Vytiahla som sušienku z balíčku položenom vedľa umývadla za barom v reštaurácií. Ráno tu nikdy nebýva veľa ľudí. Sem tam si niekto príde objednať pivo alebo kofolu, ale inak tu ráno nemávame veľa práce. Oprela som sa o pult. Od toho vlámania uplynul týždeň. Páchateľa, nanešťastie, stále nechytili.
     „Dáš si?" ponúkla som Addison sušienkami.
     „Nie, ďakujem," odvetila. „Včera som sa neskutočne prejedla sladkým."
     „Ale čo? A čo také si jedla?"
     „Brat oslavoval narodeniny a pozval si niekoľkých kamarátov. Takže sa to u nás hemžilo deťmi, čiže aj sladkosťami." Addison má malého deväťročného brata, ktorý obľubuje sladkosti. Ako aj ostatné deväťročné deti. „A koláčikmi a tortou..."
     „Bože. Toľko sladkého," uškrnula som sa. „Porazilo by ma."
     „Ani mi to nespomínaj. Ešte teraz ma bolí žalúdok."
     Odhryzla som zo sušienky a začala žuť. O chvíľu som však zacítila bolesť v dolnej stoličke. Prehltla som, čo som mala v ústach a nahmatala prstom zub. Kúsok som z neho mala odlomený.
     „Čo sa deje?" spýtala sa ma Addison, keď počítala peniaze v kase.
     Vytiahla som si z úst kúsok toho zlomeného zuba. „Mám taký dojem, že sa mi asi práve zlomil zub," skonštatovala som s pohľadom upretým na kúsok zubu v dlani.
     „Asi by si mala ísť k zubárovi," poznamenala.
     Prikývla som. „Asi hej."
     „Choď aj teraz."
     „Myslíš?"
     „Áno. Nie je tu veľa ľudí, takže to zvládnem."
     „Dobre. Ďakujem." Odišla som sa do šatne prezliecť. Do zlomeného zubu mi stále vystreľovala ostrá bolesť.
     Keď som odkladala oranžovú blúzku a čiernu sukňu do skrine, zazvonil mi mobil. Volala mama.
     „Prosím," ozvala som sa.
     „Ahoj, Cell. Keď sa budeš vracať domov, mohla by si skočiť kúpiť mlieko? Ja nebudem stíhať."
     „Dobre. Ale práve sa mi odlomil kúsok zo zuba."
     „Zo zuba?" vyslovila začudovane. „Bože, a čo si robila?"
     „Jedla sušienky. Asi tam bol nejaký tvrdší kúsok, alebo také niečo. Práve sa chystám k zubárovi. Bolí to ako šľak."
     „Dobre, moja. Tak sa drž. Ja už musím končiť. Ahoj."
     „Ahoj." Vložila som telefón naspäť do čiernej kabelky. Rozpustila som si ryšavé vlasy a gumičku hodila taktiež do kabelky.
     „Maj sa, Addison," pozdravila som ju, keď som prechádzala okolo baru, za ktorým stála.
     „Ahoj," odzdravila. Prešla som okolo stolov. Bolo to tu poloprázdne. Málokto chodieva do reštaurácie ráno. Otvorila som dvere, hľadiac na prázdne stoly. Vtedy som dverami do niekoho vrazila. Keď som pozrela za dvere, zistila som, že je to ten muž, ktorý sem vždy chodieva na horúcu čokoládu. Mal na sebe modrú košeľu a rifle. Tmavé vlasy mal postrapatené vetrom. A oči. Bože, tie oči! Úplne som sa v nich strácala. Boli ako dve hlboké zelené jazierka.
     Potriasla som hlavou a spamätala sa. „Prepáčte. Prepáčte, ja som nechcela. Nečakala som, že za dverami niekto bude," začala som sa mu ospravedlňovať. Očividne som ho treskla do nosa, pretože si naň pritláčal dlaň.
     „Nie, to je v poriadku. To sa zahojí."
     „Nechcete s tým ísť do nemocnice, alebo..."
     „V poriadku," protestoval. Obišiel ma a vošiel do reštaurácie.
     Chvíľu som pozerala za jeho vzďaľujúcim sa širokým chrbtom. Potom som sa otočila na odchod.
     Vonku pofukoval studený vietor a vyzeralo to na búrku. A ja pri sebe ani nemám dáždnik. Mala by som si švihnúť, nech sa zo mňa nestane zmoknutá myš. To by mi veľmi nepomohlo. Pritiahla som si sveter viac k telu a pridala do kroku. Zubná ambulancia je odtiaľto, našťastie, len kúsok.
