-let it snow, let it snow, let it snow-

⭐️⭐️⭐️

Kráčala asi polkroka za dievčinou, ktorá divo pohadzovala svojou objemnou čiernou hrivou. Možno by sa pridala aj za rovno nej, no príliš sa obávala, že by jej závoj hustých kučier vpálil do očí a ona by chvíľu nebola schopná nič vidieť. Tiež však išlo aj o to, že z prahu detského domova vyrazila o niekoľko zlomkov minúty neskôr ako jej priateľka, ktorá celé týždne nerozprávala o nič inom len o tom, ako odtiaľ na týždeň konečne vypadne a nebude sa musieť zaoberať tým, či vstala presne o siedmej, či tanier položila na správnu kopu, či si nevybrala príliš nedeľné oblečenie.

Karolína nemohla poprieť, že sa na ten moment tešila úplne rovnako a z úplne rovnakých dôvod, no predsa tu stále bolo niečo, čo ju držalo v predsieni veľkej budovy, čo ju nútilo prebdieť celú minulú noc. Akoby očakávala, že v nasledujúcej chvíli sa to stane, že tá ďalšia bude tá pravá, počas ktorej sa to stane. No telefonát, na ktorý čakala sedem rokov, ktorý jediný ju prvé týždne na novom mieste udržiaval pri živote. Niekde hlboko v sebe vedela, že nepríde, že nezavolajú, no predsa nedokázala udusiť ten plamienok nádeje, ktorý v nej tlel.

Sú to drahé hovory, ozývalo sa jej hlavou, keď sa snažila nepošmyknúť na zľadovateľom chodníku. Och, koľko ráz tú vetu už počula! Najprv od rodičov, ktorí s ňou kedysi pomaly začínali strácať trpezlivosť. A teraz od svojich vychovávateliek každé jedny Vianoce, keď ich prosíkala, aby si mohla zatelefonovať - jeden jedinýkrát počas svojho pobytu v detskom domove. Nedovolili jej to. Vždy zo začiatku trvali na tomto, no keď im neskôr začala tvrdiť, že im to splatí z peňazí, ktoré si zarobí za nejaké práce v kostole, začali omieľať to, že nepozná ich telefónne číslo. Vedela, že ide skôr o to, že ani jedna z nich jej nechce dať do rúk svoj drahocenný mobil, ktorý im určite museli kúpiť ich príbuzní, lebo z vlastnej výplaty by na to nemali. Ešte tak, aby im ho zničilo nejaké neporiadne decko, ako je ona!

Nemohla však povedať, že jej večné otravovanie nemalo nijaký úspech. Dva roky potom, čo ju prepustili z nemocnice a hneď aj poslali do domova za priateľkou, za ktorou v ten osudný deň mierila, si od paní, ktoré celú inštitúciu viedli, vydrankala jeden list do Ameriky. Bol nekonečne dlhý a boli potrebné dve obálky, aby ho vôbec mohli odoslať. Bola to správa pre Kristiána, pre bratanca, ktorého si priať mať v tých chvíľach po svojom boku viac ako čokoľvek na svete. Opísala mu úplne všetko, čo sa stalo, čo cítila, kam sa dostala a prečo sa neozvala skôr. Prosila ho, aby jej odpísal, aby ho s tetou a ujom vzali k sebe, aby vzali aj Emu, ktorú už raz stretol. Vložila mu tam aj pohľadnicu, celú ručne robenú s venovaním, ktoré našla v jednej z kníh na polici. Ten rok sa totiž konečne naučila celkom úhľadne písať a učiteľky v škole jej vraveli, že v maľovaní sa stále viac a viac zlepšuje.

Lenže Kristián jej neodpísal. Nemohla si dovoliť pokúšať trpezlivosť paní, ktoré jej poskytovali prístrešie, a tak ich už neprosila, aby jej dovolili poslať ďalší list. Žiadny svojmu bratancovi už viac nenapísala, nevyrobila mu žiadnu ďalšiu pohľadnicu s vianočným motívom a keď jej odpoveď neprichádzala už poldruha roka, definitívne vzdala to, že by v srdci svojho kedysi najlepšieho priateľa mala miesto. Hoci si povedala, že ona si v tom svojom preňho urobí vždy.

