Hore je pesnička, ktorá mi prvá napadne v súvislosti s príbehom. Mne osobne sa veľmi páči.

,,Už po stý raz ti vravím, NIČ s ňou nemám!"skríkol som a dochádzala mi trpezlivosť. ,,Viem, že si píšete, Daniel! Viem to! Sama mi to povedala!"vrieskala na mňa a ja som si frustrovane rukou prebehol svoje hnedé vlasy. ,,Hej, jasné, že povedala. Povedala ti aj čo si píšeme?!"opäť som zvýšil hlas. ,,Nebolo treba."zafrflala Jana a ja som sa takmer rozosmial. Jasné... Ženské sú prisahám ako google. Človek začne písať a ony si už domýšľajú čo chcel. Ako Jana. Nikdy nechápe, že som ju nepodviedol. Nemal som to za potrebu. Niekedy premýšľam, či bol dobrý nápad, že sme sa dali dokopy. Jana je skvelá baba o to nejde, ale stále sa hádame a ja som z toho na nervy. ,,Vieš čo?! Mysli si čo chceš! Idem."podotkol som a vzal si kľúče. ,,Ty len tak odídeš?!"zavrčala. ,,Aj tak mi neveríš."zamrmlal som a opustil byt. Nechal som ju tam stáť nechápajúc čo sa deje.

Zamieril som si to rovno do najbližšieho baru v meste. Vošiel som dnu a do nosa mi ihneď udrel zápach alkoholu a cigariet. Sadol som si rovno za pult. Sklonil som hlavu a rukou privolal obsluhu. Vložil som si tvár do dlaní a čakal. ,,Želáte si?"počul som ženský hlas a zdvihol zrak. Rýchlo som zažmurkal v domnení, že zle vidím. Predo mnou stála žena. Nevravím, že to bola najkrajšia žena akú som kedy videl, ale bola pekná. Lenže akosi sem nezapadala. Neviem vysvetliť ten pocit, ale akosi som cítil, že nepochádza z tohto sveta. Bláznovstvo, však? Lenže mne tieto myšlienky vírili hlavou, kým ma ona nevinne prepaľovala modrým pohľadom. Mala podobné oči ako Jana. Ach, Jana... Vlastne hej. Prišiel som sa sem opiť a nie rozmýšľať nad barmankou. ,,Áno, jednu whisky, prosím."povedal som a ona sa usmiala. ,,Hneď to bude, pane." Odišla a o chvíľu predo mňa šupla pohár plný jantárovej tekutiny. ,,Nech sa páči." ,,Ďakujem, ste milá."šepol som slušne a priložil si pohár k ústam.

