Vrátili sme sa do jej bytu a ja som jej úbohé plačúce telo uložil do postele. Chcel som odísť ale jej jemná rúčka ma zastavila. ,,Neopúšťaj ma."prosila. Pozrel som sa jej do očí a potichu si k nej ľahol. ,,Milujem ťa."šepla a mne poskočilo srdce. ,,Aj ja teba, anjelik."

O mesiac bolo všetko rovnaké. Miloval som Annu, ale stále sa trápila kvôli Jane. Tá jej nezdvíhala telefón a odmietala akýkoľvek kontakt. Veľmi sa kvôli tomu trápila. Raz, keď sme sedeli na posteli a popíjali víno, chytil som jej bradu a povedal. ,,Netráp sa, anjelik. Nikdy, naozaj ani na jedinú sekundu som neoľutoval že som sa takto rozhodol."šepol som úprimne a ona sa dojato usmiala. Svoje pery pritlačila na moje a ja som náš bozk prehĺbil. Zrazu som sa ocitol na nej. Na ten večer nikdy nezabudnem. Pretože v ten deň neboli v zhode len naše duše, ale aj naše telá. A to je ďalší moment ktorý v živote neoľutujem.

A potom začalo byť môjmu anjelikovi zle. Každé ráno. Ja ako muž som si to neuvedomil, no ona si ma jedného dňa zavolala do kuchyne. ,,Daniel, myslím že som tehotná."šepla. Tie jednoduché slová zmenili celý môj život. A keď sa jej teória potvrdila, nemohol som byť šťastnejší. Vtedy sa život zdal dokonalý, no niektoré sny sa rozplývajú rýchlo.

Sedeli sme pri televízií a spokojne si užívali večer. Anna mi sedela v náručí a nevedomky sa držala za brucho. ,,Čo by si chcel aby to bolo?"spýtala sa znenazdania. ,,Neviem... Hlavne nech je to zdravé."usmial som sa. ,,Máš pravdu. Bude to naše spoločné dieťatko."usmievala sa a zamyslene hľadela na bruško. Ešte jej nerástlo, no aj tak sme prítomnosť toho malého cítili naplno. A vtedy jej zazvonil telefón. Keď sa pozrela na displej, vypúlila oči. ,,Jana!"zhíkla. ,,Daj to nahlas."požiadal som ju a ona prikývla. Položila mobil na stôl a stlačila priať. ,,Ahoj."ozvala sa. ,,Ahoj."ozvalo sa z telefónu. Janu poznám už roky a vedel som, že je opitá. ,,Vieš... Chcela som ti len povedať, že už nevládzem a nechcem sa rozlúčiť v zlom. Som naštvaná, ale nechcem odísť s nenávisťou."hovorila a mne zastal dych. ,,Čo to vravíš Janka?!"vyhŕkla Anna. ,,Zbohom."šepla Jana a zložila. Anička vyskočila na rovné nohy a bežala si dať topánky. Ja som ju okamžite nasledoval. ,,Musíme jej pomôcť!"plakala popri tom ako schmatla kľúče. ,,Neboj. O chvíľu sme tam."vzal som ju za plecia a vyšli sme z bytu.

Myslím, že po ceste som porušil toľko pravidiel cestnej premávky, že viac sa ani nedá. Vybehli sme hore a ja som počkal na medziposchodí. Chcel som im dať priestor aby sa vyrozprávali. Anička prudko zaklopala. Ozval sa buchot a onedlho jej otvorila strapatá Jana. V ruke mala fľašku, ktorú pustila v tej chvíli ako zazrela Annu. ,,Čo tu robíš?!"vyštekla. ,,Janka... Vypočuj ma."plakal môj anjelik. ,,Načo? Neublížila si mi už dosť?! Vypadni!"skríkla Jana a ja som zovrel ruky v päsť. ,,Nie. Nenechám ťa samú. Nedovolím aby sa ti niečo stalo."zaťala sa Anna a ostala na svojom mieste. ,,Povedala som ti vypadni!"zasyčala Jana a prudko do anjela sotila. Anna neudržala rovnováhu. Stalo sa to v zlomku sekundy a ja som nestihol zareagovať. Anička sa zakymácala a potkla. Bolo počuť len jej slabý výkrik a už sa kotúľala dole schodmi. ,,Anna!"skríkol som a ihneď bol pri nej. Ležala na zemi pod schodmi a jej telo nejavilo známky vedomia. Pozrel som sa na Janu, ktorá bola rovnako vystrašená ako ja. ,,Volaj záchranku!"skríkol som a ona sa stratila v byte. Keď sa vrátila držala v ruke mobil a telefonovala. Neopúšťaj ma anjelik. Ostaň so mnou.