Zdvihla pohľad zo zeme, na ktorej sledovala všetky hrboly a výmoľy, aby sa im mohla vyhnúť. Zbadala, že Ema je pred ňou už niekoľko hodných metrov. Tento rok jej už svoju pohľadnicu dala - ako uplynulých sedem Vianoc - a vedela, že jej ju dá aj ten ďalší a aj ten potom. Pretože si to zaslúžila. Pretože ju trpela v tých najhorších chvíľach a ani raz nevyslovila myšlienku, že by od nej odišla, že by sa s ňou už nechcela priateliť. A tie všetky pohľadnice boli len znakom vďaky, ktorá sa jej nedala vysloviť.

No, pravda, jej vďačnosť postupne začala opadávať, keď videla, ako dievčina pred ňou uteká na parkovisko bez nej. Bolo celkom možné, aby sa Karolína stratila, pretože mesto, v ktorom bývala, poznala asi tak dobre ako zopár ľudí miestnu knižnicu - vôbec. Mali sa stretnúť s nejakými Eminými známymi, ktorí jej sľúbili, že si ich k sebe vezmú na týždeň a môžu s nimi byť aj na Štedrý večer. Bolo okolo toho veľa dohadovania a papierovačiek, no nebolo to nič, čo by sa nedalo zvládnuť s pomocou kúzla Emy Tatranovej, ktorej sa naskytla príležitosť vypadnúť z nenávideného miesta.

„Ema!" zakričala nahnevane a bola si dosť istá, že ju jej priateľka počula, hoci sa tvárila, že nie. „Ema, sakra, čakaj ma!" zvolala opäť, no bolo jej jasné, že kým ten kúsok nepodbehne, čiernovlasé dievča ju nevezme ne vedomie. Bolo síce riskantné behať po tom ľade, no nič iné jej nezostávalo. Zaťala zuby a dúfala, že jej trojročné topánky zvládnu takýto beh.

„Volala si ma?" otočila sa na ňu s úsmevom Ema, keď pri nej mierne zadychčane zastavila. Karolína hľadela do očí kvitnúcej zelene a premýšľala, či si jej priateľka uvedomuje, aká je krásna, keď sa tak škodoradostne a zároveň nevinne usmieva.

„Predstav si, že áno," odvetila mierne podráždene Karolína, hoc vedela, že to podráždenie jej dlho nevydrží. Na jedného z mála blízkych ľudí, ktorých mala, sa jednoducho nemohla hnevať čo i len o kúsok viac ako niekoľko minút. „Chcela som, aby si ma počkala, lebo na to miesto sama netrafím. No vyzerá to tak, že si na tých zopár sekúnd zázračne ohluchla," vravela uštipačne.

„Hm, hm," pokúsila sa Ema o výraz, ktorý mal byť zrejme zamyslený, „ako vravíš. Hlavne som chcela, aby si si švihla, pretože Adam a jeho rodičia na nás nebudú čakať večne, všakže?" Šibla po nej rozjareným pohľadom. Nemohla povedať nakoľko alebo ako dlho sa bude jej priateľke Adam z jej bežeckého tímu páčiť, no podľa výrazu usúdila, že nie dlhšie ako dva či tri mesiace.

„Nikdy som ich nestretla," oponovala Karolína mierne unavene, keďže túto námietku vzniesli už neposčetne veľa ráz. Ale poznám ich ja a to stačí, zasmiala sa zakaždým Ema. „Nikoho z nich. Vlastne ani neviem ako ten Adam, či kto to, vyzerá, koľko má rokov - proste nič!" protestovala, akoby bola ešte nádej, že z tej návšetvy môže vycúvať. Zrejme to bolo možné pred mesiacmi, keď sa to všetko začalo vybavovať, ale teraz už nie - ak teda týždeň nechcela spať na ulici. „Ema, veď sú to pre mňa úplne cudzí ľudia nebyť tvojho rozprávania!"

„Stretneš ich, spoznáš ich, obľúbiš si ich," predniesla čiernovláska po jej boku a zrakom začala jastriť po autách stojacich na parkovisku. „Aha, tam sú!" skríkla a začala ju ťahať smerom, ktorým pred malou chvíľou ukázala.

„A čo ak nie, Ema?" spytovala sa ďalej Karolína, ktorá očividne neprechovávala dôveru v tak spásonosný, úžasný a bezchybný plán, ako to pred toľkým časom predniesli svojej vedúcej. Už vtedy tie slová spochybňovala, no v ten deň ich pokladala za priam nehoráznu a neospravedlniteľnú lož.

