ELLY

,,Mama!" Vykríkla som a bežala schodmi do kuchyne. Schody som brala po dvoch.

Keď som ju nenašla v kuchyni bezradne som sa behom prešla po dome a skontrolovala som každú miestnosť, avšak po mame neboli ani stopy.

,,Do riti," zahrešila som a zadýchane sa rozbehla na chodbu po kabát.

V tom momente sa mama objavila vo dverách, v ruke zvierajúc nákupnú tašku.

,,Čo sa stalo?" Opýtala sa zmätene, keď si všimla môjho vystrašeného výrazu.

,,Musíš ma odviesť do nemocnice. Na nič sa nepýtaj, len prosím poď," založila som ruky v prosebnom geste, dúfajúc, že ma mama podporí. Aspoň jediný krát.

Na moje šťastie súhlasne prikývla a bez akýchkoľvek otázok zložila tašku na zem a hľadajúc vo vreckách bundy kľúče prešla dverami a ja som ju okamžite nasledovala.

,,Pridaj, mami," žobronila som, keď sme sa autom dostali do centra.

Bolo poobedie, takže dopravná špička bola v plnom prúde.

,,Snažím sa, El," zagánila na mňa mama.

Od nemocnice nás už delila len posledná križovatka a ja som zvedavo nakúkala z auta. Pred nami sa práve tvorila niekoľko metrová kolóna. Parkovisko v nemocnici už muselo byť plné, čo znamenalo len jediné. Ďalšie čakanie.

Rukou som sa hodila po kľučke a skôr než sa auto znovu stihlo dať do pohybu, vystúpila som.

,,El!" Počula som za chrbtom mamin hlas, no neunúvala som sa otočiť.

Čo najrýchlejšie som sa rozbehla ku nemocnici míňajúc malý park, ktorý ponúkal najkratšiu cestu.

,,Slečna? Slečna, prosím stojte!" Snažila sa ma zastaviť sestrička na recepcii, no ja som ihneď zabočila na schody a berúc ich po dvoch som vybehla až na tretie poschodie, kde sa nachádzala Hectorova izba.

Pre tento krát však bola chodba prázdna. Neisto som prešla po zelenom linoleu, ktorý pod mojimi botaskami, ktoré som doma našla ako prvé, hlasno pískalo. Zastavila som sa pred dverami od izby z ktorej sa ozývali tlmené hlasy.

Dvere som pomaly otvorila a ako prvé som zahliadla Annu a Viktora stojacich mi chrbtom. Na ľavo od nich postával neznámy doktor a nervózne si šúchal bradu.

,,Nemôžete mu proste dať nejaké iné srdce? Je predsa milión možností. Môžete mu dať strojček na srdce, čokoľvek, ale vy nerobíte vôbec nič! Len tu postávate a snažíte sa ma presvedčiť, že môj syn do pár hodín zomrie, do riti," kričal tento krát Viktor a Anna sa s hlbokým nárekom rozbehla ku Hectorovej posteli.

Posadila sa na jej kraj a rukami obopla jeho ramená. Vďaka jej chrbtu som mu nevidela do tváre, takže som netušila, či je pri vedomí.

,,Bojuj, zlatko, bojuj. Prosím. To som ja, mama," vzlykala.

,,Pán Hayes, keby to bolo tak jednoduché urobíme to už dávno. Žiaľ diagnóza vášho syna je natoľko vážna, že nič okrem transplantácie neprichádza do úvahy," vysvetlil doktor a v jeho hlase bolo zreteľne počuť smútok a ľútosť.

Zhlboka som sa nadýchla a napriek prekvapeným pohľadom, ktoré sa na mňa teraz upierali som pristúpila k posteli a zastavila sa vedľa Anny, ktorá stále zvierala synovo telo.

,,Slečna, tu byť nemôžete..."

,,Je to jeho priateľka," hodila Anna na doktora prísny pohľad.

,,El, chceš s ním ostať na chvíľu osamote?" Milo sa opýtala a z očí si utrela slzy. Prikývla som.

,,Vieš, mala by som ti niečo povedať, El," zašepkala a znovu prepukla v neutíchajúci plač.

Podišla som bližšie a vzala ju do náručia. Rukou som jej pri tom jemne prechádzala po vlasoch. Presne tak, ako to robieval Hector mne. Z jej tela sa šírila vôňa, ktorú musela nasať, keď ho objímala.

,,Nechcem to vedieť," zašepkala som, pretože som to už aj tak dávno vedela.

Vedela som, že Hector umiera a ja už s tým nemôžem nič urobiť.

Anna sa s prikývnutím odtiahla a odkráčala z izby. Doktor ju neochotne nasledoval, no Viktor Hayes ostal na svojom mieste a prepaľoval ma pohľadom. Stále ma zarážala tá neuveriteľná podoba medzi ním a jeho synom.

,,El, povedz mu prosím, nech nás neopúšťa," povedal potichu a pobral sa na odchod. Počkala som kým sa dvere zatvoria a až potom som sa odvážila otočiť sa.

Vypadal úplne rovnako, ako keď som ho videla naposledy. Oči mal privreté, no tento krát mal na tvári kyslíkovú masku. Pri pohľade na milovaného chlapca sa mojou hlavou šírilo nespočetné množstvo myšlienok. Premýšľala som nad tým, či som už niekedy cítila bolesť podobnú tej, ktorá moje telo zaživa zožierala v tejto chvíli.