Keď konečne prišla záchranka, už som naplno plakal. Môj nežný anjelik mi ležal v náručí a nehýbal sa. Celý čas som jej kontroloval pulz a dýchanie.

V nemocnici bolo rušno a nikto mi nechcel povedať čo sa deje. Čakal som a čakal. Každá sekunda mi pripadala ako večnosť. Jana sedela vedľa mňa a zdalo sa, že z toho šoku vytriezvela. Ticho plakala. Chápal som ju. Určite sa cítila previnilo. A možno moje staré ja by na ňu necitlivo ziapalo a vyčítalo jej že ešte stále dýcha, no vďaka Anne už taký nie som. Môj anjel ma vytiahol z temnoty a ukázal mi svet bez nenávisti.

Keď vyšiel lekár, vyskočil som na rovné nohy. Podišiel som k nemu a spýtal sa: ,,Pán doktor... Čo sa deje? Je v poriadku?"s nádejou som sa pozeral do tváre unaveného muža. ,,Slečna bude v poriadku."odvetil mi a Janka sa uľahčene oprela o moje plece. ,,Vďaka bože."vydýchol som. ,,Ale dieťa..."pokračoval a ja som sa zarazil. ,,Čo je s bábätkom?"šepol som. ,,Je mi to ľúto, dieťa sa nepodarilo zachrániť."vydýchol a Jana sa rozplakala. ,,Nie, to nie je pravda."mrmlal som a oči sa mi plnili slanými slzami. Stál som a plakal, neuvedomujúc si že svet sa ďalej točí. Musel som ju vidieť. Musel som ju objať a utešiť. Potreboval som cítiť teplo jej tela. ,,Môžem ju vidieť?" zachraptel som. ,,Iste. Nech sa páči."ukázal na dvere a ľútostivo sa usmial. Opatrne som vošiel do dverí a zbadal moju lásku. Ležala na veľkej bielej posteli a dlhé vlásky jej lemovali bledučkú tvár. Keď ma zbadala, jemne sa usmiala a natiahla ku mne ruku. Rýchlo som k nej prikročil a chytil ju za ruku. Pritiahol som stoličku a sadol si vedľa nej. ,,Anjelik môj."šepol som a pobozkal ju na čelo. ,,Prečo si taký smutný? Som tu. Žijem."vravela nevinným hlasom a ja som sa opäť rozplakal. ,,Láska... Naše dieťatko..."nevedel som ako jej povedať tú strašnú správu. Tú, ktorá zmenila naše životy navždy. ,,Nie... Povedz že je to žart."zažmurkala a hlasno zakvílila. Voľnou rukou sa chytila za srdce a ťažko dýchala. ,,Nie, prosím."plakala tak silno až mi to trhalo srdce. ,,Mrzí ma to anjelik."plakal som s ňou a objal ju.

Od toho dňa bol náš život plný bolesti. Aničku síce pustili, no nezvládala to. Ani ja, ale pre ňu som musel byť silný. Každý deň som vstal, urobil raňajky a doniesol jej ich. Stálo ma veľa síl do nej dostať čo i len polovicu rohlíka. Bál som sa o ňu. Nereagovala a stále plakala. Nežila ako predtým. Jej krásny úsmev bol preč a mne neskutočne chýbal. Môj nádherný anjelik bol neustále smutný... Nezvládal som to. Keď konečne zaspala, vyplakal som sa aj ja. Bolelo ma srdce, ale vedel som že ju bolí oveľa viac. Každý večer som sa potom vrátil do postele a môjho spiaceho anjelika pobozkal. ,,Som tu pre teba. Vždy."šepol som a zaspal pri nej.

