Upozornenie: Je to "psycho-hororová" poviedka s postavou dieťaťa, takže, citlivejšie povahy, čítate na vlastné riziko 😊

„Nedovoľ, aby nás videli."

„Po tejto vete som si uvedomila, že sa niečo deje s mojím synom," povedala terapeutke.

Sedela v jej kancelárii po prvýkrát a už to tam nenávidela. Nechcela prísť, ale každý ju nútil do tejto návštevy. Aj ich nenávidela. Nevedeli ani hovno o tom, čo sa naozaj stalo, a napriek tomu si mysleli, že majú právo dávať jej akékoľvek rady. Nerobilo jej problém poslať ich do čerta. Urobila to. Nepomohlo. Po všetkých hádkach jej bolo jasné, že ak chce, aby stíchli, túto návštevu bude musieť absolvovať. Jedno sedenie ju nezabije.

Takže sa ocitla v nepohodlnom kresle, v smradľavej kancelárii, kde všetko, čo videla, boli kopy a kopy papierov a kde mala pocit, že sa jednoducho nevie poriadne nadýchnuť. Pozrela na otvorené okno dúfajúc, že sa ku nej čerstvý vzduch dostane rýchlejšie, keď ho popoženie svojím prosebným pohľadom.

Človek by si myslel, že kancelária psychoterapeuta má byť útulná. Veď ako inak by si tu ľudia mohli vyliať srdce, však? Nuž, v tejto prekliatej miestnosti nemali na výber.

„Povedzte mi niečo o vás a vašej rodine," požiadala ju terapeutka, akoby ju ani nepočula.

Pozrela na ňu. Klamala by, keby tvrdila, že je nepríjemná. Vskutku bola tá najpríjemnejšia vec v tej posratej kancelárii. Blond vlasy jej padali na ramená, biela blúzka a modrá sukňa vyzerali byť vzorovo vyžehlené. Jej veľké zelené oči ju pozorne skúmali, no ona sa aj tak najviac sústredila na jej pokojný hlas, ktorý jej takmer spôsobil, že zabudla, v akom odpornom priestore sa vlastne nachádza.

„Ak vám to neprekáža," dodala.

„Je to v poriadku." Vystrela sa a hľadiac striedavo na ňu a na okno, spustila: „Vydala som sa ako dvadsaťdvaročná. Väčšina ľudí si myslela, že som buď slepo zamilovaná alebo beznádejne hlúpa. Úprimne, bola som oboje. V dvadsiatich piatich sa nám narodil Albert – náš syn. Teraz mám tridsať a som tu."

Terapeutka si voľačo zapísala do notesa, potom sa opýtala: „A váš manžel? Kde je teraz?"

„Teraz? Pravdepodobne s jeho prekliatymi kamošmi v herni a prehráva všetky peniaze." Mykla plecami.

„Prisilno ste pohodili ramenami."

„Prosím?"

Ukázala na ňu perom. „Vaše plecia. Mykli ste nimi takým spôsobom, že je jasné, že vám manžel nie je ľahostajný."

Čo si to o nej myslela? Že je tá najpríjemnejšia vec v kancelárii? Zízala s pootvorenými ústami a nevedela, čo povedať. Mohla by sa naštvať a brechnúť po nej, aby ju neanalyzovala, ale toto sedenie ju stálo dvestopäťdesiat dolárov, takže keby to spravila, bola by ešte hlúpejšia, ako keď sa vydala.

Takže iba opätovne pohodila ramenami, tentoraz iba trochu, a poznamenala: „Možno. Neviem. Stále spolu žijeme, stále sme manželia, ale vlastne netuším, prečo sme sa ešte nerozviedli. Sotva sa rozprávame, spí na gauči. Viete, typický príbeh."

Pousmiala sa. „Nemyslím si, že váš príbeh je typický." Odkašlala si a pokračovala: „Aké bolo vaše manželstvo pred tým, než sa to stalo?"

„Normálne. Dobré. Myslím. Takmer štyri roky sme boli iba my dvaja. Dosť sme cestovali. Boli sme aj v Európe. Myslím, že sme boli šťastní. Neviem. Nepamätám si."

Nadvihla obočie. „Nepamätáte si?"