„Potom si si predsa zbalila dosť kníh a farieb na vyplnenie času, nie?" odpovedala jej otázkou dievčina a keby mala voľné ruky, zrejme by jej plesla po jednej staršej atletickej taške, ktorú jej požičala a do ktorej sa zbalila. Takto sa však na ňu usmiala a ďalej napredovala, akoby od toho závisel jej život. Vždy tak veselá, pomyslela si apaticky Karolína. „A už buď ticho, dve autá a sme pri nich. Správaj sa slušne a menej zachmúrených výraz alebo tvojich prechytralých rečí, rozumela si mi?" dohovárala jej Ema ešte aj vtedy, keď sa otvorili dvere na tmavej Škodovke a vystúpili z nej traja ľudia.

„Ema! Som rada, že ťa vidím!" zvolala nižšie žena s hrdzavými vlasmi a namierila si to priamo k nim. „A ty si určite Karolína, že? Ema ťa spomína skoro tak často ako behanie!" zasmiala sa uvoľnene dáma, o ktorej sa neskôr dozvedela, že je pani Viktória Pavelová, Adamova mama.

Ďalej však Karolína už nevnímala, nakoľko si na podobné zvítania pri Eminej spoločenskej povahe celkom zvykla. Počúvala, milo odpovedala, prikyvovala, potriasla si s každým rukou, nie, nebojí sa jazdiť autom, áno, veľmi sa teší, že sú konečne prázdniny. Sled otázok, na ktoré odpovedala už toľko ráz, že zrejme vystriedala všetky varianty verbálnych odpovedí, aké len mohli byť. Adama, ktorý im zabezpečil, že ich jeho rodičia tak srdečne privítali, si ani poriadne nevšimla, len zaregistrovala nejaký záblesk bledých vlasov, celkom podobného odtieňu tých jej, a opálenú pokožku, hoci bola zima a človek sa nemal kde opáliť.

Ani sa nenazdala a už stála v parku, odkiaľ sa na obed mali vybrať do blízkeho nákupného centra, niečo si kúpiť na jedenie, na poslednú chvíľu zohnať nejaké vianočné darčeky (Karolína rozmýšľala, odkiaľ na ne asi tak mala vziať peniaze) a potom zavolať Adamovým rodičom, pani a pánovi Pavelovcom, aby ich vyzdvihli. Následne vraj pôjdu na hroby, ak im to nebude prekážať, a večer budú dopekať posledné cukrovinky. Asi sa to malo zdať ako dokonalá rodinná idilka, pravá vianočná nálada, skutočné kúzlo a radosť z Vianoc, no Karolína ju v tom nikde necítila. Nepamätala si, či toho vôbec bola niekedy schopná, ak sa teda neráta tých zopár útržkov spomienok na hlúposti z detstva.

„Takže, do akých obchodov by ste sa potom chceli ísť pozrieť? Vianočné výpredaje sú v každom jednom z nich, dokonca by som povedal, že aj v papiernictve, takže to je asi úplne jedno," zaškeril sa na nich Adam a Karolína prvýkrát, odkedy vstúpila do auta, vnímala jeho hlas. Nebol nejaký nádherný či dychberúci. Pomyslela si, že niekedy v budúcnosti bude hlboký a príjemný, taký s akým sa najlepšie rozprávajú príbehy, ale momentálne chlapcovi v puberte len preskakoval a on s tým nemohol nič spraviť.

„Och, neviem, chcela by som sa ísť pozrieť do nejakého kníhkupectva alebo športového obchodu, alebo niekam, kde predávajú lacné náramky - ešte som nič nekúpila trénerke," premýšľala nahlas Ema, pričom si zašla rukou do vlasov. To ale nebol najlepší nápad, pretože sa jej zasekla v nekonečných kučerách a hodnú chvíľu jej trvalo, kým si ju vyslobodila. „Čo si jej kúpil ty, Adam?"

