Nápad na túto časť som dostala pri pesničke Flora Cash - Save me. Invisible_mee ďakujem, že si mi napísala názov tejto pesničky je krásna. :) Avšak do médii som dala inú pesničku, ktorá ma tiež dosť inšpirovala.

Keď som sa vrátil domov z nemocnice, unavene som sa hodil do postele. Ťažko sa mi dýchalo a bol som strašne unavený. Môj zdravotný sta sa zhoršoval. Vedel som to. Cítil som to. Mohol som za to z časti aj sám keďže som odmietol sa liečiť. Smrti by som by som aj tak neušiel.Chcel som si radšej užívať posledné chvíle svojho života a nie podstupovať chemoterapiu alebo radiačnú terapiu. Iba by to oddialilo moju smrť, neverím, že by som sa vyliečil. Možno práve v tom bola moja chyba. V tom, že som neveril. Možno som mal. A možno by to aj tak nič nevyriešilo. To sa už však nedozviem ja, nedozvie sa to moja rodina, nedozvie sa to Alice.

Iba som tak ležal na posteli a premýšľal nad svojou situáciou. Umieram. Ako jej to povedať? Povedať jej to? Raz budem musieť. Ale kedy? Ona sa mi zdôverila. Mal by som sa aj ja. Bolo však ťažké povedať jej to. Bol som väčší zbabelec ako ona, pretože ona sa mi zdôverila. Dokázala to. Verila mi. Tak sakra prečo som jej ja nevedel povedať pravdu do očí?

Slabol som. Zahmlievalo sa mi pred očami. Nezvládal som ani poriadne otvoriť ústa, nie ešte zakričať na mamu. Zrazu som pocítil neopísateľný strach. Nie taký ako keď sa bojíte búrky alebo tmy, ale tisíckrát väčší. Viečka  som už nezvládal držať otvorené, samovoľne sa mi zatvorili a ja som sa ocitol v nekonečnej temnote pričom som myslel iba na jediné. Na môjho malého anjelika. Ešte som ju nemohol nechať samú ešte nie.

Začul som nejaké hlasy. Zdali sa mi strašne vzdialené, vôbec som ich nevedel rozoznať. Až neskôr, keď sa moje zmysli spamätali, som spoznal mamin hlas. Druhý mi bol úplne neznámy. Pomaly som pootvoril oči, no kvôli ostrému svetlu som ich okamžite zavrel. Nikdy som nemal rád také náhle oslepenie svetlom. Po pár sekundách som znova pomaličky otváral oči. Aj tak som musel ešte párkrát zažmurkať aby som si zvykol. Zrazu ku mne pribehli tri osoby. Bol som úplne dezorientovaný jediný oporný bod bola tvár mojej mamy. Neskôr som vďaka bielemu plášťu spoznal aj doktora. To mi prezradilo, že som v nemocnici, lebo na nič iné som v tej chvíli nemal výhľad.

Doktori mi robili rôzne vyšetrenia pričom sa stále mamy pýtali nejaké informácie. Videl som aká bola z toho celá vykoľajená, vystrašená a vystresovaná. Bolo mi jej ľúto, no bohužiaľ som jej v tej chvíli nemohol nijako pomôcť. Nemal som ani toľko síl aby som ju mohol objať. Iba som tam ležal, pozeral na doktorov a modlil sa. Áno, na neveriaceho som sa v tej chvíli modlil dosť často. Neviem či to na niečo bolo alebo nie. No možno áno. Možno to nebola úplná hlúposť modliť sa. Ale možno som si to iba vymyslel aby som mal v čo veriť, aby som nestrácal nádej, aby som sa tak nebál. Strachu sa v tej chvíli však asi nijak zabrániť nedalo. Strach k tomu predsa patrí. Každý sa boji smrti. Aj ak tvrdí, že nie, keď k tomu dôjde, má strach. Môže robiť čo chce, ale ten strach má.

Neviem ako dlho ma vyšetrovali. Prišlo mi to ako niekoľko hodín. Ale čo ja viem? Mohlo to byť iba pár minút. Ale utrápený výraz na maminej tvári mi tie vyšetrenia predlžoval. Dokonca som na jej tvári občas zbadal aj výčitky, že som sa odmietol liečiť. Toto by aj tak prišlo. Skôr či neskôr. Bola to moja voľba nemohla mi to vyčítať. Nemala na to právo. Ona by si vybrala rovnako. Viem to. Nepýtajte sa ako proste viem.

Dlho nebola časť, tak teraz pracujem ako včelička. :) :D Dnes v noci už nepribudne žiadna, ale ráno by som chcela stihnúť ešte jednu, tak snáď sa mi to podarí. Veľmi chcem poďakovať všetkým za tie prenádherné komentáre. Dodávajú mi veľkú chuť do písania, a aj keď nemám najlepšiu náladu, tak si ich prečítam a hneď mám väčšiu chuť písať. Je to fakt dobrý pocit, keď viete, že písaním nejakého príbehu robíte ľuďom radosť. Aj keď ich nie je veľa, ale robíte im radosť a na oplátku mi prichádzajú tie komentáre. Patrí Vám veľké ďakujem. A nie len tým čo komentujú, ale aj tým, čo vôbec dajú vote. Každý vote mi vyčarí úsmev na tvári. Beriem to ako také ohodnotenie, že: Áno, toto robíš dobre a toto rob ďalej. Preto ešte raz ĎAKUJEM. :)