Jedného dňa som musel ísť na poradu s jedným dodávateľom ohľadne akýchsi procesorov. Nechcel som nechať Annu samu doma, no nemal som veľmi na výber. Celý čas som bol duchom pri nej. Nedokázal som sa sústrediť.

Keď som sa vracal domov, poriadne som dupol na plyn. Otvoril som dvere bytu a zavolal: ,,Anjelik! Som doma!" Lenže nik mi neodvetil. ,,Anjelik?"zopakoval som a prešiel do obývačky. ,,Anna!"skríkol som a začal prezerať celý byt. Lenže ona nebola nikde. Nedokázal som si predstaviť kde sa mohla stratiť a vtedy mi svitlo. Anka miluje výhľad na mesto. A odkiaľ ho mala lepší ako zo strechy?

Vybehol som preto z bytu a rýchlosťou blesku bežal na strechu. Takmer som vyrazil dvere, ale keď som ju tam zbadal, vydýchol som si. Sedela na okraji a okolo seba mala prehodenú deku. ,,Anjelik... Bál som sa."šepol som a pohol sa smerom k nej. ,,Nechoď ku mne."zachrapčala uplakaným hlasom a ja som zamrzol v pohybe. ,,Anjelik..."šepol som nechápavo. ,,Vieš čo je problém Daniel?"spýtala sa ticho. Moje mlčanie brala ako odpoveď. ,,Problém je, že som spravila chybu. A osud mi to odplatil. Áno, bola som necitlivá keď som si s tebou začala. Nemyslela som na Janku..."rozplakala sa naplno. ,,Nie, takto to neber. Boli sme si súdení a ty to vieš."povedal som rozhodne. ,,Viem, že ma miluješ Daniel. O tom nepochybujem. Ale naše dieťatko nedostalo šancu na život. Zaplatilo za nás daň."plakala ďalej. ,,Bol to osud, Anna. Nikto za to nemôže. Ani Jana."podotkol som. ,,Máš pravdu. Janka nie. To ja! Chápeš?! Zabila som naše bábätko svojimi chybami."pozrela sa cez plece na mňa a v tvári mala zničený výraz. Krútil som hlavou. Nemôže sa takto ničiť. ,,Sľúb mi niečo."šepla po krátkej odmlke. ,,Čokoľvek anjelik."uistil som ju. ,,Povedz... Povedz Janke, že ma to mrzí. Nechcela som jej zničiť život. Povedz jej, že ju ľúbim a vždy som chcela jej šťastie. A ten malý kúsok sebectva sa mi kruto vrátil. Povedz, že som vždy pri nej."dokončila. Nechápal som jej slovám. Veď Jana jej určite odpustí, o to sa nebojím. ,,Ak chceš, hneď zajtra ťa k nej zoberiem a povieš jej to osobne."usmial som sa, no ona prudko pokrútila hlavou. ,,Nie, ona ma nechce vidieť. Len jej to povedz."prosila plačlivo. ,,Poviem... Vždy tu budem pre teba."plakal som aj ja. ,,Ja viem Daniel."otočila sa na mňa. Usmial som sa a ona mi smutne úsmev opätovala. ,,Milujem ťa."šepla. ,,Ja teba tiež." usmial som sa a ona sa otočila späť. Pozrela sa na oblohu. ,,Odpusť."šepla.

A ostatok sa odohral ako v spomalenom filme. Pustila deku na zem a rukami sa odrazila do prázdnoty. Stuhla mi krv v žilách a vykríkol som. Môj anjel letel dole a ja som rýchlo vybehol, no už som tomu nedokázal zabrániť. ,,Anna!"skríkol som na celé mesto a padol na kolená. Nie! NIE!!! Nemohla to spraviť. Musím sa prebudiť... Je to len sen... Zlý sen.