„Vlastne nič," priznal ich spoločník s vlasmi, ktoré by nejedno dievča v jej veku opísalo ako „vlasy anjela". Pche, ona sa na takké pozerala každé ráno a večer v zrkadle. Ak ju to malo ohúriť, bolo to úplne zbytočné. „Dal som Tobovi päť eur, aby niečo kúpil za nás oboch. Neviem, čo vybral, ale spolieham sa na to, že jeho mama sa s ňou dobre pozná. Takže asi tak nejak," dokončil Adam. Možno nevyznieval tak hlúpo, možno nehovoril tie slová tak panovačne a snobsky, no nechcela si to priznať. Ako sa rozprávali, komu čo kúpia na Vainoce, ako sa dohadovali, lebo mali na výber - myslela, že to nedokáže zniesť. Vlastných peňazí mala len zopár a aj tie míňala na to, aby vyrábala na sviatky svoje úbohé pohľadnice.

„Dobre, tak mi aspoň môžeš pomôcť niečo vybrať," zaškerila sa Ema a prehodila si jednu nohu cez druhú, pričom sa až príliš neprirodzene začala zaujímať o zaschnuté blato ne hrane jej podrážky a Karolína pretočila očami, pretože skoro počula jej hlas, ako vraví, aby si našla nových priateľov, keď je príležitosť.

Akoby niekto mávol čarovným prútikom, Adama sa v tej chvíli otočil na ňu a opýtal sa jej: „Kam by si chcela ísť ty, Karolína?"

Keby s určitosťou nevedela povedať, že jej priateľka neovládala manipuláciu niekoho mysle či konania, možno by ju z toho aj upodozrievala. No možno si to tí dvaja len dohodli dopredu alebo mu možno Ema vyrozprávala o nej úplne všetko a možno mu aj spomenula ako sa skoro ničomu nevenuje a možno jej pri tom vypadlo aj to, že má len zopár ľudí, ktorým skutočne dôveruje. No to bolo len možno. Nemohla ju predsa upodozrievať na základe slova možno.

„Žiadneho," odvetila jednoducho, lebo bola príliš zabraná do predstavy, ako sa tú noc zabalí do deky a pokúsi sa prečítať si niekoľko strán z jej obľúbeného románu - ak ju jedna nemenovaná osoba nechá na pokoji.

„Žiadneho? Skutočne? Nič, čo by si chcela pozrieť, žiadne zľavy, ktoré by si chcela využiť?" riekol Adam neveriacky, zrejme uchvátený myšlienkou, že stretol dievča, ktoré nemá záľubu v nakupovaní a vybrakovaní každého jedného obchodu, na ktorý jej padnú oči.

„Nie," potvrdila a keďže mala pocit, že to nestačí, dodala: „Nemám rada tú nafúknutú komerciu Vianoc, ktorá sa každým rokom len a len zhoršuje. Všade samí Santovia, ktorí by u nás nemali čo hľadať, reklamy, z ktorých bolia oči, moderné piesne, ktoré sú skoro na jedno kopyto, a každý rok odpornejšie ozdoby na vianočné stromčeky za absrudné ceny - aj ozdoby, aj stromčeky. A to všetko prečo? Lebo ľudia majú pocit, že si to môžu dovoliť. A potom to dopadne aj tak, že dva mesiace živoria. Všetko to len preto, lebo - lebo sú Vianoce! Čo na tom vôbec všetci vidíte?!" zvolala rozhorčene a kopla do malého kamienka, ktorý sa začal šmýkať po zamrznutej mláke, ktorá sa pod jeho nebadateľnou váhou prelomila.

Adam na ňu prekvapene hľadel, akoby mu chvíľu trvalo, kým presne pochopí slová, ktoré práve počul. Pravda, nestretol sa s veľa ľuďmi, ktorí by mali na Vianoce taký vyhranený názor, hoci uznával, že každý mal právo sa vyjadriť. Nikdy mu však nenapadlo, že by len v niekoľkých vetách mohol počuť toľko hany na komerčnosť toho sviatku. Už si pomaly však začala prikazovať, aby na to niečo odvetil a nehľadel len na tú zlatovlasú dievčinu ako na zhmotnený prízrak, akoby nikoho podobného v živote nevidel - vlastne nebola ani nejaká výrazná, rozhodne by si ju v dave nevšimol -, keď sa do ich rozhovoru vložila Ema, ktorá už zrejme nemohla zniesť ponosy svojej priateľky:

„Aby som ti to preložila do reči normálnych ľudí, nemá rada Vianoce." Bolo to skutočné zjednodušenie a zveličenie celej pravdy, ktorú si Karolína uvedomovala niekoľko rokov a bola dosť háklivá, keď to Ema takto prudko a bez obalu prezentovala. Ani ju vlastne neprekvapilo, keď sa počula, ako vraví: „To tak nie a ty to veľmi dobre vieš!"