     Keď som tam prišla, v čakárni už sedelo zopár ľudí. Takže nejakú tú chvíľu som musela počkať, kým ma sestrička zavolá. Zatiaľ som si čítala časopisy a noviny, ktoré tu mali. V novinách sa často písalo o Angelmanovi. Chcela som sa nejako rozptýliť. Ale nepomohlo to. Stále som v mysli videla tie hlboké zelené oči.
     Prestala som naňho myslieť, až keď ma sestrička zavolala. Vyšetrenie prebehlo v pohode. Zubár mi povedal, že mám prísť o dva týždne, že mi na ten zub nasadí korunku.
     Takže dva týždne budem musieť hrýzť len na jednej strane, lebo ten zub ma fakt dosť bolí. No skvelé... To je vážne skvelé.
     Vyšla som von. Opäť som stretla toho zeleno okého muža. Ako keby ma sledoval, alebo čo. Nie, nie, to je absurdné. Ignorovala som ho a obišla ho.
     Z oblohy už začínali padať drobné kvapky dažďa. Takže som mala pravdu v tom, že bude pršať. Malé kvapky sa o chvíľu zmenili na poriadny lejak. Ledva som dobehla naspäť do reštaurácie, kde som sa prezliekla späť do oranžovej blúzky a čiernej sukne. Ryšavé vlasy som mala totálne premočené. Pokúsila som sa z nich tú vodu nejako vyžmýkať, no nebolo to také jednoduché.
     Keď ma potom zbadala Addison, iba skonštatovala, že keby vedela, že bude pršať, požičala by mi dáždnik. Ja som len pokrčila plecami a pustila sa do odnášania pohárov zo stola.
     Priniesla som ich do umývadla. Vtedy sa ku mne Add naklonila a povedala: „Dnes tu zase bol ten chlapík."
     „Viem. Stretla som ho pri odchode. Takmer som mu dverami rozrazila nos."

Zamkla som vchodové dvere a vyšla do svojej izby, kde som sa zvalila na posteľ. Chvíľu som len ležala a potom sa pobrala do kúpeľne. S pohľadom upretým do zrkadla som si neposlušné ryšavé vlasy vyčesala do vysokého drdola. Odlíčila som si špirálu a make up, ktorý mi zakrýval pehy. Modré oči som bez špirály mala nevýrazné. A práve preto som ju nosila.
     Vošla som do sprchy a nastavila si teplú vodu. Stekala mi po pokožke ako príjemný hrejivý vodopád.
     Keď som o niekoľko minút zo sprchy vyšla, začula som, ako niekto ide po schodoch. V prvom momente mi napadlo, že je to len mama, no potom som si spomenula, ako ma minulý týždeň niekto chcel uniesť. A vtedy som spanikárila. Určite sa po mňa vrátili. Som si tým celkom istá. Srdce mi poskočilo od strachu. Rýchlo som sa obliekla. Zhasla som svetlo, aby nesvietilo popod dvere na chodbu. Najskôr mi napadlo, že vyleziem von oknom, no je príliš malé a nachádza sa dosť vysoko. Nuž som chvíľu počkala, kým kroky neustanú. Chcela som sa nejako vykradnúť von z domu a zdrhnúť čo najďalej. Opatrne som odomkla dvere od kúpeľne. Zatlačila som na kľučku a odchýlila ich. Vystrčila som von hlavu a pozrela na všetky strany. Potom som tichým krokom vyšla na chodbu a dostala sa dole po schodoch. Trochu ma prekvapilo, že sa tu svieti. Únosca by predsa nesvietil, nie? Je to naozaj veľmi zvláštne.
     Opäť som začula kroky. Prichádzali z vrchného poschodia, konkrétne z mojej izby a blížili sa ku schodom. Ostala som stáť na mieste, ani neviem prečo. Spamätala som sa až keď bol únosca na konci schodov. Spravila som niekoľko rýchlych krokov do kuchyne. Prvé, čo mi napadlo, bolo ukryť sa v skrinke. Ja viem... Je to naozaj originálne a nezvyčajné...
     Otvorila som dvierka a natlačila sa k hrncom.
     Únosca ale asi musel začuť, že som išla do kuchyne, pretože som počula, že jeho kroky rovno od schodov smerovali sem. Ani na chvíľku nezaváhal. Ani na jedinú sekundu. Srdce mi vyskočilo až kdesi do hrdla. Začala som sa neskutočne potiť. Začula som šťuknutie vypínača a do skrinky cez škáru zasvietilo svetlo. Došľaka, ale teraz vážne. Od kedy únoscovia a zlodeji svietia? Vo filmoch so sebou vždy nosia baterku. A tou si svietia.
