ELLY

,,Hector," zrevala Anna a hodila sa na zem ku svojmu synovi. 

Zmätene som sa odsunula ďalej, stále však moje telo spočívalo na zemi. Presne tak, ako to Hectorove. 

,,Čo sa stalo?" Otočila pohľad ku mne a nedočkavo čakala na odpoveď, ktorú som jej ja dať nevedela. 

,,Ja...ja neviem. Odpadol," koktala som. 

Zúfalo som lapala po dychu a nespúštala z nich oči. Hectorove telo ležalo stále v rovnakej polohe. Jediné, čo ma aspoň trochu upokojovalo bol pohľad na jeho hrudník, ktorý sa rytmicky pohyboval hore a dole.

,,Pre boha Hector, miláčik. Preber sa prosím," položila si jeho hlavu na kolená. 

,,Volaj pomoc, načo sa pozeráš?" Zvrieskla a mojím telom trhlo. 

Okamžite som vo vrecku nahmatala obrysy mobilu a ťarbavo ho vytiahla von. Trvalo až neznesiteľne dlho, kým som na klávesnici vyťukala jednoduché trojčíslie. Ruky sa mi triasli tak veľmi, že som ho ledva udržala pri uchu. 

Roztraseným hlasom som im nadiktovala správnu adresu a konečne sa odlepila od zeme. Ruky som si nervózne vrazila do vlasov a premýšľala som, ako by som im mohla pomôcť, no nenapadlo mi nič čím by som mohla byť aspoň trochu prospešná. Tak som aspoň držala jazyk za zubami a ticho, ako myška sa sústredila, či nezačujem zvuk prichádzajúcich sirén. 

Anna stále usedavo plakala a s Hectorou hlavou v náručí sa kolísala sem a tam. 

,,Nesmieš mi zomrieť, nesmieš!" Opakovala neustále dokola. 

Nerozumela som tomu a už vôbec nie, prečo by mal Hector umrieť. Klamal mi? Pripadalo mi to, ako jediné možné vysvetlenie.

Nervózne som sa prechádzala sem a tam. Dnes by ma snáď neupokojila ani konská dávka sedatív. Tak veľmi  som sa Anny chcela opýtať čo je v skutočnosti Hectorovi, ale nemohla som. Keď som ju videla sedieť na tej studenej zemi so svojím jediným synom v náručí, nemohla som. Už len predstava, že jej nedokážem nijakým spôsobom pomôcť a hlavne pomôcť Hectorovi ma ubíjala. 

Keď sa za dverami garáže ozval zvuk sanitky, srdce mi okamžite poskočilo. S Annou sme si vymenili zúfalé pohľady a ja som sa okamžite hodila po kľučke a silne zatiahla. Dvere sa s hrmotom zodvihli a ja som vybehla na ulicu. 

Von sa už stmievalo, takže som sa rozhodla bežať na cestu, aby si ma hneď všimli. Nechcela som strácať čas ani na jedinú sekundu. Zúrivo som mávala rukami, až kým sanitka nezastavila len pár metrov odo mňa. Prebehla som ku dverám spolujazdca a nervózne pred nimi poskakovala.

 ,,Čo sa stalo slečna?" Riekol pokojne sanitár. 

,,Hector," vydýchla som zúfalo, ,,tam v garáži...odpadol," ukázala som prstom na pootvorené garážové dvere. 

,,Poďme chlapci," mávol rukou a spolu s ďalšími dvomi mužmi prešli okolo mňa. 

HECTOR

,,Ahoj, Hector."

Pomaly som otvoril oči a niekoľkokrát nimi zaklipkal. Musel som to zopakovať ešte asi tri krát, kým sa mi ich podarilo udržať otvorené na stálo. Hlavou som jemne otočil do strany za hlasom. 

Prižmúril som oči a snažil som sa zaostriť na postavu, ktorá stála neďaleko mojej postele. Spoznal som v nej doktora, ktorý som o mňa staral aj naposledy. Trpezlivo čakal, kým si moje oči privyknú na svetlo a potom podišiel o čosi bližšie a prisunul si k posteli malú kovovú stoličku. 

Neunikli mi tmavé kruhy, ktoré sa mu črtali pod očami. Bolo jasné, že už bol v službe oveľa dlhšie, ako mal. Napriek tomu, že bol len o pár rokov starší, dnes sa mi javil oveľa staršie, ako keď som ho videl naposledy. 