„Tak teda ako to je?" spytoval sa Adam, ktorého očividne veľmi zaujal netradičný pohľad, ktorý si len pred pár okamihmi vypočul. Už vtedy vedel, že na tom dievčati je niečo zvláštne, niečo, čo mu na ňu nikdy nedovolí tak úplne zabudnúť - že to stvorenie s priezračnými očami jeho dosiaľ pokojný život nenechá len tak pospávať, že v ňom prebudí veci, o ktorých nemal tušenia, že ich v sebe má - že ho donúti rozmýšľať inak, ako kedykoľvek dúfal, že mu ukáže celý svet a celý vesmír z iného uhľa pozorovania, ktorý sa nikdy nebude môcť stať nudným.

„Nechápem, prečo všetci tak strašne šalejú z Vianoc a to nemám rada. Vianoce samé o sebe mi nevadia, aj keď som nikdy nepochopila, ako môžu byť ľudia nadšení z jedného dňa. To je akoby sme mesiac pred narodeninami prezidenta všetci začali kupovať darčeky, vravieť, akí sme hrdí, že tu môžeme žiť a podobné blbosti. Celé je to jedna veľká hlúposť. Ale proti Vianociam vlastne nič nemám, len im nerozumiem," snažila sa Karolína pretaviť svoje myšlienkové pochody do slov ktoré by boli zrozumiteľné, ktoré by neboli len jedným veľkým výbuchom, len jedným veľkým zmätok a hurikánom, ktorý v nej vtedy začal vládnuť, ktorý sa nedal zastaviť, a nebola si úplne istá, či ho chce zastaviť. Či chce zastaviť to niečo, čo jej rozpumpovalo srdce, čo jej prečistilo myseľ, čo ju nútilo ďalej dýchyť a vnímať a hľadieť, čo ju celú vzalo a začalo z nej robiť niekoho nového, niekoho lepšieho. Mohla to všetko odmietnuť?

Ako sa tak strácala sama v sebe, neuvedomila si, že na plecia jej začali padať snehové vločky - snáď úplne prvé za celú zimu. Všetky deti, všetci dospelí, každá jedna živá duša, ktorá v ten moment bdela, ktorá hľadela von z okna a zbadala to biele šťastie znášajúce sa na chodníky a stromy a listy a zem, zajasala. Ľudia vyskakovali z kresiel, aby sa mohli prizrieť na nevídaný zázrak, smiali sa a prestali na chvíľku dávať pozor, aby si mohli užiť radosť z prvého snehu.

Ako inak, neušlo to ani Adamovi či Eme, ktorí na seba natešene pozreli, akoby v nich bolo niečo, čo cítili len oni dvaja, čo bolo tretej zamyslenej osobe robiacej im spoločnosť úplne cudzie. Adam sa ešte raz otočil na Karolínu a natiahol k nej dlaň, na ktorej sa držali drobné umenia oblohy, každé iné a výnimočné, no predsa ich bolo toľko, predsa ich nikto nedokázal spočítať. „Nerozumieš ani bielym Vianociam? Aj tie sú ti cudzie?" riekol, na jeho perách už ihral úsmev, ktorý by mohol zažiariť, ktorý by mohol byť hviezdou, ktorý bol ďalším nezameniteľným výtvorom prírody, ako si neskôr tej noci pomýšľala zlatovláska.

„Áno, aj tie," prisvedčila, no nebola si istá, či ju ešte niekto vôbec vnímal. Dvaja ľudia, ktorých od dospelosti delili dva roky, či možno už len jeden, otvorili ústa a nastavili tváre oblohe, aby mohli chytať drobný sniežik. Pobehovali po parku ako blázni a Karolíne nezostávalo nič iné, než nad nimi len pokrútiť hlavou. Avšak ako ich sledovala, ako hľadela na drobné kryštáliky na svojom šále, ktoré sa neroztápali, niečo v nej sa ozvalo, že to všetko, čo vidí, ako sa celé jej okolie začína ponárať do čistej bielej, nevinnej a prekrásnej symbolizujúcej najkrajšie dobro - že to všetko je možno skutočne nejaké kúzlo.

⭐️⭐️⭐️

venované každému, kto sníva o bielych Vianociach