Takto to išlo celý večer. Po očku, bez toho aby som si to uvedomoval, som sledoval anjela. Tak som stihol pomenovať mladú barmanku, ktorá behala medzi stolmi a šikovne všetko prinášala a odnášala. Bol som asi dosť opitý, no v tomto zavšivenom bare vyslovene svietila. Nechápal som ako tu môže robiť. Už som na tom dosť zle, keď rozmýšľam nad osudom tejto dievčiny. Ešte aj v myšlienkach táram dve na tri! Odkedy používam slovo dievčina?! Keď sa dvere baru zabuchli aj za posledným ožranom, anjel podišiel k riadu a začal ho odnášať dozadu. Zaujato som ju sledoval. Keď všetko odniesla, uľahčene sa oprela o pult. ,,Ešte jeden!"zavolal som a ona, s troška unaveným úsmevom, vzala fľašku. Potichu mi naliala a chcela sa vrátiť, ale ja som ju zadržal. ,,Ostaňte tu prosím. Potrebujem spoločnosť."zažiadal som. Neisto si ma obzrela, ale napokon prikývla. Obišla bar a sadla si na stoličku pri mne. ,,Inak som Daniel." podal som jej ruku a ona mi ju nesmelo podala. ,,Anna."šepla. ,,Takže, Anna. Nehnevaj sa, ale celý čas sledujem, že sa sem absolútne nehodíš."zabrblal som vediac, že mi nerozumie. Zmätene zažmurkala až z toho jej zafírové oči vyzerali ešte väčšie. ,,Prepáčte, ale ja úplne nechápem."šepla. ,,Bože, nevykaj mi!" zasmial som sa. ,,Dobre."zapýrila sa a tým pôsobila ešte nevinnejšie. ,,Anjel."šepol som a ona opäť zmätene zažmurkala. ,,Prosím?"naklonila hlavu a ja som sa rozosmial. ,,Vyzeráš tak nevinne ako anjel. Preto sa sem nehodíš. Nevyzeráš ako alkoholička a feťáčka."vysvetlil som jej. ,,Aha... Tak ďakujem... asi."chytila sa za krk. Usmial som sa a odpil si. ,,Tak čo ťa sem priviedlo, Anna?" zaujímal som sa. ,,Je to len brigáda... Teda som tu na plný úväzok, ale len rok aby som si nasporila na vysokú." nadvihla jeden kútik úst. ,,To je skvelé. Ja som ju vychodil minulý rok. IT."oznámil som jej. ,,A živíš sa tým?"chcela vedieť. ,,Ako sa to vezme. Podnikám s elektrotechnikou."usmial som sa. Ona mi úsmev opätovala a ja som sa jej spýtal odkedy tu robí. Ani neviem ako, rozhovor pokračoval ďalej. Bola to tak sympatická osoba. A teraz som potreboval pri sebe niekoho, kto ma vytiahne z depresie. A toto dievča bolo na to priam ideálne. Ešte mladučké, nevinné a neskazené týmto naničhodným svetom. Bola taká podobná Jane a predsa mala niečo, čo Jana nikdy nemala. Prirodzenú plachosť, skromnosť a najmä to čo na tomto svete najviac chýba. Nevinnosť. Rozprával som sa s ňou ešte veľmi dlho a nechcelo sa mi ísť. Bola pozorná poslucháčka a dalo sa s ňou porozprávať na úrovni. Pil som ďalej a akosi som si neuvedomil koľko toho už v sebe mám.

,,Veľmi dobre sa mi s tebou rozpráva, anjelik!"plietol sa mi jazyk. Ona sa srdečne zasmiala a ja som neodolal. Naklonil som sa k nej a jemne ju chytil zozadu za hlavu. Zhypnotizovane sa mi pozerala do očí a jemne pootvorila pery. Zrejme sa chcela spýtať čo od nej chcem, ale nedal som jej príležitosť. Naklonil som s k nej a jemne sa jej svojimi perami obtrel o tie jej. Najprv zažmurkala, no potom zatvorila oči a nechala sa viesť. Prehĺbil som náš bozk a cítil sa krásne. Naozaj je anjel, veď takýto pocit spôsobujú len nadpozemské bytosti. Netušil som ako dlho sa bozkávame, pretože prestal existovať čas. Možno sa vám to zdá ako klišé, ale prisahám že sa zastavil. Len pre nás dvoch. A v tom som precitol. Prudko som sa od nej odtiahol. Čo to robím?! Ja... Mám Janu. Áno Janu, ktorá ma čaká doma. Postavil som sa a ona na mňa nechápavo pozerala. ,,Prepáč, ale ja nemôžem."cúvol som a rýchlo vybral peňaženku. Hodil som jej na pult peniaze a povedal. ,,Drobné si nechaj."vycúval som z baru, sledujúc jej zmätený výraz.

Bežal som rovno domov. Ako som to mohol dopustiť? Keď sme sa s Janou vrátili do mesta, netušil som čo ma tu čaká. Cnelo sa jej za domovom, tak som privolil. Ale nechcel som ju podviesť. A ani som ju nepodviedol. Teda... Ako sa to vezme. Ja už naozaj neviem. Som strašný hlupák. Pribehol som domov a pomaly odomkol dvere. Chcel som sa presunúť do spálne, keď som zbadal svetlo v obývačke. Vošiel som dovnútra a našiel som ju spať na pohovke. Jej zlaté vlasy boli rozprestrené ako vejár na ozdobnom vankúšiku. Určite ma čakala, ale nezvládla ostať hore. Janka... Prepáč. Sadol som si pri ňu a ona sa pomrvila. Jemne pootvorila modré očká a usmiala sa. ,,Už si doma. Bála som sa."rozospato šepla. ,,Prepáč, láska."pritúlil som si ju a len ja som vedel za čo sa jej ospravedlňujem. Lenže nech som chcel akokoľvek, nedokázal som anjela vyhnať z hlavy.