A takto sa z môjho anjela stal skutočný anjel.

Neviem ako dlho som tam stál a nič nerobil. Neviem kto zavolal záchranku a políciu. Neviem ani kto ma odtiaľ zobral. Jediné čo viem je, že som len plakal a opakoval jej meno. Nedokázal som komunikovať... Vzali ma na psychiatriu, ale ani tam mi nedokázali pomôcť. A zrazu som bol v base. Netrápilo ma to, jediné načo som myslel bola Anna. Teraz sa musím prebudiť a zistiť, že sa mi to snívalo. No keď vyšetrovanie preukázalo, že Anička sa zabila a mňa prepustili na slobodu, doľahla na mňa krutá realita. Vrátil som sa do nášho, teraz chladného, bytu. Vtedy som si to neuvedomil, ale Janka za mnou chodila každý jeden deň. Plakal som a ona ma pritom držala za ruku, kŕmila... Žila za mňa. Vedel som, že aj ona po nociach plače, ale predo mnou bola silná. Smútok sa jej odrážal len v modrých očiach, ktoré mi ju neskutočne pripomínali.

Prešiel mesiac a ja som sa stále nespamätal. Začal som pochybovať, že sa vôbec niekedy spamätám. V jeden deň, keď som sedel na posteli a Janka ticho sedela vedľa mňa, spýtal som sa: ,,Prečo to robíš?" Zmätene zažmurkala, ale potom sa jemne usmiala. ,,Možno ti to príde čudné, ale ľúbim ťa. Vždy to tak bolo. Navyše je to moja chyba. Anička prišla o dieťa kvôli mne."sklopila zrak. Chytil som ju za ruky a ona ho opäť zdvihla. ,,Nie. Ani ona to tak nevnímala. Chcela aby som ti povedal že ju to mrzí. Že za to kruto zaplatila."šepol som a po líci sa mi skotúľala slza. ,,Annu som zbožňovala. Mrzí ma to. Veľmi."zamrmlala a spustili sa jej slzy. Pevne som ju objal a už nepustil.

O pár mesiacov sme sa z toho spoločnými silami dostali. Uvedomil som si, že Janka pri mne stála celý čas. Viem, že ju nikdy nebudem milovať ako Annu, ale predsa mi nie je cudzia. Dokonca môžem povedať, že ju ľúbim. Áno ľúbim ju. Aj keď Anička bude mať v mojom srdci špeciálne miesto. S Janou sme si dali druhú šancu a viem že Anička nám to z neba schválila. Vždy chcela aby sme boli šťastní. O pár rokov sa nám narodila dcérka. A aké iné meno mohla dostať ako Anna. Viem, že si tam hore Anna. My sme na teba nezabudli. A teraz nám náš malý anjelik pripomína nášho strateného anjela. Ale my sa jedného dňa opäť stretneme. Viem, že si nás neopustila.

.................................................................................................................

Ahojte srdiečka! <3

Tak a je tu druhá a posledná časť tejto minipoviedky. :) Dúfam, že sa Vám tento príbeh páčil a zanechal vo Vás aspoň malú stopu. Ako som už písala, bol to spontánny nápad, ktorý vznikol takmer zo dňa na deň.

Dúfam, že Vás koniec nesklamal. Aj keď bol smutný, predsa som tam nechala pre ostatné postavy nádej. Nakoniec sa Jana s Danielom opäť dali dokopy a mali dcérku. Aj keď ich milovaná Anna opustila, museli sa naučiť žiť ďalej.

Som veľmi zvedavá na vaše názory, tak budem nesmierne vďačná za každý koment. Aj vote zahreje u srdiečka. <3

Teraz si dávam chvíľku pauzu. Nebudem klamať. Pripravujem pre Vás ďalšiu poviedku, ale ešte nie je v stave na uverejnenie a navyše vychytávam chyby. :)

Ďakujem za Vašu podporu a nádherné komentáre. :D

                             Do skorého čítania

                                                                Vaša Kirsten