ELLY

Mala som pocit, že som o nemocničnú stoličku musela prirásť. Sedela som tu už tak dlho, že mi pojem čas prestal čokoľvek hovoriť. Moja stolička teraz sídlila kdesi v rohu miestnosti. Miesto vedľa Hectora zaujala Anna a Viktor sa neprestajne prechádzal po izbe a zúrivo obvolával všetky nemocnice, ktoré sme mali v okolí. A nie len v okolí.

Ja som však vedela, že naše prosby už vyslyšané nebudú. Mali sme už príliš málo času. Hector mal príliš málo času.

Ruky som mala voľne spustené pri tele a bez jedinej emócie sa pozerala na bielu nemocničnú stenu. Už som viac nevnímala Annine vzlyky. Prišli mi tak prirodzené, akoby na miesto nich len hlasnejšie dýchala. Tak to však nebolo.

Anna len nedokázala nechať Hectora odísť. Ja tiež nie. Nemohla som sa však na neho pozrieť. Nechcela som si lásku svojho života pamätať takto. Ležiac v bezvedomí, nevnímajúc okolie. Annine prosby, ktoré mu adresovala už neboli vyslyšané. Nič, čo sa v tejto miestnosti odohrávalo, už Hector nemohol vedieť.

Neverila som tým rečiam, že nás počuje. Akoby mohol. Hector zomieral a nikto z nás s tým nemohol nič viac urobiť.

Neplakala som. Načo aj. Mala by som sa tešiť. Ja budem predsa tá, ktorá uvidí Hectora, ako prvá. Rozhodla som sa. Už som sa rozhodla. Ak odídeš ty, odídem tiež.

Predstava života bez Hectora bola nereálna. Nedokázala som si taký život predstaviť. Nechcela som.

Z takmer tranzu ma prebral ozývajúci sa buchot topánok, ktoré sa nepríjemne lepili na otrasné zelené linoleum. Kroky boli každou sekundou hlasnejšie a hlasnejšie a ja som sa donútila na stoličke vystrieť.

Niečo sa stalo. Vedela som, že sa niečo muselo stať. Bola som si tým istá, pretože do teraz som necítila nič. Všetky pocity sa mojím telom vyparili cez malé štrbinky na mojej duši. Teraz som pocítila malý náznak emócii.

Dvere na izbe sa s hrmotom roztvorili a Anna preľaknuto nadskočila. V osobe v bielom plášti som spoznala doktora, ktorý sa v izbe nachádzal aj naposledy.

,,Máme..." musel sa niekoľko krát nadýchnuť, aby nabral vzduch.

,,Máme srdce. Ideme na operačku."

To moje sa však v tej chvíli zastavilo, alebo aspoň vynechalo niekoľko úderov. Vyskočila som zo stoličky, no hneď na to som sa musel posadiť späť. Vzhľadom k absencii spánku, jedla a vody sa mi točila hlava a ja som len matne videla osoby, ktoré sa okolo Hectorovej postele zhromaždili.

A zrazu bol preč. Ostala som stáť v miestnosti, kde sa okrem mňa nenachádzal vôbec nikto. Tupo som pozerala na prázdnu posteľ a premýšľala nad tým, aké to asi bude, ak ostane prázdna už navždy. Ostane?

Stále som nedokázala pochopiť, čo sa okolo mňa pred pár minútami dialo. Všetko sa odohralo tak rýchlo a ja som odrazu pocítila obrovskú úzkosť. Prečo nemôžem plakať? Prečo nič necítim? Zúfalo som si rukami zašla do vlasov a silne poťahala.

Zhlboka som sa nadýchla a pomalým nemotorným krokom som opustila miestnosť a očami blúdila po prázdnej chodbe. Netušila som kam ísť, no veľmi rýchlo som pochopila. Niekoľko osôb v bielych plášťoch sa náhlilo do vedľajšej chodby. Pomalým krokom som ich nasledovala.