Bola som si istá, že nie. A tiež som si bola istá, že už takú bolesť ani nikdy nezažijem. Ako by som aj mohla. Už nikoho predsa nemôžem milovať tak, ako milujem Hectora.

,,Ahoj," pozdravila som potichu, akoby na tom záležalo.

Podišla som k posteli a posadila sa na jej kraj. Prstami som jemne prešla po studenej ruke spočívajúcej na posteli. Niekoľko minút som bez pohybu sedela na mieste a sledovala Hectorov nadvihujúci sa hrudník.

,,Kým dýchaš, nie je ešte nič stratené," zašepkala som a oči silno privrela.

Napriek tomu, že sa mi do očí tisli slzy, ani jednej z nich som nedovolila zmáčať moje líca. Mala som poslednú šancu bojovať o život svojho chlapca a nemohla som ju premárniť.

,,El," nieslo sa miestnosťou a ja som si bola istá, že musím snívať.

Napriek tomu som oči znovu otvorila a pohľad otočila na Hectora, ktorý ma unavenými očami sledoval.

,,Toro, môj Toro," vydýchla som a hlavu si položila na jeho hruď.

Ruku som mu presunula na moje vlasy a jeho prsty sa okamžite zahákli do mojich vlasov. Potrebovala som cítiť, že mi dokáže dotyky stále opätovať, že je tu stále pre mňa.

,,Ako sa má moje dievča?" Povedal zachrípnuto a jeho hlas mi znel, ako nadpozemská hudba.

,,Má sa fajn," potiahla som do seba.

,,A, ako sa má môj chlapec?" Vyslovila som potichu a na tvári sa mi sformoval jemný úsmev.

Môj chlapec.

,,Si to najlepšie, čo ma kedy stretlo, El," vydýchol a rukou mi znovu prešiel po vlasoch. Druhou si zložil kyslíkovú masku, ktorá mu pri rozprávaní zavadzala.

,,Poď prosím ku mne," zašepkal a ja som sa pomaly nadvihla na ruky.

Nadviazať s očami, ktoré pre mňa znamenali všetko, kontakt, bolo takmer nemožné. Tak veľmi som sa bála, čo v nich uvidím.

Nebolo tam však nič, čo by mi mohlo ublížiť. Naopak. V jeho očiach boli stále tie isté povestné iskričky. A nie len to. 

Videla som v nich lásku. Toľko lásky. A vedela som, že patrila len mne. Naklonila som sa čo najbližšie, aby som bozk, na ktorý sme obaja tak veľmi čakali mohli prehĺbiť.

Hneď na to, ako som pocítila jeho teplé pery na svojich, ocitla som sa v spomienkach. Odrazu som mala pred očami pohľad na mňa a Hectora a na náš prvý bozk pri klavíri. Myslela som na naše prvé milovanie. Na moment, keď som prvý krát videla Hectora.

Všetky obrazce sa mi premietali divoko hlavou a ja som ich nedokázala zastaviť. Odrazu ich však vystriedal pohľad na Hectora a jeho bezvládne telo ležiace na zemi v školskej telocvični. Miesto, kde sa to všetko začalo. Miesto, ktoré nás spojilo a teraz sa nás snažilo všemožne rozdeliť.

Dych sa mi prudko zrýchlil a ja som musela bozk napriek veľkej sile, ktorá ma ku Hectorovi ťahala ukončiť.

Pomaly otvoril tmavé oči a ja som presne v tej chvíli pochopila, prečo som sa do neho zaľúbila. Milovala som ho vlastne po celý svoj život, len som si to nepriznala.

,,Keby to išlo, dám ti svoje srdce," zašepkala som a prstami som mu jemne prešla po bledej tvári.

,,To už si mi predsa dala," žmurkol na mňa a pomrvil sa na posteli.

,,Deje sa niečo?" Vystrašene som sa poobzerala okolo seba.

,,Nie, len sa teším na moment, kedy to celé skončí. Z toho ležania ma už bolí chrbát," zasmial sa ruku mi presunul k lícu. ,,El, prepáč mi to," zvážnel, keď si všimol môj zlomený výraz a ja som prekvapením pootvorila ústa. ,,Prepáč mi, že som ti nemohol dať viac. Nemohol som ťa vziať na pravé rande. Do kina, na párty s priateľmi. Nemohol som ťa...pretiahnuť, kde by sa mi len zachcelo. Bože, ani si nevieš predstaviť, ako veľmi po tebe túžim, El," povedal priškrtene.

So sklopeným pohľadom som si žmolila prsty, neschopná slova. Tak veľmi som mu chcela povedať, že presne po tom všetkom túžim aj ja. Túžim po ňom. No nemohla som, pretože by to znamenalo, že som sa s jeho odchodom zmierila. A na to som ešte, ani zďaleka nebola pripravená. Ešte nie. 

❤
Sľubujem, že už to ďalej naťahovať nebudem. Ešte síce nekončíme, no sľubujem vám, že v ďalšej kapitole už budeme trochu múdrejšie, pretože príbeh musím pomaly ukončiť. Aj keď veľmi nerada 😔
❤