„No tak, Celeste, choď!" poháňala ma šeptom moja naj kamoška a kolegyňa v jednom a pritom svojimi orieškovo hnedými očami sledovala sexy chlapíka sediaceho za stolom číslo štyri. Tento típek chodí do našej reštaurácie od tej doby, čo ma Angelman zachránil z jedného z problémov, do ktorých sa ja dostávam častejšie, ako je potrebné. A vždy si objednáva to isté. Horúcu čokoládu so šľahačkou posypanou škoricou. Ale vráťme sa späť k incidentu s Angelmanom.
     Bolo to v jeden chladný a upršaný letný večer. Práve som sa pohádala so svojím snúbencom Tylerom Luckom. Zistila som totiž, že ma podvádza s inou. Naštvala som sa naňho a vrátila mu snubný prsteň. A potom som od neho jednoducho odišla. 
     Kráčala som a snažila sa nemyslieť na to, čo sa práve stalo. Odrazu som za sebou začula akési kroky. Zo začiatku som si to nevšímala, ale kroky sa približovali a ja som začala mať pocit, že osoby, ktorým tieto kroky patria, idú cielene za mnou. Tak som zrýchlila chôdzu. Záhadní civili tiež zrýchlili. Takže som mala pravdu. Špehujú ma. Začala som utekať. Počula som, že oni tiež. Zabočila som doprava, doľava a rýchlo bežala smerom k svojmu domu, ale skrížili mi cestu, tak som zabočila do, žiaľ, slepej uličky. Poobzerala som sa okolo seba, či nezbadám nejakú cestu úniku, nejakú škáru medzi domami, cez ktorú by som sa mohla prepchať. Ale nič som nevidela. Ľudia, ktorí ma sledovali, stáli za mnou. Nevidela som ich, ale cítila som, že sú tam. Počula som ich prudké nádychy a výdychy. Z behu boli zadýchaní. Rovnako, ako ja. Neviem, koľko ich bolo. Mohli byť tak dvaja, možno traja.
     „Myslela si si, že nám utečieš, slečinka?" prehovoril jeden z nich. Jeho hlas bol hlboký a chrapľavý. Ostala som stáť na mieste. Ani som sa nepohla. Stuhla som. Nevedela som, čo mám v takejto chvíli robiť. Zrýchlil sa mi dych. Moje srdce začalo prudko biť. Hlas muža, ktorý vtedy prehovoril, sa ozval znova. Ale tentokrát priamo pri mojom uchu. „Bu!" vyslovil ticho. Strhla som sa. Chlapi stojaci za mnou sa zasmiali. 
     Prudko som sa otočila a odskočila dozadu. Stála som asi jeden meter od chlapa, ktorý predtým hovoril. Mohol byť starý asi tak tridsať, štyridsať rokov. Mal tmavé vlasy a opálenú pleť, oblečené mal dotrhané džínsy a tričko s krátkymi rukávmi. Za ním stáli pod svetlom pouličnej lampy ďalší dvaja muži v podobnom oblečení, tiež asi v tridsiatich, štyridsiatich rokoch. Jeden mal na očiach nasadené okuliare s jedným rozbitým sklíčkom a jeho vlasy boli plavé, zatiaľ čo druhému sa vo vyškerených ústach črtali štrbiny medzi zožltnutými zubami a farba jeho vlasov bola niečo medzi hnedou a blond. Všimla som si, že z nich razí pach alkoholu a cigaretového dymu. Začali kráčať smerom ku mne a na ich tvárach sa vynímali prihlúplne úškľabky. Približovali sa a ja som ustupovala dozadu, až som chrbtom narazila do chuligánmi počmáranej a zašpinenej steny. 
     Nemala som kadiaľ ujsť. Nebola tu nijaká cesta úniku.
     Čo mám robiť? Pokúsiť sa nakopať im zadky a dúfať, že stihnem ujsť skôr, ako sa spamätajú? Alebo mám proste len čakať na zázrak? Na zázrak, že sa tu objaví princ a zachráni svoju milovanú princeznú, ktorú prepadol hrozný trojhlavý drak v podobe troch ožratých chlapov? Je v tom háčik... Po prvé: svojho princa som už stratila, lepšie povedané, on stratil mňa. A po druhé: žiadna princezná nie som. Som len obyčajná čašníčka pracujúca v reštaurácií rodičov svojej najlepšej kamošky.
     Čo so mnou urobia? Okradnú ma? Zabijú? Alebo dokonca znásilnia? Keby som mala na výber, určite by som brala prvú alternatívu, ale ja na výber nemám. Nech je to akokoľvek, chcem odtiaľto vypadnúť. 
     „Je pekná," povedal ten s rozbitými okuliarmi, pričom na mňa dýchol. Zadržala som dych. Smrdel príšerne. 
     „To veru je," odvetil ten, čo hovoril predtým.
