Bola som hore už asi dvadsať minút a pozerala do stropu. Kreatia bola ako mŕtva, jediné čo mi dávala znamenie, že nie je bolo jej zlatunké pochrapkávanie. 

Vstala som lebo bolo šesť hodín išla som sa prezliecť ku sebe a išla si urobiť rýchle meditácie a koncentráciu svojich schopností. Zasvietila som si sviečku a zatvorila oči. Moje schopnosti v tom momente začali pracovať bolo to dosť šialené. Predo mnou sa objavila ako vždy bledomodrá guľa energie. Pozrela som sa do zrkadla. Moje prirodzene hnedé oči boli modré ako oceán.

Takých dvadsať minút som ešte stabilizovala všetky emócie a energiu až som nakoniec sfúkla sviečku a tým pádom sa moja meditácia skončila. Obliekla som si na seba presne to čo som si včera nachystala a obula kotníkové opätky na nohy. Zašla som dole kde už sedela Kreata rovnako ako ja oblečená. Asi sa moc dlho maľujem lebo ako tie líščie linky sa robia náročne. Moja karamelová pleť dnes naozaj vyzerala vynikajúco, dala som na ňu len rozjasňovač. 

Zobrala som si jablko a sadla si za stôl.

,,Ako sa ti spalo?" Žmurkla som na ňu.

,,Vieš čo si skvelý spoločník na spánok asi keď sa budem báť budem chodiť k tebe." zasmiali sme sa dojedli a išli k autu.

Samozrejme, že bolo čierne. Bolo to veľmi pekné závodné auto. Nasadla som na miesto vodiča, počkala až dokým sa Kreata nezapne. Lebo toto bol závod sama zo sebou.

,,Okej, Kreata ja som naozaj na takéto, takže ak ti bude zle povedz a spomalím." Prikývla. Otvorila sa veľká brána a ja som mohla vyjsť. Zaradila som rýchlosť a pedál s plynom bol na zemi. Zákruty som išla úplne s prehľadom. Kreata mi hovorila kde mám zabočiť a keď sme boli na parkovisku zaparkovala som asi najlepšie ako som vedela. Úplne rovno.

,,V pohode?" Pozrela som na Kreatu. Ona sa usmievala od ucha k uchu.

,,Tak dobrú jazdu som ešte nezažila." Zasmiala sa.

Uchechtnutie prišlo aj z mojej strany, vyšla som von a zamkla auto. Kreata a ja sme teraz boli ako z takého toho filmu. Mean Girls sa myslím, že volal? To je jedno, ja som sa chvála bohu nezrúbala, aj keď viem chodiť na opätkoch, niekedy to moje nohy nevypočítajú.

,,Nerobte si srandu Wenteria?!" Ten hlas mi bol povedomí. Ahá viem prečo. Bol to Jack. Presne ten Jack, z väznice Kajushi. Pozrela som odkiaľ to prišlo. Stál s partiou, asi svojej smečky, pri lavičke. Bol tam aj ten chalan zo včera. 

Hlavne nevybuchni, hlavne nestrať kontrolu. Moja mantra však nie vždy zaberala. Keby ma však nedrží Kreata asi by som po ňom skočila. Jeho oči sa zmenili na tú bežnú farbu alfy. No to si zo mňa robíte srandu ešte je aj alfa. 

,,Ako sa máme slečna." Prišiel bližšie ku mne. Ja som ako obranný reflex začala robiť chvaty aby som ho od seba udržala čo najďalej. On ich však veľmi dobre poznal. Chytil mi obe ruky a zohol ma tak, že moje prsty boli prepletené s tými jeho a moja tvár bola od jeho na taký kúsok, až som cítila jeho teplý dych a tú sakra úžasnú voňavku, ktorú vždy nosil.

,,Slečna sa prišla biť hej?" Poznamenal svojím chrapľavým hlasom a začal sa približovať. Bože tak moc som chcela jeho pery znovu cítiť. Spomenula som si však na to všetko čo mi urobil a vykopla som  nohy, naše pery sa na stotinu o seba obtreli. Prešla som svojím telom okolo neho a tým pádom som mala ruky znovu  v pohode. 

,,Nechaj ma na pokoji, O'Conner." Jeho dotyk som cítila aj teraz. Ešte stále necháva za sebou svoju dokonalú stopu ach strašne ma to vytáčalo. Vošla som do budovy školy. Kreata bola za mnou.

,,To čo bolo na to... Čo?!"otočila si m na seba. Moje oči hovorili za seba akú prežívam emóciu. Bola to láska a nenávisť.

