Kráčala som ulicou. Okolo mňa povieval pomerne teplý októbrový vánok (na to, že je október, je vonku akosi teplo) a poletovali listy padajúce zo stromov skrášľujúc svet pestrými jesennými farbami. Práve som prechádzala popod jeden zo stromov obklopujúcich ulicu, keď som nad sebou začula zašuchotanie. Zaklonila som hlavu a pozrela hore. Zbadala som len malú ryšavú veveričku s dlhým huňatým chvostom skákajúcu z vetvy na vetvu hľadajúc niečo pod zub. Prešla som ešte okolo niekoľkých domov, až som konečne dorazila k tomu svojmu. Jednou rukou som otvorila kovovú, na hnedo natretú bránku nášho domu. Vyšla som po asi desiatich schodoch, potom som z kabelky vytiahla kľúč od domu a odomkla tmavohnedé dvere. Vošla som do chodby a prezula sa. Všimla som si, že mamine topánky tu nie sú, čo znamená, že ešte nie je doma.
     Odišla som z chodby a vyšla hore po schodoch na ďalšie poschodie a potom vošla do svojej izby. Sadla som si na posteľ a zapla notebook. Pozrela som si e-maily, ale nič zaujímavé tam nebolo, len akýsi reklamný e-mail, ktorý som po jeho otvorení vymazala, pretože pre mňa nebol ničím užitočný.
     Začínala sa ozývať nuda, tak som išla do na modro vymaľovanej obývačky, z dreveného stola vzala ovládač a zapla telku. Sadla som si na čierny gauč a začala prepínať programy. Na Tv Markíza dávali akúsi komédiu, tak som nechala Markízu a pozerala sa na to. Asi o desať minút neskôr som začula zvonenie svojho mobilu. Tento zvuk nebol veľmi zreteľný, bol akoby pritlmený. Snažila som sa spomenúť si, kde som ho naposledy nechala. No nemohla som sa rozpamätať, tak som sa postavila a šla za zvukom. Doviedlo ma to na chodbu, v ktorej som zvuk drnčiaceho mobilu počula najzreteľnejšie. Vychádzal z mojej čiernej kabelky položenej na poličke po mojej ľavej ruke. Tak som vzala kabelku, vytiahla z nej vibrujúci mobil a pozrela sa na display. Volala mi Addison. Čo asi potrebuje?, pomyslela som si a stlačila zelené tlačidlo na prijatie hovoru. Priložila som si telefón k uchu.
     „Ahoj, Add, čo potrebuješ?" spýtala som sa jej.
     „Ahoj. Počuj, Cell, rodičia dnes večer nie sú doma, šli čosi vybavovať. Už som volala Dallasovi, či by neprišiel, ale on nemôže. Nedošla by si? Dosť sa nudím." Posledné dve vety povedala prosebným tónom.
     „Ja tiež nemám čo robiť," zvážila som. „O chvíľu som u teba."
     „Teším sa. Ahoj."
     „Ahoj." Zložila som.
     Neviem prečo, ale zdalo sa mi, že na druhej strane telefónnej siete je akési zvláštne podozrivé ticho. Vždy, keď telefonujem s Addison, počujem v telefóne okrem jej hlasu aj hudbu, autá, televíziu, alebo rôzne iné zvuky. No teraz som počula len ju. Bolo to veľmi zvláštne.
     Prestala som sa v mysli zaoberať zvláštnym tichom v telefóne a prezula som sa naspäť do modrých balerín.

Zazvonila som na zvonček oranžového domu s hnedou strechou patriacemu Addison a jej rodičom. Chvíľu som stála pred domom, potom sa z okna nad dverami vyklonila Add.
     „Ahoj."
     „Ahoj," odvetila som.
     „Poď ďalej, je otvorené," skonštatovala. Potom niečo naznačila, vôbec som nechápala, čo chce povedať. Už som sa jej nestihla spýtať, čo tým myslela, pretože z okna zrazu zmizla. Tak som teda položila ruku na kľučku hnedých dverí a vošla do modrej chodby. Vyšla som po schodoch. Addison sa predtým vykláňala z okna, ktoré je v obývačke, takže asi tam stále je. Otvorila som dvere na obývačke a vošla dnu. Na bielom gauči nachádzajúcom sa oproti televízií sedela Addison a v hnedých očiach farebne ladiacich s rovnými hnedými vlasmi sa jej črtal strach. V tvári bola úplne bledá. Pristúpila som k nej bližšie, keď zrazu vykríkla:
     „Cell, je to pasca!" Vystrašené oči uprela na niečo, čo je za mnou. Ani som sa nestačila otočiť a pozrieť sa, čo tam vidí, keď mi odrazu niečie ruky obopli krk a začali ma škrtiť. Inštinktívne som zdvihla nohu a neznámeho páchateľa som kopla. Osoba za mnou vykríkla bolesťou. Zovretie povolilo, ja som odskočila a pozrela sa, kto to je. No veľa som sa toho nedozvedela, pretože neznámy muž mal na tvári čiernu masku. Oblečené mal maskáčové nohavice a čiernu mikinu s kapucňou, na rukách natiahnuté čierne rukavice.
     Vrhol sa na mňa a chytil ma. Pokúšala som sa vymaniť zo zovretia neznámeho muža, ktorý ma chcel pravdepodobne uniesť a vôbec nechápem, aký mal na to dôvod. Ale zrejme to musel byť niekto, kto ma pozná, alebo niekto, kto ma už dlhšiu dobu prenasleduje. Odkiaľ by inak vedel, že sa poznám s Add?