     Chcela som kričať, volať o pomoc, ale v hrdle sa mi spravila guča, ktorá nie a nie zísť dolu. Takže keby som sa akokoľvek pokúšala, nepodarilo by sa mi zo seba vydať ani hláska.
     Zdvihla som zrak k oblohe. Bola tmavá a bezhviezdna. Zbadala som na nej akýsi rýchli pohyb, rozvírenie vzduchu. Akoby tadiaľ niečo prefrnglo. Niečo veľké. Žiadny druh zvieraťa žijúci v tomto meste nie je taký veľký. A žiadne zviera sa tu nepohybuje tak rýchlo, že by ho pri lete nebolo takmer vôbec vidno. To, čo preletelo okolo, mohlo byť veľké asi ako človek. A stopercentne to malo biele krídla. 
     Mužov nalepených na mne zrazu niečo odhodilo dozadu. A vtedy som zbadala Angelmana. Vrhol sa na chlapov, ktorý predtým ležiaci na zemi, sa stavali na nohy a dal im niekoľko pomerne silných úderov, z ktorých o pár sekúnd opäť ležali na zemi.
     Jeho krídla boli veľké, biele a nádherné. Oblečené mal dlhé bledohnedé nohavice, bol bosý, a na tvári mal nasadenú masku zlatej farby. Nosí ju vždy, keď ide niekoho zachraňovať, alebo naháňať zlodejov, či vrahov. Nikdy som ho nevidela bez masky. Nikto ho nikdy nevidel bez masky. Odkedy je tu, od kedy o ňom vieme, ani raz si nedal na verejnosti dole masku. Odkedy nás chráni pred zločincami a vrahmi, je v tomto meste menej vrážd a krádeží. Stále ich je tu veľa, ale výrazne menej ako predtým, než sa Angelman objavil. Predtým, než prišiel do tohto mesta, diali sa tu hrozné veci. Stále samé krádeže, únosy, prepadnutia a vraždy. Aspoň trochu sa to upokojilo. Trvá to už dva roky, čo je tu. Nikdy v živote som ho nevidela takto zblízka. Veľakrát som ho vídala v novinách, v televíznych správach, naživo len z veľkej diaľky. Doteraz ma ani raz nezachránil, pretože som to proste nepotrebovala. Nemal ma pred čím, ani pred kým zachraňovať.
     „Ďakujem," povedala som.
     Zdvihol hlavu a pozrel priamo na mňa. „Nemala by si takto po tme byť vonku sama," prehovoril hlbokým zamatovým hlasom.
     „No, ja... ja som len... ja som," koktala som.
     „Asi by si tu nemala byť. Nie je to tu práve najbezpečnejšie," pohľadom fľochol na mužov ležiacich na zemi.
     „Máš... máš pravdu," hlesla som a vykročila. Prešla som okolo neho a vybrala sa domov. Kráčala som len pár sekúnd a odrazu ma schmatol a vyniesol do asi dvadsať metrovej výšky. Vykríkla som
     „Kde bývaš? Odnesiem ťa tam," ozvalo sa mi pri uchu.
     Zasmiala som sa. „Len pár domov odtiaľto. Nepotrebujem, aby si ma tam dopravil," skonštatovala som. „A už vôbec nepotrebujem prísť domov letecky." Pozrela som sa na domy pod nami. Bol to zvláštny pocit byť tak vysoko. Bol zvláštny pocit, že lietam. V živote som neletela. Ani lietadlom nie
     „Chceš, aby ťa opäť niekto prepadol?" spýtal sa ma.
     „Nie," povedala som.
     „A povieš mi, kde bývaš?"
     Vzdychla som. „Ten zelený dom, tam,"ukázala som rukou na dom, od nás vzdialený asi dvesto metrov. 
     „Ten s rovnou strechou?"
     „Hej," súhlasila som.
     Pohol sa smerom k domu, v ktorom bývam. Neletel veľmi rýchlo. Len sa pomaly vznášal nad domami, nesúc ma vo svojich pevných rukách. Oprela som sa o neho a zatvorila oči. Mala som zvláštny pocit bezpečia, keď ma držal v náručí. Ale netrvalo to dlho, pretože o chvíľu sme pristáli na streche domu, ktorú ja a mama používame ako terasu. Okolo celej strechy máme múr vysoký jeden meter. 
     Postavil ma na terasu a ustúpil pár krokov. „Maj sa," povedal, otočil sa a chystal sa vzlietnuť. 
     „Počkaj," zastavila som ho. Ostal stáť na mieste. Pristúpila som k nemu, obišla som ho, aby som mu videla na maskou spoly zakrytú tvár. Stúpla som si na špičky a pobozkala som ho na teplé,od dažďa mokré líce. Usmial sa na mňa a... odletel.
     Vrátila som sa myšlienkami späť do reality. Späť do reštaurácie, v ktorej pracujem.