,,Tak čo, chlapče, ako sa más?" Opýtal sa a ruky si s tľapnutím položil na kolená. 

,,Na hovno," odvetil som bez akejkoľvek emócie. 

Doktorove kútiky úst sa nadvihli do jemného úsmevu, čo som bral ako dobré znamenie. 

,,Myslel som si," odvetil a zhlboka sa nadýchol.

A je to tu. 

,,Tak, Hector. Obaja veľmi dobre vieme, aký je to stav vážny," ruky si položil na kolená zopol ich dokopy. 

Prekrútil som očami a odvrátil tvár k oknu. Všetky tieto kecy som už počul. 

,,Tvoja mama mi prezradila, že stále nesúhlasíš s hospitalizáciou," pokračoval ďalej, ,,takže...keď už ti nezáleží na tvojom vlastnom zdraví, mohol by si myslieť aspoň na svojich rodičov. Myslím, že..."

,,Nebudem to viac počúvať, jasné?" Otočil som prudko hlavu späť. ,,Už minule som vám povedal, že tu neostanem. A vy sám dobre viete, že by to bolo aj tak úplne zbytočné."

,,Prečo si to nedáš vysvetliť, Hector? Môžeme ti pomôcť. Keby sme ťa mali pod dozorom..."

,,Tak čo?" Skočil som mu drzo do reči. 

Doktor si nervózne prehrabol vlasy a rezignovane sa postavil zo stoličky.

,,Oddýchni si," prikázal mi a pobral sa ku dverám. 

,,Kedy môžem ísť domov?" Zakričal som za ním. Neochotne sa zastavil a porazenecky zvesil plecia. 

,,Ostaneš tu na pozorovaní. A potom, ak si to nerozmyslíš..."

,,Fajn, ďakujem," prerušil som ho a hlavu znovu odvrátil späť k oknu. Už som viac vedieť nepotreboval. 

ELLY

,,Elly?"

Zodvihla som hlavu smerom k dverám a zahliadla v nich hlavu Kim. 

,,Ahoj príšerka," pozdravila som ju a rukou kývla, aby vošla. 

,,Prečo si smutná?" Posadila sa vedľa mňa na posteľ. 

Premýšľala som, či jej mám povedať pravdu. Bola už dosť veľká, aby chápala podobné veci, ale zároveň som mala pocit, že teraz keď naším rodičom možno hrozí rozvod je oveľa zraniteľnejšia. Natiahla som sa ku nej a bez slov ju pritiahla do objatia. Tie niekedy povedia oveľa viac, ako slová. 

,,Môj kamarát je chorý. A ja sa o neho bojím," priznala som napokon. 

,,To je mi ľúto", zašepkala s pritúlila sa ešte bližšie. 

,,Bude v poriadku. Určite," utešovala som ju, aj keď som vedela, že utešujem skôr samú seba. 

Pred očami som mala stále Hectora, sediaceho za klavírom v garáži. Vypadal tak zdravo. Môže vôbec chorý človek vypadať tak sladko a dokonale, ako vypadal Hector? Určite by som si niečo všimla. Jeho tvár som mala  zanalizovanú tak dôkladne, že by som ju nakreslila aj poslepiačky. 

S hlbokým povzdychom som sa posadila a zistila, že Kim v mojom objatí zaspala. Pomaly som jej telo spustila na vankúš a potichu, aby som ju nezobudila a podišla k oknu. 

Hlavu som si založila do dlaní a opretá o parapetu som pozerala na dom, ktorý teraz vypadal, ako bez života. S každom z okien vládla tma. Mňa však najviac zaujímalo to Hectorové. Kedy asi sa v ňom znovu rozsvieti? Budem ho v ňom ešte výdavať? 

Sklamane som sa odrazila od parapety a telo som zložila hneď vedľa Kim, ktorá už spokojne odfukovala. Rukou som jej odhrnula vlasy rovnakej blond farby, aké som ich mala ja z očí a zapozerala sa na jej spokojnú detskú tvár. 

Telo som prisunula bližšie ku nej a oprela si čelo o to jej. Zatvorila som oči a dúfala v to, že sa zajtra konečne dozviem, čo sa Hectorovi skutočne stalo.