Zabočila som doprava, kde sa nachádzali operačné sály. Dnu nikoho nepustili. Ani Anna s Viktorom viac nemali možnosť byť pri svojom synovi. Malátnym krokom som pristúpila až ku nim a hlavu si oprela o matné sklo, cez ktoré nebolo do vnútra vidieť. Napriek tomu sa naň Anna s Viktorom neustále dívali.

,,El, si v poriadku?" Doniesol sa ku mne Annin hlas a ja som len vyčerpane prikývla.

Hneď na to som sa unavene spustila na zem a hlavu si založila do dlaní.

Anna si ku mne v momente čupla a rukou mi jemne prešla po vlasoch.

,,El, bude v poriadku. Našli pre neho srdce. Pred niekoľkými hodinami mal chlapec na motorke nehodu. Stal sa zázrak, El. Musíme dúfať, že Hector srdce príjme. On bude žiť, počuješ, El?" Potriasla mnou a ja som až vtedy pochopila.

Prebrala som sa zo sna v ktorom som už bola dávno zmierená s koncom, ktorý sa neodkladne blížil.

Nádej.

Stále tu bola. Nemilosrdne sa mi vysmievala do očí, no stále tu bola. Tvár som zodvihla na úroveň tej Anninej a uvedomila si, že plačem. Musela som sa po tomto zistení usmiať. To, že plačem znamenalo jediné. Stále žijem. Moje vnútro ešte nezomrelo.

S Anninou pomocou som sa postavila na nohy a zaujala pozíciu podobnú tú im. Pohľad som zapichla na okno z mliečneho skla a čakala.

Máš čas, Toro. Máš čas.

,,Dáte si kávu?" Opýtal sa Viktor a pohľadom skontroloval Annu, potom mňa.

Obe sme prikývli a sledovali Viktorove vzďaľujúce sa kroky. Zastavil sa pred neďalekým automatom a do malej medzierky po jednom nahádzal mince. Prstom zatlačil na gombík a automat automaticky vypľul biely plastový pohárik. Viktor si čakanie pri príprave nápoja krátil rytmickým klopkaním topánky.

Mala som pocit, akony sa mi ten zvuk zabodával do hlavy. Jeho rytmus mi znel v hlave ešte aj po tom, ako sa Viktor vrátil a do ruky mi podával pohárik s horúcou čiernou tekutinou. Nehľadiac na to, že mi popáli ústa som sa z chuti napila. Napriek tomu, že som jej chuť nevnímala, užívala som pálivý pocit na jazyku.

Pár minút som nehybne sedela opretá na zemi. Kolená som mala pokrčené pred sebou a objímala ich rukami. Prázdny kelímok od kávy som stále zvierala v ruke a očami hypnotizovala dvere operačnej sály. Netuším, či to bola náhoda, alebo som v tej chvíli bola skutočne obdarená akousi mocou, no dvere sa skutočne otvorili.

Opatrne som sa vyštverala na nohy. Nechcela som riskovať, že sa pod náporom tlaku, ktorý pôsobil na moju hlavu zrútim. Napla som uši, aby mi tento krát neušlo ani jediné doktorovo slovo.

Nádej.

,,Mám pre vás hneď niekoľko správ," premeral si nás doktor a rukou si pošúchal šedivejúce strnisko na brade.

,,Operácia vyšla podľa plánov, no nechcem, aby ste hneď mali priveľké očakávania. Keby sa srdce našlo o čosi skôr, chlapec by ma oveľa väčšie šance. Takto, nuž...je to teraz len na ňom. Viac už žial urobiť nemôžeme. Sú len dve možnosti. Buď sa srdce príjme, alebo nie. Chcel som vám len povedať, aby ste sa pripravili na obe možnosti. Buďte silní," povedal opatrne a pri poslednej vete sa jemne usmial.

Netušiac čo povedať, ako zareagovať som opäť zastala svoje miesto na zemi pri stene a bezradne si kolená opäť objala rukami. Oči som prudko privrela a doktorove slová si v hlave dokola rekapitulovala. Je to len na ňom.

,,A teraz si na rade ty, Toro Hayes," zašepkala som a usmiala sa do dlaní, ktorými som si zakrývala tvár.