,,Okej o ňom mi musíš povedať viac a prosím, zakry si oči, je to extrémne vidieť." Vytiahala som z malinkého batohu okuliare. Išla so mnou do parku hneď za školou. Po ceste doň na nás všetci pozerali a bodaj by nie, veď jeho stopa je na mne cítiť na tristo kilometrov.

Sadli sme si na lavičku, okuliare som si dala dole a začala sa s nimi hrať.

,,Okej, môžeš začať, tu nás ani vlci počuť nemôžu. Ver mi, pár krát som to skúšala" Dlhé hnedé kučery mi padali až skoro po pás. Slnko svietilo ale nebolo také ostré ako pre ľudí. Moja ofinka začala napodobňovať rytmus vzduchu a ja som sa nemohla pozrieť do očí svojej jedinej bútľavej vŕbe.

,,Ono takto.. Ach je to ťažké povedať, pomenovať a vysvetliť. Vieš, že s mojimi schopnosťami vidím svoje minulé životy. Pri všetkých som schopná zistiť čokoľvek. S Jackom sme boli reflexný partneri, znamenalo to, že budeme musieť spolu bývať. Bolo to super, učili sme sa spolu chvaty, varievali sme spolu, chodili na prechádzky."

,,Povedali ste si, že sa milujete a bum." Uchechtla sa na svojom vtipe. V mojich očiach už boli slzy a to ja bežne neplačem.

,,Práve to je to. Bolo vidieť, že by z nás dvoch mohlo byť aj niečo viac. Len potom to prišlo. Jedno dievča z jeho skupiny mi dalo typ. Mala som sa zastaviť pri šatniach niečo po ôsmej. Prišla som tam. A on? Tss, on tam stál s jednou babou, a teraz sa podrž, reálne sa nevedeli od seba odlepiť."

,,Okej, ale to ste spolu nechodili tak nechápem čo Ťa na tom tak štve." 

,,On so mnou spal." povedala som to tak potichu až som sa nespoznávala. Zhíkla, postavila sa a začala chodiť sem a tam jak divá srna. 

,,Tak to preto si ma chcela držať od vlkov ďalej. Teraz sa ti to všetko vracia." čupla si ku mne a začala ma hladiť po chrbte. Jedine na čo som sa zmohla bolo kývnutie na odpoveď.

,,To ma mrzí." 

,,Nemusí, všetko má svoju daň a ja naozaj viem, že svoju daň som si pri ňom odčinila." Už som neplakala a všetky emócie odišli. Znovu bolo vidieť moju krásne orieškovú farbu mojich očí.

,,Tak poď... Hej Krea prečo si odišla. Aha chápem." Počula som hlas toho, no toho chalana zo včera a chcelo sa mi smiať. Pozrela som z seba, odkiaľ vychádzal ten hlas a už mi tak do smiechu znovu nebolo.

,,Okej Kreaty, idem neviem niekam čo najďalej od neho."Povedala som to s naozajstným odporom v hlase a moje oči sa tak aj sfarbili. 

,,Hej počkaj!" Zakričal na mňa Jack.

,,Nie! Nebudem čakať, nechaj ma už konečne na pokoji nemyslíš si, že už som od teba zažila utrpenia a poníženia dosť?!" Nad našimi hlavami sa objavili búrkové mraky. Obloha prestala byť bezoblačná a spustil sa dážď. Blesky a hromy tomu dávali presne tú moc a silu akú som dávala ja do svojho hnevu.

,,Wenteria... Prestaň!" Zakričala na mňa Kreata. Jej hlas tým, že je veštica naozaj pomáhal komukoľvek. Bol naozaj ako hlas nejakej svätice. Len mne teraz zrovna nepomáhal.   

,,Nechápem o čom hovoríš. Ja som kvôli tomu, aby som mohol byť s tebou bol schopný obetovať všetko. Jedného dňa len tak prídem do nášho bytu a ty tam nie si. Ja som sa cítil ako zbabelec a to všetko len kvôli tebe!" Blesky okolo nás lietali ako splašené. Popri tom ako to všetko hovoril spravil pár krokov ku mne.

,,Hej! Naozaj! Hovoríš tu aké si úbožiatko malé, ale uvedomil si si, čím som si prešla ja!? To, že si sa olizoval s babou z tvojej partie ma ranilo, ale vieš prečo? Lebo som reálne ti dala svoje panenstvo, a ty si sa so mnou zahral ako z takou čupkou." Posledné slová išli zo mňa veľmi ťažko. Pred očami som videla len ako sa približuje až pri mne nie je úplne blízko až sme sa dotýkali nosmi.

,,Kurva prečo to robíš ešte ťažšie ako to je. Strašne mi na tebe záleží a toto by som ti v živote neurobil úmyselne. Steila sa po mne vrhla ako zmyslu zbavená. Prosím, nenechávaj ma tu takto."