,,Neopúšťaj ma. Nesmieš ma opustiť... Počuješ?!" 

Zvieral som ho v náruči. Sľuboval som mu všetko, čo mi prišlo na jazyk, 

,,Vezmi si moje oblečenie a uteč... Predsa len sme dvojičky... Nikto nepozná... rozdiel..." 

,,Nie, nie, nie, to nehovor!" 

,,Bo-bolo by pekné, keby sme sa znovu narodili ako dvojičky. Niečo... niečo ti dám."

Z vrecka nohavíc vytiahol drobnú fľaštičku s papierom vo vnútri. Vložil mi ju do vrecka a natiahol ruku k mojej tvári. Aj napriek tomu, že umieral, aj napriek mojim slzám, on sa stále usmieval a staral sa len o moje šťastie. Pohladil ma po tvári a jeho úsmev sa ešte rozšíril. Kostolný zvon oznamoval, že je dvanásť. 

,,H-hej, je čas... na obed..." 

Jeho telo ochablo, ruka mu padla na zem, svetlo v jeho očiach zhaslo a ja som vedel, že je mŕtvi. 

Zabil som jediného človeka, na ktorom závisel celý môj život.