„Snažím sa zabudnúť. Na všetko."

„Tak prečo ste tu? Ľudia za mnou zvyčajne chodia, keď sa chcú s niečím vysporiadať. Nie zabudnúť."

„Musela som prísť. Všetci okolo mňa robili cirkus kvôli môjmu správaniu. Proste už chcem, aby stíchli. To je celé."

Terapeutka dlho nič nepovedala. V kancelárii bolo neprirodzené ticho. Nachádzala sa na dvadsiatom treťom poschodí výškovej budovy, takže aj hluk z ulice bol takmer nebadateľný.

„Ehm, mohli by ste mi povedať, čo predchádzalo nehode?"

„To nebola nehoda!"

„Ako poviete."

Znovu si niečo zapísala, potom notes odložila na konferenčný stolík a pozrela jej rovno do očí. „Povedzte mi, prosím, čo sa presne stalo."

Ešte o tom nikomu nerozprávala. Jediný, kto pozná každý detail, je jej manžel. A ona sa tak veľmi snažila zabudnúť. Aspoň dúfala, že toto je poslednýkrát, čo niekomu porozpráva o svojej nočnej more. Až na to, že to nebola nočná mora....

„Vtedy sme ešte bývali v malom byte. Chodili sme do práce a cestou sme Alberta vždy odniesli do škôlky. Pracovali sme v rovnakej firme, takže s odvozom nikdy nebol problém. Albert bol veľmi šikovný. Aj jeho učiteľky ho stále vychvaľovali a vraveli mi, že by som mala byť hrdá. A ja som bola. Začalo to pár týždňov po jeho štvrtých narodeninách. Avšak vtedy som nemala ani potuchy, že sa vlastne voľačo začalo...

~

Hrali sme sa s Albertom v jeho izbe, keď odrazu odbehol.

„Albert? Kam si išiel?"

Nedostalo sa mi žiadnej odpovede. Predpokladala som, že odbehol do kuchyne zobrať si cookie. V ten deň sme ich upiekli. Jeho obľúbené, s čučoriedkami. Ale vrátil sa s prázdnymi rukami.

„Čo si robil, zlatíčko?"

„Nič. Iba som sa rozprával," odvetil mi, sadol si vedľa mňa a otvoril svoju obľúbenú knižku o zajkovi.

„Ou, rozprával. Chápem." Sledovala som, ako si prezerá obrázky a pomyslela si, že éra imaginárnych priateľov sa práve začala. Aj ja som ako dieťa jedného mala. Annu. Predstierala som, že je moja malá sestra, o ktorú sa musím starať. Moja staršia sestra si ma preto stále doberala a smiala sa mi. Zaumienila som si, že ja to Albertovi nikdy nespravím. Nikdy si z neho kvôli tomu nebudem robiť srandu.

***

Ubehlo niekoľko týždňov a ja som si na Albertovom správaní nevšimla nič zvláštne. Samozrejme, občas som ho videla, ako sa sám so sebou rozpráva, ale neprikladala som tomu veľkú váhu. Dokonca som si o tom vygooglila. Aby som si bola úplne istá, že je to normálne a bežné.

A potom to prišlo.

Manžel bol práve na služobnej ceste, keď ma v noci Albert zobudil: „Mami. Chcem spať pri tebe."

Chvíľu mi trvalo, kým som sa prebrala a uvedomila si, že Albert stojí vedľa postele. Nepýtala som sa, čo sa deje. Stále bol malý – myslela som si, že sa mu len niečo prisnilo. Poťapkala som po manželovej strane postele, Albert ma preliezol a ľahol si.

„Nechcú, aby som spal," pošepkal mi do ucha.

„Kto?"

„Oni." Ukázal do rohu spálne.

Nasledovala som jeho ruku, no nič som nevidela. Začala som sa však cítiť nepríjemne, aj trochu vystrašene. Predsa len bola noc a vôkol nás hororová tma.

Pozrela som späť na Alberta. „Zlatíčko, oni? Kto? Nikto tam nie je."

Keďže naďalej civel do rohu, zapla som malé svetlo na nočnom stolíku. Albert odrazu vyskočil, prudko sa cezo mňa nahol a vypol ho.