     Mykala som sa, metala som sebou, zatiaľ čo on si ma prehodil cez plece tak, že som hornou časťou tela visela cez jeho chrbát a rukou mi pridržiaval nohy. Začal kráčať smerom ku schodom vedúcim do spodnej časti domu.
     „Kto ste? Čo to má znamenať? Pustite ma!" kričala som. Muž ani nemukol. Začala som sa ešte viac metať, päsťami som mu udierala do chrbta a kopala nohami, až sa mi konečne podarilo donútiť ho pustiť ma. Dopadla som na zem na pravú stranu tela a poriadne som si udrela plece. Tento úder mi v ňom spôsobil bodavú bolesť. Zastonala som. Bolesť bola príšerná. Napadlo mi, či náhodou nemám zlomenú nejakú kosť. Skúsila som sa postaviť. Šlo to trochu ťažšie, ako zvyčajne, ale postavila som sa takmer bez problémov.
     Rozbehla som sa k Addison. Začala som jej odväzovať ruky ako najrýchlejšie som vedela. „Choď zavolať políciu. Pokúsim sa ho zdržať," povedala som jej potichu. Policajná stanica je odtiaľto len kúsok, takže im nebude dlho trvať, kým prídu.
     „Dobre," prikývla. Neznámy muž sa k nám blížil. Addison sa prešmykla okolo neho, nenápadne vzala svoj mobil zo stolíka a odišla do svojej izby. Muž si ju vôbec nevšímal, bolo mu to jedno. Ďalej kráčal ku mne.
     Chytil ma za ramená a povedal: „Ty pôjdeš so mnou." Stlačil mi ramená a pravé ma zabolelo ešte viac. Ak s tým bude pokračovať, o chvíľu mi doláme kosti. Kopla som ho do slabín a utekala kade ľahšie. Ako som aj predpovedala, rozbehol sa za mnou. Vybehla som po schodoch na vrchné poschodie a zamkla sa v kúpeľni. „Ryšavá mačička, kam si sa mi ukryla? Ja si ťa nájdem," chrapčal odporným slizkým hlasom. Oprela som sa o stenu a zatajila dych. Za dverami som počula jeho kroky. Chodil z jednej izby do druhej a hľadal ma. Atmosféra v dome oťažela. Vzduch sa stával nedýchateľným. Napätie sa stupňovalo a mne išlo od strachu srdce vyskočiť z hrude. „Predo mnou sa tak ľahko neukryješ." Jeho hlas zaznel priamo za dverami od kúpeľne. Zalomcoval kľučkou a ja som zalapala po dychu. Zaznel výbuch a niekoľko kúskov dreva spolu s kľučkou sa rozletelo po kúpeľni. Zamaskovaný muž vošiel dnu. Zdrapil ma a ťahal von. Vliekol ma po schodoch a mala som pocit, že si dolámem nohy. Vzpierať sa by už asi ani nemalo cenu. Keď ma doviedol o poschodie nižšie, pohľadom som hľadala Addison. Nikde však nebola.
     Ťahal ma ďalšími schodmi až na prízemie. Práve ma vyvliekol von, keď sa pred domom zhromaždilo niekoľko policajných áut. Naokolo sa ozývalo pišťanie sirény. Z áut vystúpili muži a ženy v policajných uniformách a namierili na nás zbrane. Teda presnejšie, na človeka, ktorý sa ma z nejakého nepochopiteľného dôvodu pokúsil uniesť. Zamaskovaný muž ma v tom momente pustil a utekal niekam preč. Všetko sa zomlelo strašne rýchlo. Únosca sa niekam podel, ani neviem, kam. Nič som nestíhala registrovať. Vládol tu obrovský chaos. Väčšina policajtov nastúpila späť do áut a odišla smerom, ktorým sa vytratil únosca.
     „Neublížil vám?" zaznel hlas policajtky, ktorá ku mne pristúpila.
     „No... Ja vlastne ani neviem, všetko sa zomlelo strašne rýchlo. Ale párkrát som kvôli nemu spadla, no myslím, že mi nič nebude."
     Bez slova vytiahla nejakú baterku a zasvietila mi ňou do jedného a potom aj do druhého oka, čo ma na pár sekúnd oslepilo. Potom sa spýtala: „Nemáte nejaké bolesti?"
     „Bolí ma rameno, ale určite to nebude nič vážne."
     „Pre istotu vás odvezieme na vyšetrenie," povedala to ako hotovú vec. „Nastúpte si."
     Pôsobila na mňa pomerne prísnym dojmom, takže som radšej ani neprotestovala.

„Celeste!" zvolala Addison po tom, ako som sa vrátila domov a prudko ma objala, čím mi spôsobila bolesť v narazenom ramene.
     „Au," hlesla som.
     „Prepáč." Odtiahla sa. „Celeste, mala som neskutočný strach, keď som videla, ako nasadáš do toho policajného auta. Nevedela som, kam ťa vezú. Bola si na výsluchu?"
     „Len ma odviezli do nemocnice. Prečo si sem chodila? Zbytočne si si robila starosti. Mala si radšej zostať u seba doma," povedala som jej. „A moja mama tu je? Dúfam, že si jej nepovedala, čo sa dnes stalo."
     „Áno, je tu. Už spí. Povedala som jej, že si si len išla niečo vybaviť a vrátiš sa čoskoro."
     „Ďakujem." S úľavou som si vydýchla. Zbytočne by sa o mňa bála, keby vedela, čo sa mi dnes stalo.
     „Mám zostať?" spýtala sa Add.
     „To je v poriadku, netreba," uistila som ju.
     „Určite?"
     „Samozrejme. Choď radšej domov." Usmiala som sa na ňu.