bolo pre mňa viac ako namáhavé. Preto mi musela pomôcť mam. 

V kúpeľni som zo seba zhodila všetky veci. Na stene mame zavesené veľké zrkadlo, takže pre mňa nebol pozrieť sa do zrkadla, aj keď som sedela na vozíčku.Rukou som si prechádzala po všetkých vyčnievajúcich kostiach. Konečne som sa pomaličky začínala páčiť samej sebe. Akurát ma mrzelo, že som sa nemohla odvážiť. So sadrou na nohe, opretá o barle by číslo na váhe asi obejktívne nebolo. 

Oblečená celá v čiernom som sedela na svojej posteli. Mama sa ešte upravovala, tak som vytiahla svoj denník na čistej strane.

Výška/váha: 165 cm/ - kg

Nekonečne dlhý čas zavretá v nemocnici s viacerými poraneniami som nemala/nemám možnosť sa odvážiť. Je to hrozný pocit. Potrebujem to vedieť. Po ničom inom netúžim viac ako po tom čísle.

Viac som si však zapísať nestihla, pretože mama už bola hotová. Prišla za mnou do izby, svoj denník som ihneď ukryla vo svojom kabáte. Pomohla mi dostať sa na vozík. Na moje prekvapenie sa jej to podarilo celkom ľahko. 

"Neschudla si tam nejako?" opýtala sa ma mama, keď sme nastupovali do výťahu.

"To sa ti musí len zdať." zaklamala som jej. Nemohla som sa predsa priznať. Určite by do mňa po návrate z nemocnice chcela napchať čo najviac jedla. A to som si nemohla dovoliť.

"Keď som ťa dvíhala, zdala si sa mi nejaká priveľmi ľahká," skonštatovala.

"To vieš nemocničná strava," falošne som sa zasmiala. V skutočnosti som mala chuť na ňu nakričať ako si opovažuje takto veľmi mi klamať. Musela som však svoje pocity ovládnuť. Nemohla som dovoliť aby ony ovládli mňa.

Sedela som na vozíčku pri otcovom hrobe bolo tam nespočetne veľa ľudí.  Z mojich očí padalo strašne veľa sĺz a svoje vzlyky som nevedela utíšiť. Zrazu mi prišlo strašne zle, v bruchu mi nepríjemne škvŕkalo, keby som nesedela na vozíčku asi by som odpadla. To však nemenilo nič na tom, že mi bolo zle. O chvíľu neskôr sa mi začala krútiť hlava. Bola na vine zrážka s autom alebo anorexia či oboje? To som v tej chvíli posúdiť nevedela. 

Mama si všimla, že mi niečo je až na kare. Ihneď ma odviezla späť do nemocnice. Doktor práve operoval, tak to zvalili na tú zrážku. Bola som aj celkom vďačná keby ma začal vyšetrovať doktor, možno by prišiel na moju anorexiu a to sa nesmel nikto dozvedieť. Vedel to Chris, aj to bolo až až. Avšak tá myšlienka mi ho pripomenula. Nebol tu? Nehľadal ma? Povedia mi to sestričky ak sa ich opýtam? 

Nenabrala som dostatok odvahy spýtať sa sestričky. Nevedela som prečo, no asi to bolo tým, že som to vlastne nechcela počuť. Pravdepodobne by ma pravda zarmútila. Preto bolo asi lepšie ostať v nevedomosti. 

Asi hodinu som sedela na posteli a snažila sa nejako zabaviť aby som necítila ten otrasný hlad. Stále som naivne dúfala, že sa ukáže. Zrazu sa pomaly začali otvárať dvere. Dnu však nevošiel Chris ako som dúfala, ale úplne neznáma žena. Nebola tak úplne neznáma, bola to moja susedka. Čo však chcela odo mňa. 

"Ty si Alice však?" pristúpila k mojej posteli nižšia, trošku pribratejšia brunetka. Nebola tlstá, ale keď som videla jej postavu, okamžite som si začala v duchu hovoriť, že nesmiem dopadnúť ako ona. Nikdy. Nepredýchala by som to. 

"Áno to som ja. A vy ste?" opýtala som sa milo.

"Georgova mama," vtedy moje srdce vynechalo zopár úderov. Bože, snáď sa mu nič nestalo.

"Je v poriadku?" vyhŕkla som. Ona sa iba pousmiala nad mojou nedočkavosťou. 

"Áno, už je. Odpadol a je v nemocnici, tak poslal za tebou mňa aby si poznala dôvod prečo za tebou neprišiel," vysvetľovala.

"Odpadol? Prečo? Čo sa mu stalo?" nevedela som prečo, ale strašne ma zasiahla správa, že je v nemocnici. Naozaj som sa o neho bála. A to som ho ani nepoznala tak dlho. Nespoznávala som sa. Nikdy mi na nikom mne nie až tak známom nezáležalo. 

"Alice, pokoj. Je v poriadku," smutne sa pousmiala. Z jej výrazu som však vytušila, že nie je tak celkom v poriadku ako mi tvrdí. Niečo mi tajili. Obaja. A ja som musela prísť na to čo. 

"Určite?" trochu som nadvihla obočie. 

"Áno, nemáš sa čoho báť. Hneď ako bude môcť, príde za tebou," pohladila ma po vlasoch, no smutný výraz z tváre jej nezmizol. Chcela som jej veriť, ale niečo mi nahováralo, že to nie je správne. Aby ma potom niečo neprekvapilo. 

Ahojte! 

Konečne som si našla čas niečo napísať. Cez týždeň sa fakt písať nedalo. Tá škola ma raz fakt zabije. No snáď Vás to čakanie neodradilo/neodradí a budete tento príbeh čítať aj naďalej. :) 

Tak na dnes je to všetko, vidíme sa pri ďalšej časti. Majte sa. ;)