Vybehol z auta sotva zastalo. Ešte za behu si vyzul topánky a následne si užíval teplý piesok medzi prstami. Bežal po pláži k moru čo mu sily stačili, pár krát dokonca takmer spadol. 

,,Tito, počkaj!"

K jeho ušiam doľahol hlas jeho tety, no on ho statočne ignoroval a bežal ďalej. 

Teta si len povzdychla a pokrútila nad tým hlavou. Poznala Tita, vždy bol tvrdohlavý a prehnane hyperaktívny. A tá nešťastná autonehoda z pred niekoľkých mesiacov, pri ktorej jej brat s manželkou zahynuli a takmer prišiel o život aj mladý Tito, nijak nedokázala ovplyvniť jeho osobnosť, aj keď ho pripravila o pamäť.

Zahnala myšlienky na nešťastnú udalosť a spolu so svojim manželom, dcérou a druhým synovcom vzala veci a zamierila na pláž. Dnes spolu mali stráviť pekný deň a ona sa naozaj tešila. 

Titove nohy sa zaborili do mokrého piesku a o pár sekúnd ho ochladili vlny. Prechádzal sa po mokrom piesku, zbieral vyplavené mušle a tešil sa ako si s nimi vyzdobí izbu. Pár ich dá aj bratovi, ten má predsa len more omnoho radšej než Tito. 

Všimol si v piesku niečo lesklé, čo sa ani zďaleka nepodobalo mušli. Čupol si a vytiahol vec zo zeme. Bola to malá fľaštička s papierom vnútri. Prezrel si predmet z každej strany a potom zamával na rodinu. 

,,Hej, Tristan! Poď sem!" 

Chlapec na nič nečakal, vstal z deky a zamieril za svojim dvojčaťom. Na tvári mu žiaril láskavý úsmev, ktorý sa ešte rozšíril, keď k nemu pribehol rozžiarený Tito a s nadšením mu podával fľaštičku. Tristan mu ju opatrne vybral z ruky, pri čom mu venoval plachý pohľad, ktorý toho o ich vzťahu veľa prezrádzal. Odzátkoval fľašku, vytriasol z nej papierik a roztvoril ho. 

Bolo by pekné, keby sme sa znovu narodili ako dvojičky.