     „Prečo ja, Addison? Prečo ho musím vždy ísť obslúžiť ja? To nie je fér," šepkala som jej.
     „Nesťažuj sa, a choď!" postrčila ma Add .
     Tak som ju teda počúvla a vykročila smerom k stolu číslo štyri.
     „Dáte si niečo?" spýtala som sa ho.
     „Hm, áno. Horúcu čokoládu so šľahačkou a škoricou," opovedal.
     Už zas?, pomyslela som si,ale nahlas som to radšej nevyslovila. „Hneď to bude," hlesla som. Otočila som sa a šla späť k Addison. „Spokojná?" povedala som. Odpoveďou mi bol jej chichot a otázka.
     „Čo chcel teraz? Zas to isté?"opýtala sa ma so smiechom. 
     „Hej." Potom som pocítila, ako do mňa niekto vrazil. Vylial na mňa aj akýsi lepkavý nápoj, pravdepodobne kofolu.Otočila som sa a čakalo ma nie veľmi milé prekvapenie. Bol to Tyler Luck, môj bývalý snúbenec.
     „Ou,prepáč Celeste, nevidel som ťa," začal sa ospravedlňovať. Partia chalanov stojaca neďaleko nás sa zasmiala. Boli medzi nimi aj dvaja Tylerovi kamaráti, ktorých som poznala už dlhšie.
     „Jasné, nevidel," povedala som ironicky.„Spravil si to schválne. A vôbec, čo tu vlastne robíš?"
     „Upokoj sa, zlatko," hovoril.
     „Pre teba už nie som žiadne zlatko!"
     Nevšímal si, čo som povedala a ďalej si kecal svoje. „Počuj, cica, keby si sa chcela niekedy ku mne vrátiť, stačí zavolať," rukou pri uchu naznačil telefón a žmurkol na mňa jedným okom.
     „Tak ty sa ešte opovažuješ..."
     „Celeste, kašli naňho," prerušila ma Add. „Poď," hlesla a chytila ma za lakeť. Zazrela som na Tylera. On sa len na celej tejto scéne bavil so svojimi kamarátmi. Odišli sme dozadu do šatne. 
     „Nechápem, čo, sakra, chce!"povedala som, keď sme s Addison vošli do na žlto vymaľovanej šatne, v ktorej sa nikto okrem nás nenachádzal. „Dva mesiace som ho nevidela, myslela som si, žena mňa zabudol a bola som tomu rada... No a teraz sa tu ukáže, aby mi znepríjemňoval život." Na pár sekúnd som prestala hovoriť. „Nechápem, ako som sním mohla chodiť. A už vôbec nechápem, ako som mohla súhlasiť so sobášom."
     „Aspoň si ho pustila k vode skôr,ako bolo neskoro," skonštatovala po pravde Add.
     „Hej, máš pravdu. Dobre, že som ho nechala ešte pred svadbou. Vybavovať všetky tie veci okolo rozvodu by nebolo nič príjemné." Unavene som klesla na jednu zo stoličiek stojacich pri drevenom stole, ktorý sa nachádzal v strede miestnosti. 
     „Ak chceš, ja tomu týpkovi tú čokoládu donesiem. Nemusíš tam už ísť," navrhla. „Ak tam Tyler ešte je, zas by ti niečo vyviedol."
     „To by bolo najlepšie. Ďakujem,"pozrela som sa na ňu.
     „Dobre, tak sa prezleč do svojho oblečenia. Za chvíľu už aj tak končíme." Odišla zo šatne a zatvorila za sebou dvere. Vstala som zo stoličky, na ktorej som sedela, pristúpila k vysokej drevenej skrini stojacej pri stene, otvorila som ju a zo svojej poličky vzala džínsy, žlté tričko s krátkym rukávom, modrý sveter s trojštvrťovým rukávom a modrú šatku so vzorom žltých kvetov. Zo spodnej priečky skrine som vytiahla baleríny rovnakej modrej farby ako bol sveter. 
     Keď som sa prezliekla, čierne topánky na nie veľmi vysokom podpätku som odložila na miesto, kde predtým boli moje modré baleríny. Oranžovú blúzku, čiernu sukňu a čiernu zásteru s logom reštaurácie som odniesla do práčovne, ktorá sa nachádzala dole v pivnici. Vošla som do pivnice a svoje pracovné oblečenie som hodila na kopu s ďalšími špinavými pracovnými uniformami (do zajtra by to mali oprať). Potom som sa vrátila späť do šatne. Z jedného z radu háčikov nachádzajúcich sa pri dverách v šatni som zvesila svoju stredne veľkú čiernu koženú kabelku, sadla som si na stoličku a čakala na Addison.

Katherine McNamara alias Clary Fray zo seriálu Nástroje smrteľníkov (alebo Shadowhunters). Takto nejako si predstavujem aj Celeste Kingovú.