„NIE! Mami!" zasyčal panicky. Postrčil ma, aby som si ľahla a pretiahol nám paplón cez hlavy. „Prosím, mami, nedovoľ, aby nás videli."

Už nepadlo ani pol slova. Iba som ho stískala a držala mu ruku. Jeho telíčko bolo napäté strachom. Vtedy mi došlo, že to, čo som považovala za normálne, vôbec nebolo normálne a že tí, o ktorých Albert hovoril, neboli imaginárni priatelia. Tých by sa nebál.

***

„Albert? Sú stále tam?"

Keď som sa ráno zobudila, Albert už bol hore a opäť pozeral do rohu. Prikývol. Objala som ho a presunula si ho do lona.

„Kto sú? Tvoji kamaráti?" opýtala som sa ho, ešte naivne dúfajúc, že mi to potvrdí.

„Myslel som si, že sú. Ale nie sú," odpovedal a začal sa hrať s gombíkmi na mojom pyžame.

„Takže kto sú?"

„Neviem."

„Čo chcú?"

„Rôzne veci."

„Napríklad?"

Ale Albert mi viac neodpovedal. Vyskočil z postele a zahlásil, že je hladný.

***

Mali sme niekoľko pokojných dní a nocí a ja som takmer zabudla, že sa niečo divné a desivé zároveň stalo. Vrátili sme sa k našej každodennej rutine. Až do jednej noci. Zobudila som sa na príšerný krik z Albertovej izby. Srdce mi v momente začalo trieskať do hrudného koša a aj s manželom sme sa rozbehli za zvukom. Albert sedel na posteli a zakrývajúc si uši plakal a kričal. Čupla som si k nemu a schmatla mu ruky.

„Albie! Čo je?! Čo sa deje?"

Objal ma tak silno, že som sa takmer nevládla nadýchnuť a plakal mi do ucha. „Pošli ich preč. Ubližujú mi."

Manžel zapálil svetlo a keď som sa naňho pozrela, videla som, že je viac otrávený ako vyľakaný. „Kto ti ubližuje, kamoš? Nikto tu nie je," povedal takmer výsmešne.

Znechutene som naňho zagánila. Ako môže byť taký odporný? Nedokáže prejaviť aspoň trošku porozumenia a súcitu?

„Pravdepodobne to bol len zlý sen," dodal, keď zbadal môj výraz.

„Už je to v poriadku, zlatíčko. Som tu s tebou," povedala som Albertovi čo najpokojnejšie, zatiaľ čo som muža natvrdo ignorovala. „Chceš, aby som spala s tebou?"

Albert prikývol. Manžel ho iba poťapkal po hlave a odišiel. V tej chvíli som ho neznášala. Vypla som svetlo a spolu s Albertom sme si ľahli. Trvalo dlho, kým zaspal – zvieral mi ruku, vrtel sa a nepokojne prehadzoval z jedného boka na druhý.

Ráno sa o tom nechcel rozprávať, tak som skúsila načať túto debatu s mužom.

„Pozri," zatiahol po tom, ako som zo seba dostala, že sa bojím o Alberta a že si naozaj myslím, že mu niečo alebo niekto, koho nemôžeme vidieť, akýmsi spôsobom ubližuje, „je to len dieťa. Najskôr mu nejakí jeho kamaráti povedali strašidelný príbeh a teraz má zlé sny a myslí si, že sú skutočné. Prejde to. Uvidíš."

„Ale tu nejde iba o predošlú noc. Povedala som ti o tom, ako ku mne priliezol, keď si bol na služobnej ceste, pamätáš? A už nejakú dobu sa správa zvláštne."

Vybral si fľašu piva z chladničky, otvoril si ju a prehodil: „Tak ho vezmi porozprávať sa s niekým."

„S niekým? Myslíš psychiatra?"

Odpil si. „Presne."

Netušila som, čo povedať, a tak som naňho iba mávla rukou. Vedela som, že rozhovor s ním bude strata času. Myslel si, že náš syn je narušený a potrebuje pomoc. Náš syn, ktorého učiteľky vychvaľujú! Debil sprostý.