Ráno som sa zobudil celý polámaný. Niet divu. Koľko som toho vlastne vypil? A vtedy som si spomenul čo som vyviedol. Cítil som lahodnú vôňu kávy z kuchyne a vybral som sa tam. Stála tam Janka a zvŕtala sa pri panvici. ,,Dobré ránko."zachraptel som. ,,Dobré."otočila sa na mňa a usmiala. ,,Láska, cítiš sa dnes na návštevu?"chcela vedieť. Úprimne? Nie. Ale keďže som cítil vinu, prikývol som. ,,Super. Sestrička nás čaká na obed."usmiala sa. ,,Dobre."opätoval som jej úsmev a sadol si. ,,Včera si ma vystrašil."šepla. ,,Viem... Prepáč, nechcel som."pritiahol som si ju na kolená a ona ma oblapila rukami. ,,Ja viem. Len to už nerob."zamrmlala a jemne ma pobozkala.

Jana na mňa už dobrú chvíľu hučala nech si pohnem. Ja som si neochotne pretiahol tričko cez hlavu a vyšiel za ňou z bytu. Nasadli sme do môjho zlatíčka, novučičkého BMW, a vyrazili. Miloval som to auto. Keby bolo žena, hneď ho žiadam o ruku.

Zastavili sme pred starou bytovkou. Zaparkoval som a skôr ako som stihol zareagovať, Jana vystúpila a bežala ku vchodu. Zazvonila a ja som mal čo robiť aby som tam dobehol skôr, než sa dvere za ňou zabuchli. Nastúpili sme do výťahu a Jana stlačila piate poschodie. Výťah sa otvoril a keď som zbadal kto stojí vo dverách, takmer som padol na zadok. Môj anjel sa na mňa zmätene pozeral a vyhŕkol: ,,Daniel?"

Jana sa pozrela najprv na ňu a potom na mňa. Vyšli sme z výťahu a ona sa spýtala: ,,Poznáte sa?" chcela vedieť. Nezmohol som sa na slovo, zato anjel povedal: ,,Á..áno. Včera bol v bare kde robím."duchaprítomne sa usmiala. Vydýchol som. Keď sa na mňa Jana pozrela, len som prikývol. ,,Aha, to je super. Ako sa máš, zlatko?"usmiala sa a pobozkala Annu na líce. ,,Dobre. Poďte dnu."usmiala sa a odstúpila z dverí. Obaja sme vošli. ,,A ty sa ako máš?"spýtala sa a zavrela za nami dvere. ,,Výborne. Konečne som doma."poznamenala Jana a ja som nespúšťal zrak z anjela. Nemôžem tomu uveriť! Ako sa mi mohlo stať toto? V živote som Janke neublížil a teraz s jej sestrou? Niekto tam hore sa mi vysmieva, prisahám. ,,Poďte do kuchyne. Ešte sa pečie koláč." oznámila Anna a my sme ju nasledovali do malej kuchyne. Sadli sme si za stôl a ona pristúpila k trúbe. Otvorila ju a skontrolovala zákusok, čo sa v nej piekol. Zrejme už bol upečený, pretože ho vzala a preložila na pult. ,,Dáte si čaj alebo kávu?"chcela vedieť. ,,Čaj, ďakujem."povedala Janka a Anna sa otočila na mňa. ,,Kávu bez mlieka a cukru, ak smiem poprosiť."usmial som sa a ona, aj keď trocha neisto, mi úsmev opätovala. Začala pripravovať nápoje a ja som ju zaujato sledoval. Nevedel som si vysvetliť ako je možné, že ju neviem vypustiť z hlavy.

