Ak máte záujem,  odporúčam si ku tejto kapitole pustiť song, ktorý je hore.  Netuším prečo,  ale presne on ma dnes nakopol napísať túto kapitolu a veľmi sa mi ku nej hodí.  Možno vám tiež prinesie lepší zážitok z čítania.  Keď už píšem,  samozrejme sa vám všetkým chcem poďakovať za vašu podporu,  za každé jedno prečítanie ,  každý vote a hlavne za vaše nádherné komentáre. 
❤

HECTOR

,,Hector, okamžite otvor tie dvere!" Ozývalo sa z chodby. Občas sa pridalo aj jemné buchnutie pästi.

,,Mama choď preč," posadil som sa na posteľ a hlavu si založil do dlaní. 

,,Neodídem, kým tie prekliate dvere neotvoríš. Alebo ich mám vylomiť?"

Ďalšie buchnutie.

Musel som sa zasmiať. Zodvihol som hlavu a predstavil si svoju mamu, ako zrazu vletí do izby, ako rozzúrený Hulk.

,,Hector!" Ozvalo sa znovu a ja som sa myšlienkami vrátil späť na zem.

,,Nikam nejdem, čo na tom nevieš pochopiť?!" Zakričal som. Úsmev sa mi z tváre stratil v priebehu jedinej sekundy. 

,,Je to len kontrola Hector, nič viac," snažila sa ma zúfalo upokojiť mama. Ja som však veľmi dobre vedel o čo jej ide.

,,Iste, len kontrola. Potom sa v nemocnici rozplačeš, ako naposledy a budeš ma presviedčať, aby som tam ostal," odvrkol som. 

,,Otvor a porozprávame sa," povedala už pokojnejším hlasom.

,,Nie mama a tým som skončil," pokúsil som sa ukončiť konverzáciu, ale moja snaha sa míňala účinku. 

,,Prečo nechceš ísť ležať do tej prekliatej nemocnice? Vieš čo povedal doktor a..." v tej chvíli sa jej hlas zlomil. Plakala. Vedel som to.

Vyskočil som z postele a zúrivo sa prechádzal sem a tam. Nechcel som, aby sa trápila. Nie zámerne. Ruku som si vrazil do vlasov a silne za ne poťahal.

,,Hector..." zašepkala a ja som sa zúfalo spustil na zem.

Rozhodol som sa, že najlepšia voľba bude mlčať. Odíde. Raz musí. Po líci sa mi skotúľala slza, ktorú som okamžite zotrel vonkajšou stranou ruky. 

Dúfal som, že ticho za dverami značí,  že už mama odišla. Podišiel som ku dverám a čelo si oprel o ich biely povrch.

,,Do riti," zahrešil som a päsťou buchol tak silno, že vo dverách ostala malá priehlbina. 

Druhou rukou som si pomasíroval boľavé miesto. Bolo mi jasné, že do zajtra mi pekne napuchne. 

Uvedomoval som si, že najjednoduchšie by bolo keby som mamu poslúchol a išiel s ňou do nemocnice. No predstava, že s ňou mám bojovať práve tam, navyše keď bude mať podporu doktorov ma desila. 

Muselo jej stačiť, že som väčšinu dňa trávil doma, čo ma stálo maximálne veľa úsilia. Zrazu som nenávidel všetko. Nenávidel som školu, pretože som do nej nemohol chodi. Nenávidel som ľudí s ktorými som sa pred tým stýkal, pretože žili život, ktorý som chcel žiť ja. Nenávidel som celý svet a najviac som nenávidel seba.

Zo všetkých tých negatívnych myšlienok ma vytrhol mobil, ktorý sa rozozvučal na posteli. Podišiel som bližšie, ale len preto aby som skontroloval kto volá. Keď som na obrazovke uvidel Markovo číslo,  rozhodol som sa nezodvihnúť. 

Nechcel som počuť nikoho, dokonca ani Marka. Keď zvonenie konečne ustalo a ja som mobil hodil späť na posteľ, ozvalo sa znovu. 

,,Čo je do riti?" Ozval som sa tento krát bez toho, aby som sa pozrel kto volá. Tento krát to, ale nebol Mark. 

,,Prepáč...ja...zavolám inokedy," zašepkal ženský hlas.

,,Lara?" Spoznal som jej hlas.

Spomenul som si, že som jej dal na párty svoje číslo. Ani neviem prečo. Možno som mal proste pocit, že stále potrebujem niekoho do zálohy. Teraz som to už však vnímal inak. Nemal som náladu na nič a už vôbec nie na nejaké dievča. 

,,Ahoj, Toro. Na tej párty...povedal si, že sa mám ozvať...a tak volám."