***

V jedno ráno, po noci, kedy Albert znovu prišiel do mojej postele, som na jeho predlaktí a ramene objavila zopár modrín a bola som si istá, že ich deň predtým nemal. Uvedomila som si, že je čas spraviť niečo radikálne.

„Sťahujeme sa," oznámila som manželovi počas raňajok, keď Albert pozeral Požiarnika Sama v televízii. „Má modriny, stále v noci kričí, zíza do rohov... Mám toho dosť."

Sprvu mi napadlo, že ma vysmeje alebo nebude súhlasiť, no na moje prekvapenie iba mykol plecami. „Ak si myslíš, že to pomôže."

„Áno. Pomôže. Dúfam."

***

V malom domčeku na predmestí ticho spievalo. Zdalo sa, že všetky divné veci prestali. Mali sme dva pokojné týždne. No skončili. Bolo to, akoby počas tých dvoch týždňov hľadali Alberta a napokon ho našli. Oni. Keď sa jeho zvláštne správanie opätovne naštartovalo, bezmocne som sa rozplakala. Naozaj som verila, že je to preč.

O pár týždňov sa situácia zhoršila. Albert prichádzal do mojej postele takmer každú noc, tvár mu pod očami farbili tmavomodré kruhy a ruky modriny. Akoby sme ho bili. Bolo to také hrozivé, že som si vybrala dovolenku a ostala s ním doma. Bála som sa, že by si niečo všimli jeho učiteľky a nahlásili nás.

Moje zúfalstvo narastalo každým dňom.

V jedno nezvyčajne zahmlené ráno kým Albert raňajkoval, odišla som do spálne po telefón. Keď som sa vrátila, veľká časť kuchynskej dlažby bola pokrytá bielym práškom. Pravdepodobne múkou. Telo mi zamrzlo, no srdce ma priam bičovalo do hrude.

„Albie? Čo si spravil?"

„Nahnevali sa."

Chvíľu som nebola schopná sa pohnúť. Bola som celkom vydesená a snažila sa situáciu nejako racionálne vysvetliť. Možno sa chcel hrať a vrecko s múkou mu vypadlo na zem. Vzala som Alberta na ruky a vyšla s ním von na záhradu. Takmer svietil nabielo. Ako múka, v ktorej som zanechala stopy. Nič som z neho nedostala. Zaryto mlčal, iba sa občas obzrel za seba na dom. Nemala som dostatok síl upratať ten neporiadok. Nechala som to tak. Aspoň to aj muž uvidí na vlastné oči. Hoci... jeho racionálne vysvetlenia situácie neostanú len v jeho hlave.

***

Od toho incidentu som sa cítila v dome nesmierne nekomfortne. Väčšinu času sme s Albiem trávili vonku. Zveľadili sme si záhradu, uviazali hojdaciu sieť. Bolo to naše útočisko. Aké ironické. Utekali sme pred domovom.

Albert bol však čím ďalej, tým bledší a tichší. Naozaj som netušila, čo robiť. Opätovné presťahovanie by nepomohlo. Našli by si ho. Tak, ako si ho našli aj tu. Premýšľala som, či ho predsa len nemám zobrať za doktorom. Alebo kňazom. Áno. Zvažovala som aj takúto možnosť. Po tom, čo som ho našla tlačiť stoličku k oknu v jeho izbe.

„Čo to robíš?"

„Chcú, aby som skočil."

Stuhla som. Umelohmotný košík s jeho vypratým oblečením mi takmer spadol z rúk. „Č-čože?"

„Chcú, aby som skočil. Vravia, že to bude sranda."

Pustila som košík na zem a vyštartovala k nemu. Rázne som mu vytrhla stoličku. „To nemyslíš vážne! Vieš predsa, že z okna sa neskáče! Je to nebezpečné!"

Na moje ohromenie sa Albert nahneval. Schmatol stoličku a snažil sa ju odo mňa odtiahnuť. „Nechaj. Prestaň! Musím! Nahnevajú sa. Mami, prestaň! Daj mi tú stoličku!"

„Tak a stačí!" skríkla som a tresla stoličkou o zem.