     Zavŕzgali dvere od chladničky. Buď je hladný, alebo si myslí, že som sa ukryla do chladničky. Niečo z nej vytiahol a položil to na kuchynskú linku. Opäť začal kráčať. Blížil sa ku skrinke, v ktorej som bola. Preglgla som. Únosca zastavil. Otvoril dvierka od skrinky a ja som zatvorila oči.
     „Celeste?" ozval sa mamin začudovaný hlas. Zdvihla som hlavu a pozrela na ňu. Hľadela na mňa prekvapene modrými očami. Na sebe mala džínsy a tmavomodrú blúzku. Tmavé vlasy zmáčané dažďom jej viseli popri tvári, ako sa ku mne skláňala. „Mohla by si mi, prosím ťa, vysvetliť, čo robíš v skrinke? Pred desiatimi rokmi by ma to neprekvapilo." Zdvihla jedno hnedé obočie.
     „Ehm... Ja som len..." odkašľala som si. „Myslela som si, že si únosca." Zaškerila som sa.
     „Čo by v našom dome robil únosca? Dievča, ty máš ale nápady." Zabudla som, že nevie, čo sa mi minulý týždeň stalo. Nepovedala som jej to.
     „No, vieš, včera som pozerala horor a asi sa to na mne podpísalo," vymyslela som si narýchlo.
     Mama to ďalej nekomentovala a odstúpila od skrinky, aby som mohla vyjsť von. Dostávala som sa odtiaľ ťažšie, ako som tam vošla. Aj som si popri tom poriadne udrela hlavu a bolestivo zjojkla.
     „V poriadku? Nechceš na tú hlavu obklad?"
     „Netreba."
     Mama vytiahla zo skrinky, v ktorej som sa pred chvíľou skrývala, nejaký hrniec a zatvorila ju. Potom sa pobrala späť ku chladničke a spýtala sa ma: „Bola si kúpiť to mlieko?"
     Ruka mi vyletela k čelu a oči takmer vypadli z jamôk. „Nie! Mami, ja som na to úplne zabudla. Idem poň." Vykráčala som z kuchyne smerujúc do chodby cestou schmatnúc zo stola kabelku. Ako mi mohlo z hlavy vypadnúť to mlieko? Nad čím rozmýšľaš, Celeste Kingová?
     Vybehla som z domu a kráčala k obchodu, ktorý odtiaľto, našťastie, nie je veľmi ďaleko.
     Vonku len slabo mrholilo a trochu popŕchalo, takže som so sebou dáždnik nebrala. Bolo však už trochu chladnejšie. Začína sa prejavovať nastávajúca zima. Stačí len počkať, kedy z oblohy začnú utekať snehové vločky na náš svet poctiť ho svojou prítomnosťou, ktorá nie vždy býva príjemná.
     Naokolo sa ozýval šum chladného večerného vetra strapatiac koruny stromov. Následkom toho sa na stromoch neudržali listy a spúšťali sa na zem vo farebných vodopádoch. Betónový chodník sa premieňal na žlto červenú rieku, ktorá šumela vždy, keď cez ňu niekto išiel. O niekoľko metrov sa predo mnou začínal črtať roh obchodu. Béžová omietka bola poškodená vandalmi a odkvapová rúra chýbala. Zo zhrdzavenej strechy sa kotúľali listy, ktoré tam zanechal strom rastúci vedľa obchodu.
     Obchod nepatril medzi najväčšie, no nebol ani malý. Hlavne, že je po ruke a nemusíme autom uháňať cez polovicu mesta. Zatlačila som rukou na ťažké sklené dvere v sivom kovovom ráme. Vo vnútri sa nachádzalo niekoľko ľudí. Neónová lampa osvetľovala tovar a vydávala nepríjemný zvuk. Vzala som košík a začala hľadať regál s mliekom a mliečnymi výrobkami. Už som pri konkrétnom spomínanom regály takmer bola, keď som opäť stretla, hádajte, koho. Stál pri regály s pečivom a sústredene naň hľadel tými zelenými očami. Začínala som vážne premýšľať o tom, že ma špehuje. Je všade, kam sa pohnem. Dnes už ho stretám tretí raz. V reštaurácií, pri zubnej ambulancií a teraz tu. V tom momente som si spomenula, že ani nie som nalíčená a vlasy mám zopnuté do akéhosi nepodareného strapatého drdola. Nerada by som, keby ma takto videl. Zavrtela som hlavou a pozornosť zamerala späť na hľadanie mlieka. Vzala som z regálu dve škatule. Vtedy sa postavil vedľa mňa a tiež akousi zvláštnou náhodou hľadal nejaký mliečny výrobok.