Neskôr, keď sme sa naobedovali, presunuli sme sa do obývačky. Dievčatá sa celý čas rozprávali a ja som len počúval. V tom Jane pípla sms. Pozrela sa na ňu a ihneď vstala. ,,Bože ja som zabudla! Čaká ma kamoška, má mi vybaviť robotu."pobrala sa k dverám. ,,Kľudne tu ostaň, láska. Ja sa o hodinku vrátim."povedala a ja som podotkol: ,,A nebude to Anne vadiť?" Anna len ticho povedala: ,,Pravdaže nie. Ste tu ako doma." Keď som sa na ňu otočil, na tvári jej žiaril nevinný úsmev, aj keď ním skrývala nervozitu a pocit viny. ,,Dobre teda. Vrátim sa. Pa."zakývala Jana a už jej nebolo.

Ostal som sám v byte so ženou, ktorá si dokázala podmaniť moju myseľ. ,,Ja..."začali sme obaja naraz, no potom sme sa nervózne rozosmiali. ,,Ty prvý."ukázala na mňa. ,,Mrzí ma to. Nikdy som takýto nebol a nechcel som podviesť Janu ale... Veď to je práve to. Sám neviem prečo som to spravil."sklopil som zrak. ,,Mňa to tiež mrzí. Keby som vedela že si zadaný, ja neviem... Urobila som chybu a mrzí ma to. Janka je moja milovaná staršia sestra a ty si jej priateľ. To som proste nemala dopustiť."vložila si tvár do dlaní. ,,Ty si to nemohla vedieť a navyše sa ti musím priznať..."nevedel som ako pokračovať. Ako jej mám vysvetliť, že mi neschádza z mysle a nedokážem na ňu zabudnúť? Určite to necíti rovnako a navyše mám Janu... ,,Priatelia?"navrhla s malou dušičkou a ja som prikývol. ,,Poď, sadni si."usmiala sa a ja som si sadol späť na pohovku. Rozprávali sme sa tak ako včera, len s tým rozdielom, že teraz som nebol opitý. Keď sa Jana vrátila, bolo zasa všetko v poriadku. Až na jednu vec... To dievča, aj keď nevedomky sa vkrádalo do môjho srdca a ja som tomu nedokázal zabrániť.

Annu sme navštevovali často a ja som si ju ešte viac obľúbil. Nedokážem popísať pocit ako som sa cítil keď som bol s ňou. Nikdy som nič také necítil. Akoby naše duše tvorili jednu. Trochu patetické, ale čo už. To dievča ma mení a ja sa neviem rozhodnúť, či zmena je dobrá alebo zlá. Jana sa mi pomaly odcudzovala, no trvalo mi dlho, než som si to uvedomil. Nedokázal som ju bozkávať, spávať s ňou... Prosto nič. Na našom dennom poriadku boli hádky po ktorých vždy vybehla, nevedno kam. A ja som potom šiel za anjelom. Vždy bola ochotná ma vypočuť a vládlo medzi nami hlboké priateľstvo. Ale jedného dňa...

Išiel som k Anne a ona mi s úsmevom otvorila. Začala robiť kávu. Už dávno vedela akú mám najradšej. Do ničoho ma netlačila a ja som bol za to rád. Nenútila ma rozprávať, trpezlivo čakala kým jej všetko poviem. A ja som nemal problém rozprávať. Pri nej nie. Akosi som cítil, že jej môžem dôverovať. Počas rozprávania o ďalšej nezmyselnej hádke som sa postavil a pristúpil k nej. Pozeral som sa ako sústredene krája koláč a jemne som jej zasunul dlhý tmavý prameň za ucho. Prekvapene sa na mňa pozrela. Naklonil som hlavu a šepol: ,,Si taká výnimočná." ,,Nie som ničím výnimočná. Som len obyčajné dievča."zapýrila sa a práve v tom okamihu som sa do nej zamiloval. Lenže vtedy som ešte netušil, že tým ju odsúdim...

