Bol to krásny deň. Bolo slnečno a teplo, dokonalý deň na odpočinok v záhrade. Stál som pri fontáne a obdivoval aká je krásna, tak ako vždy, keď sem zavítam. Moju pozornosť od nej odlákal zvuk brány, keď staré železo pri otváraní zavŕzgalo. A keď som ho tam videl, na vlas rovnakého, ako som ja, no predsa iného, ako kľačí na jednom kolene, ľavú ruku za chrbtom a pravú na hrudi so sklonenou hlavou. Keď mi tam prejavoval svoju úctu a prisahal mi vernosť, nevedel som, čo povedať. 

Ale Tristan vedel, čo má robiť. Tak ako vždy. 

Vzal do dlane moju ruku a vtisol mi na ňu letmý bozk, ako sa to patrí. Potom vstal a uväznil ma vo svojej náruči. 

Šepkal mi do ucha chlácholivé slová, zotieral mi slané slzy, aj keď jeho vlastné oči ich boli plné. Sľuboval mi, že ma už nikdy neopustí. Sľuboval mi, že splní každé moje želanie. 

Vždy bol príliš láskavý.