     Nedalo mi neosloviť ho. „Prepáčte." Na to zdvihol hlavu a uprel na mňa hypnotický zelený pohľad. Tmavé vlasy mal upravené do strapatého účesu. „Ale... Vy ma špehujete?" Zlomeným zubom mi prešla bolesť.
     Otvoril ústa, že niečo povie. Vzápätí ich zatvoril a zamračil sa. Napokon povedal: „Nie. To je predsa hlúposť. Ako vám to napadlo?" Pozrel na mňa s úplným pohŕdaním, ako na nejakú sprostú hus. Vtedy by som sa najradšej prepadla pod zem.
     „Ako mi to napadlo?" nadvihla som obočie. „Vy sa ešte pýtate, ako mi to napadlo?"
     „No áno, pýtam sa. Zaujíma ma to." Naďalej hovoril tým namysleným a pohŕdavým tónom. A tváril sa samoľúbo. Ako keby bol tou najzaujímavejšou bytosťou na planéte.
     Odfrkla som si. „Prečo ste teda všade, kam sa pohnem?"
     „Nie. To vy ste všade, kam sa pohnem ja," skonštatoval a vzal z regálu nejaký syr, ktorý následne vložil do svojho nákupného košíka. Opäť pozrel na mňa a potom na niečo, čo je za mnou. Tvárou mu prebehla zlosť a trochu aj nejaký slabý záblesk strachu. Čo ho tak rozrušilo? Chcela som sa ho na to spýtať, no v tom momente naliehavo vyhŕkol: „Skryte sa. Rýchlo!" Otočila som sa, nech viem, čo sa deje a čo tam videl. Pri pokladni stál nejaký zamaskovaný muž. V jeho pohyboch som videla niečo známe. Tú osobu určite odniekiaľ poznám. Zdvihol hlavu a keď na mňa pozrel, vedela som, kto to je. Ten únosca z minulého týždňa. „Došľaka, neobzerajte sa a choďte sa skryť!" prehovoril opäť muž so zelenými očami. Pohla som sa smerom od únoscu. Najradšej by som úplne odišla z obchodu, ale únosca stál blízko východu. Nuž som len utekala ďalej do útrob obchodu.
     Ako ma našiel? Ako, sakra, zistil, že tu budem presne dnes o tejto hodine, keď ani ja sama som nevedela, kedy sem pôjdem? Alebo prišiel kvôli niekomu, alebo niečomu inému. Aj keby prišiel z iného dôvodu a nie kvôli mne, je rozumné ísť sa pred ním skryť. To je to najrozumnejšie, čo teraz môžem spraviť. Ale ako a kedy sa vôbec dostanem domov? Ani som si nevzala telefón. Mama sa bude báť, čo sa stalo. Dobre, dobre, som už dospelá, mám dvadsať jeden rokov, ale aj tak. Bude mať o mňa strach. Ona je, prosto, taká. Vždy robí z komára somára.
     Dobehla som na koniec obchodu a zastavila. Za mnou sa v diaľke ozývali tlmené údery a výkriky. Mužské aj ženské. Tie mužské boli len výkrikmi. Nič viac. V ženských sa formovali aj slová, no vôbec som im nerozumela. Počula som, že niečo hovoria, no netušila so, čo to je. Hlavu som mala príliš ťažkú a v ušiach mi šumelo. Začalo mi byť všetko jedno. Zabudla som na mamine starosti, aj na dôvod, prečo som sa tu ocitla. Z druhej strany obchodu sa ozvalo niekoľko výstrelov. To som ešte dokázala zaregistrovať. Pustila som z ruky nákupný košík so škatuľami mlieka. Nohy mi začínali slabnúť a kolená sa roztriasli. Nekontrolovateľne. Až tak, že sa podlomili a ja som sa zrútila na zem. Zatmelo sa mi pred očami.
