Rocco ma nechal žiť. Myslím, že vedel, že ak ma nechá na žive, budem trpieť omnoho viac, než keby ma zabil. Tristanove telo bolo pred ľuďmi prezentované ako moje. A ja som už viac nebol Titom, kráľom Zafírového rodu. Mohol som odísť, no nikto nesmel vedieť, kým som bol v minulosti. Odteraz som bol proste a jednoducho Tristan, obyčajný žoldnier. 

Teraz stojím po kolená v mori, v ruke zvieram fľašku s papierom vnútri. 

Vždy tu bol pre mňa, vždy plnil všetky moje priania. A ja som mu spôsoboval len problémy. Teraz musím prosiť more, aby mi splnilo mole želanie. 

Načiahol som sa a hodil fľašku najďalej ako to šlo. 

,,Och, bohovia... Bohovia, prosím... Ak sa máme znovu narodiť... Prosím, ak sa máme znovu narodiť... Buďme zase dvojičky."

,,Želal som si, aby si bol navždy šťastný, Tito."

,,Tak navždy ostaň po mojom boku."