Albert na mňa vypučil oči. V ďalšom momente ich vypučil ešte viac, lebo som ho vzala a prehodila cez plece. Ignorovala som jeho krik, ktorý sa postupne pretavoval do plaču, zišla som s ním po schodoch a vyšla na záhradu. Položila som ho na trávnik a on sa úplne zosypal.

„To si... nemohla... nie... nahnevajú..."

Sotva som rozumela jeho slovám medzi vzlykmi. „Albert," zahlásila som pevne, „nesmieš ich poslúchať! Počuješ? Nech ti povedia čokoľvek, nech chcú čokoľvek, nesmieš ich počúvať! Jasné? Počuješ ma?"

Ale on si len mlel svoje: „Nahnevajú... nahnevajú..."

***

Keď som o udalosti povedala mužovi, prvýkrát sa tváril znepokojene. Prehodil mi ruku cez plecia a opýtal sa: „Čo budeme robiť?"

Ja som tie svoje nemohúco nadvihla a chvíľu sme stáli v nič netušiacom objatí.

Žili sme takto niekoľko týždňov. V dome sme trávili minimum času – dá sa povedať, že sme tam iba spali. Presťahovali sme Albertovu posteľ do našej spálne, pretože vo svojej izbe už aj tak vôbec nespal.

A potom sa to stalo.

Neverila som, že to môže byť ešte horšie. Hrali sme sa s pieskom na záhrade a slnko nám napriek neskorej poobednej hodine pražilo na krky. Albert mi zahlásil, že je smädný, no zabudli sme jeho fľašu s vodou v kuchyni, tak si oprášil ruky a zamieril do domu. Východ na záhradu bol hneď z kuchyne a teda som vedela, že sa mi stratí z dohľadu maximálne na tri sekundy, kým fľašku vezme z linky.

Len čo mi zmizol z obzoru, začala som rátať. Raz, dva, tri, štyri, päť... šesť... Kde si?

So zvrašteným obočím som sa začala zviechať zo zeme a presne počas chvíle, kedy som nepozerala k domu, som začula silné buchnutie a šťuknutie. Dvere.

Rozbehla som sa k nim a snažila sa ich otvoriť, ale boli zamknuté. Úzky, asi dvadsaťcentimetrový pás tvorilo dvojité sklo, a tak som mala výhľad do kuchyne. Vládol v nej bordel. Rozsypaná múka, pootvárané skrinky, rozbitý pohár.

Začala som trieskať na dvere a vrieskať: „ALBERT! Otvor dvere! Okamžite otvor dvere! ALBERT!"

Otočil sa a rozutekal sa ku mne, no šmykol sa na rozsypaných surovinách a pristál na zemi. Prisahala by som, že to vyzeralo, akoby ho ktosi ťahal za členok. Akoby sa snažil postaviť, ale voľakto mu to nechcel dovoliť. Jeho veľké hnedé oči sa prudko napĺňali hrôzou a strachom.

„Albie! Bež k predným dverám!"

Zdalo sa však, že sa nevie postaviť. Že ho oni držia. Albert plakal a z jeho pier som odčítala jednoznačné pomoc, pomoc.

„Nechajte ho! Nechajte ho! ALBERT!" jačala som ako nepríčetná. Trieskala som do sklenej časti, avšak tá nepovolila. „POMOC! POMOC!" Dúfala som, že ma niekto zo susedov začuje a zavolá 911. Nevedela som, čo okrem vrieskania a búšenia do dverí robiť. Po krátkej chvíli som ledva lapala po dychu.

Albert stále plakal, no už potichu. Slzy mu takmer mlčky stekali po lícach. Nehľadel na mňa, ale svoje nevinné nádherné oči opieral na jedno neurčité miesto pred sebou. Díval sa na nich? Kiežby som ich len mohla vidieť alebo počuť! Netušila som, čo sa deje. Čo prežíva môj syn!

Albert odrazu prikývol a posadil sa. Toto ma prebralo.

„ALBERT!" Znovu som búchala do dverí. „Albert! Utekaj k predným dverám! Otvor si ich a príď ku mne! Len uteč preč!"

Ale Albert nič nespravil. Ani na mňa nepozrel. Naďalej sa díval na nich.

„Prosím," hlas si už celkom zlyhával, „prosím... uteč..." Plakala som s nosom pritlačeným ku sklu.