     Vtedy prišiel sen. Alebo to bola skutočnosť? Snívalo sa mi o krídlach. O nádherných veľkých krídlach. Ich svietivá belosť žiarila. Keď som sa ich dotkla končekmi prstov, pocítila som jemnú hebkosť. Zatúžila som sa do nich zavinúť a už nikdy ten priestor neopustiť. Vytvoriť si svoj svet, v ktorom by neexistovalo nič, iba ja a tie neskutočné krídla. Každé jedno štíhle pero na krídlach sa ťahalo do dĺžky a na jeho konci trónil strieborný trblet. Krídla patrili anjelovi. Vychádzali z jeho chrbta a deraveli anjelovu zamatovú pokožku. Zniesol sa k jazeru a ožiaril ho svojím svetlom. Svetlom takým silným, že sa v ňom strácal aj samotný anjel a jeho tvár, ktorú som ani nemala šancu poriadne si prezrieť. Určite by bola nádherná. Anjel s eleganciou zložil svoje mohutné krídla. A potom zmizol. Jeho svetlo. Krása jeho nebeského tela. Všetko sa vytratilo. Ani jazero som už nevidela. Namiesto neho sa objavila len tma. Cítila som, že ma niekto drží v náručí. Je to vari ten anjel?
     Otrasy, ktoré som si začala uvedomovať, ma presvedčili o opaku. Anjel by predsa letel. A ak by kráčal, jeho chôdza by pripomínala nadnášanie morskými vlnami. Vôbec som o tom nepochybovala. Ale ak ma nedrží anjel, kto potom? Podarilo sa únoscovi naplniť cieľ?
     Vydesene som otvorila oči. Nad sebou som videla stromy s listami vejúcimi sťa vlajky a tmavú nočnú oblohu. V nose som cítila pánsku voňavku a pach krvi a potu. Oprela som sa lícom o čiernu koženkovú bundu a pozrela mu na tvár. Zelené oči sústredene upieral pred seba. Na lícnej kosti mal modrinu a oškretú pokožku, z ktorej vytekala šarlátová krv. Tiekla mu po hladkom líci a ocitala sa na krku a následne pod golierom jeho čiernej bundy. Tmavé vlasy už neboli upravené, ale strapaté a pochlpené. No aj napriek tomu vyzeral príťažlivo. A nevedel, že sa pozerám. Takto z blízka som ho ešte nevidela.
     „Čo..." hlesla som. „Čo sa stalo?"
     Prestal hľadieť pred seba. Sklonil hlavu a uprel na mňa pohľad. Vtedy sme mali tváre tak blízko, až som na pokožke cítila jeho dych. „Nič zvláštne. Len sa tam potom objavil Angelman a pomohol mi spacifikovať toho chlapa. Už mieri do väzenia." Oči obrátil späť k chodníku. Angelman? A ja som odpadla. No to je skvelé.
     „Mohli by ste ma položiť?" dožadovala som sa. „Kam ma to nesiete?" Neodpovedal. „Haló!"
     „Nesiem vás domov."
     „No jasné. Domov. Ani neviete, kde bývam." Pozrela som, kadiaľ kráča. Bolo to smerom, ktorým sa ide ku mne domov. V diaľke sa už začínal črtať dom so zelenou maľovkou. „Odkiaľ viete...?"
     „Niekoľkokrát som vám tam videl ísť."
     „Položte ma, pôjdem sama."
     „Len pred chvíľou ste omdleli."
     „No a čo?"
     „Ste ešte slabá."
     Iba som odfrkla a ďalej to nekomentovala. Začala som si od nervozity obhrýzať spodnú peru. Od môjho domova nás delilo už len niekoľko domov. Tešilo ma to, no zároveň som ešte chcela ostať v jeho náručí. Sama neviem, prečo.
     „Váš nákup," hlesol, keď ma pred domom položil na zem a podal mi igelitku s dvoma škatuľami mlieka.
     „Ďakujem," odsekla som. Vtedy mi zlomeným zubom prešľahla neskutočná bolesť. Sykla som a pritisla si na líce dlaň.
     „Stalo sa niečo?" zareagoval. Nepovedal to panovačne, ako rozprával pred tým. Znelo to skôr starostlivo.
     „Mám len zlomený zub."
     „Aha," zamrmlal. Zafúkal trochu silnejší vietor. Pohol mu s bundou, keďže ju nemal zapnutú. Vtedy som si všimla, že na modrom svetri má veľkú krvavú škvrnu. Skríkla som a prikryla si ústa rukami. O krok som cúvla.
     „Ste zranený," zamrmlala som. Netušila som, že sa s tým únoscom až tak pobil. Alebo to možno nemá kvôli tej bitke.
     „Nemajte strach, nie je to nič vážne."
     „Pamätám si, že som počula výstrel," skonštatovala som. „Postrelili vás."
     „Nič mi nie je. Vážne."
     „Ale..."
     „Ja idem. Majte sa." Otočil sa a odišiel. Pár sekúnd som za ním hľadela a potom vzala mlieko a išla domov.