ELLY

,,Milujem stromy," ozvala som sa v snahe preťať ticho a najradšej by som sa za takú somarinu okamžite tresla po čele. MILUJEM STROMY? VÁŽNE? Vedela som, že Hector zrejme netúži po rozhovore so mnou, ale nepríjemné ticho spojené s tmou vo mne vyvolávalo paniku.

,,Pre stromy nevidieť les," vyslovil svojím chrapľavým hlasom a ja som sa snažila v jeho slovách nájsť význam.

Nenápadne som si prezrela jeho profil. Konečne na hlave nemal kapucňu. Trochu mi vo výhľade prekážali čierne vlasy, ktoré mu padali do tváre. Na šťastie mi to vynahradil mesiac, ktorý jeho tvár dokonale osvetľoval. Akoby tu svietil len pre mňa.

,,Prečo nechodíš do školy?" Zvedavo som sa opýtala.

,,Nehovoril som ti, aby si sa príliš nevykecávala?" Povedal s pohľadom stále upretým pred seba.

,,Áno, ale..."

,,Vždy si taká zvedavá?" Prerušil ma.

Tvár som zahanbene sklopila na zem a v tme vyhľadala pár mojich topánok.

,,Nechodím do školy, pretože mám nejaké problémy s imunitou," povedal nakoniec.

,,To je všetko?" Prekvapene som nadvihla obočie. Nechcelo sa mi veriť, že by sa Hectorova mama zložila práve kvôli tomuto.

,,Zdá sa ti to málo?" Odvrkol.

,,Ako to, že potom chodíš do lesa? V zime?" Vyzvedala som ďalej ignorujúc jehi slová. Zvedavosť bola silnejšia. 

,,Počuj, odpovedal som ti a teraz mi daj pokoj. Vieš čo je na lese to najlepšie? To ticho. A ja si ho chcem užiť. Ak to nemieniš tolerovať, nechám ťa tu zožrať medveďom," vyprskol a zrýchlil do kroku, takže teraz už kráčal predo mnou.

,,Medvede v zime spia," odvrkla som, načo sa Hector obrátil a varovne na mňa zazrel.

Prstom na perách som mu naznačila, že už budem ticho a kráčala som nenápadne za ním. Rozhodla som sa, že bude najlepšie, keď ho viac nebudem dráždiť. Navyše som mala priestor na to, aby som premýšľala nad jeho slovami. Možno som sa naozaj obávala zbytočne a Hector netrpí na žiadnu smrteľnú chorobu. Môj mozog som presvedčila, aby mu dôveroval a rozhodla som sa s touto odpoveďou zmieriť. Na perách sa mi objavil úsmev, ktorý som si až do chvíle, kým sa Hector pre mojím domom nezastavil ani neuvedomovala.

Ihneď, ako sa jeho oči stretli s mojimi moja tvár zvážnela a nervózne som si odkašľala.

,,Hej, mám slabú imunitu, nezabúdaj na to," odskočil o čosi ďalej, no ja som vedela, že si zo mňa len strieľa.

,,Tak prepáč," rozhodila som rukami,  ale to sa už Hector zvrtol na päte a bez slova kráčal ku svojmu domu.

~

Stredy som mala skutočne rada. Vždy sme  sa ako rodina stretli v obývače a spoločne sme hrali hry od výmyslu sveta. Niekto by si myslel, že sa tejto aktivite poteší hlavne Kim, ale opak bol pravdou. Ja som milovala čas strávený s rodinou a hlavne čas, kedy som mohla byť znovu dieťaťom. 

Radostne som zbehla do obývačky v očakávaní, že dnes to nebude inak. Ale bolo. 

Nechápavo som sa obzerala okolo a ticho, ktoré vládlo v dome vypĺňal len detský program, ktorý sledovala Kim. Okom som zablúdila na obrazovku, kde sa práve morské panny pretekali v oceáne a veselo sa šantili. Všimla som si, že jedna z nich mala na krku vytetovanú kotvu. 

Znechutene som nad tou bizarnosťou pokrútila hlavou a kráčala som do kuchyne, aby som rodinu zvolala do obývačky.

,,Mami?" Ozvala som sa, keď som ju zazrela sedieť za stolom. 