Myslela som, že to, čo sa mi premieľa pred očami, je už nočná mora. Ale v porovnaní s tým, čo Albert následne spravil, to ešte bol sen o ružových poníkoch. 

Zobral kúsok skla do svojich malých ručičiek. Oči mi takmer vyskočili z jamiek. Ich pohyb nasledovali moje ruky, ktoré začali zúrivejšie a nástojčivejšie trieskať do dverí.

„Albert! Odhoď to! Odhoď to!"

... chcú, aby som skočil...

Všetko mi zapadlo na miesto a realistickosť celej situácie a toho, čo sa Albert chystá urobiť, mi takmer vyrazila z pľúc všetok kyslík.

„Nepočúvaj ich! Nesmieš ich počúvať!"

Ale Albert už akoby bol niekde úplne inde. Ako v delíriu naďalej hľadel na jedno miesto, úplne ma ignorujúc. Povstala medzi nami hranica nepúšťajúca ma do jeho sveta. A následne to spravil. Prerezal si ľavé zápästie.

„NIE! PANEBOŽE! ALBERT!"

Albert začal plakať, no tentokrát inak. Odovzdane, zmierene. Prikyvoval a ľahol si na zem. Múka sa veľmi rýchlo zafarbovala jasnočervenou krvou. Natiahol ruku, akoby voľakoho chcel chytiť a po chvíli sa slabučko usmial. Ale nebola som si istá. Slzy mi tak zahmlievali videnie, že som si to všetko možno vymýšľala. Možno sa ani nepodrezal. Možno to niekto spravil zaňho. Neviem.

Trieskala a kopala som do dverí, no tie medzi mnou a Albertom naďalej stáli neochvejne ako vysoké hradby. Albert bol čím ďalej tým bledší. Zložil ruku, avšak oči neodtŕhal z toho jediného neznámeho prekliateho miesta. Keď ich zavrel, hruď sa mu ešte stále dvíhala.

Vlastne ani neviem, kedy zomrel. Neviem, ako dlho som búchala do dverí ako rozzúrené zviera, no zároveň vedomé si svojej porážky. Neviem, kedy manžel dvere otvoril a zodvihol ma. A nevedela som ani, že som si ľahla vedľa Alberta do zakrvavenej múky a objímala ho, kým ma od neho nasilu neodtrhli záchranári.

Netuším, aký bol následný vývoj udalostí, netuším, čo viac sa odohralo v ten deň a niekoľko nasledujúcich. Vedela som iba, že môj syn je mŕtvy.

~

Len čo skončila s rozprávaním, vybrala si vreckovku z kabelky, a vyfúkala si nos, a utrela slzy. Pozrela na terapeutku. Zdalo sa jej, že jej vymizla farba z líc. Taktiež vyzerala unavenejšie ako na začiatku ich sedenia.

„Verím vám."

Ako, sakra, vedela, že je to presne to, čo potrebovala počuť? Čo potrebovala počuť už niekoľko rokov. Ako potvrdenie toho, že sa nezbláznila, že sa to všetko stalo naozaj tak, ako si pamätala. Že to boli oni, kto zabili jej syna a že Albert nebol psychicky narušený. A konečne jej to niekto potvrdil.

„Ďakujem," povedala jej.

Terapeutka si odkašlala. „Nikdy na to nezabudnete. Viete to, že? Bude to s vami po zvyšok života. Nehovorím vám to, aby som vás vydesila. Len vás chcem... varovať a vyjasniť vám, že nech budete robiť čokoľvek, nezabudnete. Ale čas vám to rozostrie."

„Ja viem."

Chvíľu mlčali, až doktorka navrhla: „Môžem vám dať recept na tabletky na depresiu."

„Nechcem tabletky."

„Ako poviete."

***

Po sedení sa vrátila domov a posadila na stoličku v kuchyni. Dovolila si ešte myslieť na Alberta. Na jeho nemátajúcu verziu. S radosťou v očiach, nefalšovane úprimným úsmevom, špinou za nechtami a umastenou pusou. S vetrom vo vlasoch.

Ako sa postavila, aby si z chladničky zobrala fľašu vody, odprisahala by, že niekoho zbadala stáť v rohu miestnosti.