V tom momente mi srdce vynechalo pár úderov. Stál medzi mnou a Smaragdovým princom, ruky roztiahnuté na obe strany, aby mi zamedzil prístup k jeho milovanému. Nestihol som sa zastaviť. 

Prebodol som ho jeho vlastným mečom. Keď som si naplno uvedomil, čo sa stalo, vytiahol som z neho meč a o krok som cúvol. Oči sa mi zaplnili slzami a ja som im dal voľný priebeh. V roztrasenej ruke som už viac neudržal meč, zrazu sa mi zdal neuveriteľne ťažký. Pustil som rukoväť a on s rachotom dopadol na zem. 

Tristanov doteraz nahnevaný výraz zmäkol a v očiach sa mu odrážala ľútosť. Z úst mu tiekla krv a kazila jeho krásu. Natiahol ku mne ruku. Pohladil ma po tvári, natiahol sa a vtisol mi krvavo modrý bozk na čelo. Chvíľu sme tam takto stáli. Potom som cítil ako sa jeho ruka zošmykla po mojej tvári a podlomili sa mu kolená. Zachytil som ho skôr, než by dopadol na zem. Pod nami sa tvorila mláka z jeho krvi. A on sa predsa stále tak láskavo usmieval. 

,,Tristan mi predsa splní každé moje želanie, či nie?"