Tristan miloval more. Sídlo nášho rodu bolo v horách, ďaleko od mora. Lenže keď chcel ísť Tristan k moru, jednoducho sme šli k moru. Nemohol by som mu predsa odoprieť takúto drobnosť. 

,,Existuje taká legenda. Keď napíšeš svoje želanie na papier, vložíš ho do fľašky a hodíš do mora, more ti to želanie splní. Nechceš si to tiež vyskúšať?" Opýtal sa ma jedného dňa, keď som ho vzal k moru. Stál vo vode, nohavice mal vytiahnuté kúsok nad kolená. Z vrecka vytiahol fľašku, v ktorej bol kúsok papieru a vložil ju do vody. Prúd unášal fľašu preč a on ju pozoroval s drobným úsmevom na tvári. 

,,Nechcem si nič skúšať. Sú to detské hlúposti," Odsekol som a odvrátil som sa od neho. ,,Čo si si želal?" 

Horúci piesok ma príjemne hrial. Sedel som na skale a zabáral som doňho bosé nohy. Bol to skutočne pekný deň. 

,,Aby ti narástol väčší penis," Zasmial sa tým svojim krásnym zvonivým smiechom a vyplazil na mňa jazyk. 

,,Čože?! Vezmi to späť!"

,,Nemyslím to vážne. Želal som si, aby si bol navždy šťastný, Tito." 

,,Tak navždy ostaň po mojom boku." 

,,Skutočne si to nechceš vyskúšať?" 

,,Nie! Teda... Tristan mi predsa splní každé moje želanie, či nie?" Usmial som sa naňho a jeho líčka nabrali roztomilý červený odtieň. Do jednej ruky vzal moje topánky, druhou ma chytil za moju a viedol nás späť k naším koňom. 

Skutočne krásny deň.