Snažila sa predomnou zakryť uplakané oči, ale už bolo pozde. 

,,Ahoj zlatko," ozvala sa a na tvári sa jej vyformoval silený úsmev. Posadila som sa za stôl hneď vedľa nej a ruky si nervózne vyložila na stôl. 

,,Čo sa deje? A kde je ocko?" Opýtala som sa a zvedavo si prezerala jej tvár. 

Nepamätala som si, či som ju vôbec niekedy videla v takomto stave. Mama nepatrila k ľudom, ktorý sa len tak opúšťali. Bola to silná žena a ja som vždy dúfala v to, že som po nej zdedila rovnakú silu. Teraz však jej výraz hovoril čosi úplne iné. Bola zlomená, nešťastie a bolesť jej priam sršali z očí. 

,,Mami," zopakovala som znovu a ruku jej jemne položila na chrbát.

,,Nie je doma. Elly, myslím si, že ma ocko podvádza," zavlykala. 

,,To nie. Určite nie. To by nikdy neurobil," zalapala som po dychu. 

Predstavila som si roky ich šťastného manželstva. Nikdy som ich predsa nevidela hádať sa. Neverila som tomu. Protestne som pokývala hlavou a ruky si nervózne vrazila do vlasov. 

,,Odkedy má tú novú prácu, je doma čoraz menej. Už dokonca zabudol aj na našu rodinnú stredu. Stále sa vyhovára na prácu, ale ja mu už neverím," buchla po stole. Hlavu som otočila smerom do obývačky. Dúfala som, že Kim nič nepočula. 

,,Možno má skutočne veľa práce. Stálo ho veľa úsilia, aby sa vypracoval až..."

,,Nie Elly," prerušila ma. ,,Toto je iné. Ja to cítim. Cítim to," rozplakala sa ešte viac a ja som mala čo robiť, aby sa nezložila rovno na zem. 

Telo sa jej pod návalom vzlykov natriasalo a stony boli stále hlasnejšie. Nemala som však srdce upozorniť ju na to. Mala právo plakať, koľko len chcela a ja som si uvedomila, že nemám dôvod jej neveriť. Ocka som mala rada, ale uvedomila som, že som mnoho vecí prehliadala. Jeho neustále služobné cesty, vlastne som si ani nedokázala spomenúť, kedy som sa s ním naposledy rozprávala. Vždy sa doma ukázal len na skok, alebo sa vrátil neskoro v noci, vyspať sa. Verila som, že žena čosi také musí vycítiť. Hlavne žena, ktorá miluje. 

Telom sa mi rozliehala tupá bolesť, ktorá sa šírila kažkou mojou bunkou. 

,,Veľmi ma to mrzí mami," zašepkala som a ruku ktorú mala položenú na stole som si vložila do svojej. 

,,Nechcela som ti robiť starosti," potiahla nosom a niekoľko krát jej telom trhlo. Vedela som, že je to následok plaču, ktorý sa pomaly upokojoval. 

Vždy som si myslela, že puto, ktoré spojuje skutočnú rodinu spočíva vo vzájomnej úcte a radosti vašich životov. Teraz som si však musela priznať, že ďalšia moja vyidealizovaná predstava sa rozplynula, ako hmla.

Nechcela som viac rozmýšľať nad tým, čo sa pokazilo. Vtiahla som ju do objatia a keď sa po chvíli pripojila aj Kim vedela som, že nech sa stane čokoľvek, my spolu budeme stále. Vždy tu budeme jedna pre druhú. Nikdy ich neopustím. 

                                ~

Lakťami som sa opierala o okno najviac zo všetkého som si priala, aby som mohla nahliadnuť do knihy, ktorú mal položenú na kolene v rovnakej polohe v akej som ho videla čítať aj naposledy. Pomaly pretáčal strany a spolu s nimi aj príbeh, ktorý sa odohrával na jej stránkach. 

Premýšľala som nad tým, akú knihu som naposledy čítala ja. Napriek tomu, že som ich milovala, nemohla som si spomenúť. Bolo to už tak dávno. V knihách nájdeme takmer vždy len šťastné konce. No ja som mala iný názor. Skutočné ľúbostné príbehy nikdy nemajú šťastný koniec.