Moje srdce to tak cítilo. Jemne som sa naklonil a dotkol sa svojimi perami tých jej. Takmer som sa roztopil. Nech som spomínal akokoľvek, toto som pri Jane nikdy necítil. Ona mi chvíľu bozk opätovala, no potom sa prudko odtiahla. ,,Nie."zakryla si rukou ústa. ,,To nesmiem... nesmieme." zamrmlala. Ja som ju chytil za ruky. ,,Anna, ja k tebe niečo cítim. Hlúposť! Ja ťa milujem. A viem, že je to voči Jane nespravodlivé, ale cítim to tak. Ak mi teraz povieš, že ku mne nič necítiš nechám ťa na pokoji."pozrel som sa jej do očí a ona mi nervózne pohľad opätovala. ,,To nemôžem... Bolo by to klamstvo."šepla a hľadela mi hlboko do očí. ,,Ale Janka..."začala, ale ja som jej priložil prst na pery. ,,Zaslúži si vedieť pravdu. Milujem teba a nemôžem jej klamať."povedal som a ona sa na mňa neisto pozrela. ,,Ale čo keď sa nahnevá.."ustráchane hovorila. ,,Je to tvoja sestra. Ľúbi ťa a na tom sa nič nezmení."usmial som sa. ,,Ja neviem... Bude zranená a..."chcela pokračovať, no prerušil som ju. ,,Viac by bola keby som k nej bol chladný a nepovedal jej pravdu. Nie, anjelik. Musíme byť úprimní a ty to vieš." presvedčivo som sa na ňu pozrel. ,,Dobre."prikývla napokon.

Vzal so ju za ruku a ťahal von z bytu. ,,Čo to robíš?!"vypískla prekvapene. ,,Ideme za ňou."rozhodol som a schmatol kľúče z botníka. Vyšli sme von a ja som rýchlo zamkol. ,,Poď, ideme k nám na byt!" usmial som sa a privolal výťah. Potom som ju dostal do auta a rýchlo naštartoval. Pred našou bytovkou som zabrzdil a vyšiel von. Anjelik ma poslušne nasledoval. Vyšiel som po schodoch hore a otvoril dvere. Všimol som si, že Anna išla tichučko za mnou. Vošiel som do obývačky a tam už sedela Jana. Keď ma zbadala, vyskočila na rovné nohy a skenovala ma pohľadom. ,,Kde si bol?"spýtala sa a potom zbadala Annu. ,,Ahoj. A ty čo tu?"spýtala sa. ,,Bol som u Anny."oznámil som jej a ona prekvapene zažmurkala. ,,A prečo?"šepla. ,,Ja... My chceme byť k tebe úprimní."začal som. ,,Vyspali ste sa spolu."obvinila nás a Anna prudko sčervenela. ,,Nie! Preboha nie."pokrútila hlavou. ,,Nie, nevyspali. Chcel som ti to povedať, lebo nechcem aby sme sa rozišli v zlom."šepol som. Neveriacky zažmurkala a do očí sa jej vohnali slzy. ,,Rozišli?"vydýchla. ,,Ja som sa do nej zamiloval."priznal som. ,,Nie."šepla a uprela na Annu zrak. Ona k nej chcela pristúpiť, ale Jana cúvla. ,,Nepribližuj sa..."začala. ,,Janka prosím. Sestrička."natiahla k nej Anna ruku. ,,Nie som tvoja sestra! Rozumieš?! Nechcem ťa v živote vidieť!"vykríkla a Anna zamrzla. V jej jasných očkách sa zatrblietali slzy a sklopila zrak. ,,To nemyslíš vážne. Ja ťa ľúbim."plakala Anna a ja som ju objal okolo pliec. ,,Vypadnite! Obaja!"skríkla Jana a ja som začal cúvať. Jane z očí šľahali blesky a pozerala sa na nás nenávistným pohľadom. Anna plakala a ja som ju odviedol k autu. Vedel som, že to nedopadne najlepšie, ale musel som to spraviť. Anička je môj život. Môj anjel.

....................................................................................................................................................................

Ahojte, srdiečka :D

Hlásim sa s novým príbehom, teda len poviedkou. Táto poviedka ma napadla zo dňa na deň a v podstate bola aj tak napísaná. Ale snáď Vás zaujme. :)

Bude to len dvojdielna poviedka, takže polovicu máte za sebou. :D Budem veľmi šťastná za každý koment alebo vote.

Čo si myslíte o postavách a ich charakteroch? Súcitíte s Danom alebo sa Vám zdá, že kruto zradil Janu? A čo Anna? Aký máte názor na ňu?

Tiež som zvedavá ako si myslíte, že bude príbeh pokračovať a ako sa skončí.

Ďakujem za každé prečítanie a názor.

                 S láskou, Vaša Kirsten