Po jeho odchode som iba sedela v posteli premýšľajúc nad tým čo sa práve stalo. Odkryla som perinu, aby som na mohla pozrieť na svoje telo. Moje nohy stále neboli dosť chudé, stále dostatočne nebolo vidieť moje kľúčne kosti, rebrá a všetky ostatné kosti. Ešte som s tým jednoducho prestať nemohla. Už som predsa bola tak blízko, nemohla som skončiť tesne pred cieľom.

Ešte asi hodinu som tam len sedela zahĺbená vo svojich myšlienkach. V bruchu mi vyhrávali muzikanti až sa to nedalo vydržať. Pozrela som na to jablko a zobrala ho do ruky. Bolo krásne červené. Stále som si však nebola istá či to chcem. Či chcem začať ničiť to, o čo som sa tak dlho snažila. Kúsok jablka ti predsa neublíži. Stále som ho držala v ruke, keď vošla mama.

"Ahoj, George za tebou neprišiel?" opýtala sa s milým úsmevom na perách.

"Ahoj. Bol tu, ale už odišiel," vysvetlila som pokladajúc jablko na stolík.

"Aha. Prepáč, že som prišla až teraz, ale musela som niečo vybaviť," začala sa ospravedlňovať.

"To je v pohode," pousmiala som sa.

"Zajtra je pohreb. Chceš tam ísť?" spýtala sa tichým hlasom upierajúc svoj zrak na zem.

"Hej," povedala som takmer nečujne.

"Tak... Idem to vybaviť s doktorom," postavila sa a odišla. Po správe o pohrebe ma zalial neskutočný pocit smútku. V tú stranu, na ktorej bol nočný stolík som sa radšej ani nepozrela. Úplne ma prešiel hlad. Bola som za to vďačná lebo ma v tej chvíli nič nepokúšalo niečo jesť.

Po asi pol hodine sa mama vrátila naspäť do izby. So slovami: "musia ti urobiť nejaké vyšetrenia a potom rozhodnú." Hneď potom mama odišla aby nezavadzala doktorom pri práci.

Celý deň som iba ležala a znova myslela iba na jedno. Prečo práve on?
Nevedela som sa zmieriť s tým, že tu už pre mňa nie je. Nevedela som si predstaviť život bez neho, nevedela som si predstaviť večere bez našich zdĺhavých rozhovorov o všetkom, o čom sa dalo diskutovať.

Deň sa začal striedať s nocou a mňa opustila nádej, že za mnou George ešte príde. Celý čas som ešte naivne dúfala v jeho návrat. Chcela som sa niekomu vyrozprávať, chcela som mať pri sebe niekoho pri kom mám pocit, že mu na mne záleží. Ja som tam však bola úplne sama. Opustená. Nikto sa o mňa nezaujímal. Mama mi  ten deň už ani nezavolala. Avšak aj ona sa možno utápala v depresii z prichádzajúceho pohrebu jej manžela. Mohli sme sa však cez to preniesť spolu a nie sa každá zvlášť trápiť.

Každá minúta ubiehala desivo pomaly. Stále som sa iba pozerala na hodiny a snažila sa nejako zaspať. Avšak som sa nijako nevedela prinútiť spať. Myšlienky mi lietali od otca ku mame, Georgovi a anorexii. Cítila som smútok, previnenie, strach a neistotu. Túto noc som si začínala myslieť, že anorexia nebola tá správna voľba. V bruchu mi škvŕkalo, jablko na mojom nočnom stolíku, bolo pre mňa veľké pokušenie. Avšak vydržala som to. Bol to môj ďalší osobný úspech. Dá sa s tým však chváliť?

Ahojte. :)

Po dlhšom čase je tu ďalšia časť, aj keď trochu krátka. :) Snáď Vás to čakanie neodradilo a táto časť sa Vám páčila. Budem rada ak mi napíšete svoj názor dole do komentárov. :)

Vidíme sa pri ďalšej, snáď už trochu dlhšej, časti. :) Majte sa. ;)