Vážne zmysluplná konverzácia. Nechápavo som sa chytil za hlavu a ľutoval tú chvíľu, keď som jej ho zapísal do mobilu. Bola pekná, veľmi pekná. Ale to bolo všetko. Nič viac by mi dievča, ako je Lara ponúknuť nemohla. A v mojej situácii ani žiadne iné dievča. O to viac som si uvedomoval, ako málo by som im mohol ponúknuť ja sám.

,,Fajn," odvrkol som. Nemal som v úmysle tento telefonát predlžovať a už dosť vystresovanú Laru zbytočne trápiť. 

,,Ako sa máš?" Ozvalo sa v telefóne znovu. 

,,Dobre," odpovedal som úplne mechanicky.

Telefón som zapol na reproduktor a položil ho na posteľ. Zvalil som sa vedľa neho a ruky som si založil za hlavou. Očami som sondoval biely plafón a premýšľal som nad tým, ako je možné, že sa mucha na stene udrží aj dolu hlavou. Má na tých malých nôžkach čosi ako spiderman?

,,Prídeš ešte do školy?"

,,Neviem."

Napadlo mi, či v garáži máme stále ten starý klavír na ktorom som sa, ako dieťa učil hrať. Kedysi som bol do hrania blázon a išlo mi to perfektne. Na základnej škole som vyhrával jednu súťaž za druhou, no akonáhle som prišiel na strednú školu, hrával som už len striedmo. 

,,Nechcel by si zájsť niekedy na drink?"

,,Možno."

Klavír po čase nahradila mamina exotická palma a otec ho preniesol do garáže. Rozhodol som sa, že tento krát nahradí môj písací stôl. 

Postavil som sa z postele a opatrne otvoril dvere. Nechcel som sa stretnúť s mamou. Mobil som nechal položený na posteli a neunúval som sa položiť. Konverzácia, ktorú som s Larou viedol určite zvládne aj sama a možno si ani nevšimne, že už nie som pri telefóne. 

Rýchlym krokom som zbehol do kuchyne, odkiaľ sa dalo cez dom prejsť do garáže. Mama bola na šťastie v obývačke a sledovala nejaký vedomostný program. 

Pootvoril som jemne dvere a vkĺzol dnu. Schodmi som zbehol dolu a rozhliadol sa po zapratanej garáži. Už pár rokov tu nestálo žiadne auto. Garáž už dávno plnila úplne iný účel, ako mala. Rodičia sem odkladali starý nábytok, oblečenie ktoré už nenosili, jednoducho úplne všetok nepotrebný bordel, ktorý sa nám podľa nich stále zíde. 

Klavír som našiel v rohu miestnosti. Podišiel som ku nemu a strhol z neho bielu plachtu, ktorá ho mala chrániť pred prachom. Veľmi to však nepomohlo. Prisunul som ku nemu malú stoličku, ktorá ku nemu patrila a posadil sa. 

Prstami som jemne prešiel po klávesoch, aby som aspoň trochu zotrel prach, ktorý sa na ňom za dlhý čas usadil. Jemne som prst položil na jednu z nich a klavírom sa ihneď ozval hlboký tón. Ruku som vrátil späť ku telu a premýšľal som, akoby som ho presunul do svojej izby. 

Sám to nezvládnem a myslím, že dokonca ani s otcom nie. Navyše, teraz by mi aj tak nedovolil sa s ním naťahovať. Napadlo mi, že ho predsa len poprosím, možno mu s ním pomôže sused, ktorý je jeho dobrý kamarát. 

~

Pohľadom som zablúdil na hodinky, ktoré mi viseli na stene. Mobil ležal už od obedu na rovnakom mieste. Neunúval som sa pozrieť, či mi ešte niekto volal.

Bolo už pol dvanástej, no spánok akosi neprichádzal. Z čítania ma už začínali bolieť oči. Medzi stránky som vložil záložku a zaklapol ju. 

Pobral som sa k posteli, no potom som sa zastavil môj zrak zastavil na okne. Podišiel som až ku nemu a vykukol von. Vedel som, že oproti býva mamina dobrá priateľka a že majú dokonca dcéru približne v mojom veku. Pozeral som na dom, v ktorom už panovala tma a snažil sa zaostriť na jedno z nich. 

Práve som sa chystal zatiahnuť žalúzie, keď som si všimol, že sa v jednom z okien pohla záclona. Prižmúril som oči ešte viac, no kvôli tme nebolo v izbe vidieť nič.

Ja som však vedel kto sa za ním ukrýva. Nevedel som prečo, ale na tvári sa mi odrazu sformoval úsmev. Až teraz som žalúzie zatiahol.