ELLY

Predstava večne usmievajúceho, veselého a samozrejme večne namysleného Hectora bol lákavý. Ale nereálny. Dúfala som, že Hector ostane aj po zvyšok dní rovnaký, ako som si ho pamätala. Opak bol však pravdou.

Sedela som na nepohodlnej stoličke nemocničnej izby a sledovala tvár spiaceho Hectora. Bol to jediný moment, kedy som aspoň na chvíľu dokázala zabudnúť na jeho chorobu. Aspoň na chvíľu.

Spokojne odfukoval a keby jeho telo nebolo pripojené na množstvo prístrojov, nikdy by ste si ani nepomysleli, že dokonalosť ležiaca pred vami môže byť na pokraji svojho života.

Končekmi prstou som mu prechádzala po tvári, na ktorej sa už usadilo jemné strnisko. Pôsobilo to, že Hector vypadal o čosi staršie.

Stoličku som opatrne prisunula bližšie k posteli, aby som mala ku Hectorovi lepší prístup. Na zelenon linoleu trochu zaškrípala a ja som svoj pohyb razom zastavila. Hector sa však ani nepohol. Potichu som vydýchla a nahla sa dopredu, aby som hlavu mohla položiť na jeho hruď. Rukami som ho jemne objala a prudko privrela oči.

,,Ľúbim ťa," zašepkala som.

,,Ľúbim ťa, ako ešte nikdy nikoho. A nikdy už ani nebudem. Si pre mňa všetkým, Hector. A ak prestaneš bojovať ty, budem musieť aj ja. No ja ešte bojujem. Som tu a to ti musí stačiť," hovorila som cez slzy.

Vedela som, že ma nepočuje a moje slová mieria kdesi do zabudnutia, no presviedčala som samú seba, že keď ich vyslovím, nadobudnú skutočný význam. Až vtedy sa môžu skutočne splniť.

,,Som tu, láska moja. Vždy tu budem pri tebe. Pretože ty mi neodídeš. Nemôžeš. Veď predsa...konečne sme spolu...a...a ty nám to chceš teraz pokaziť? To nemôžeš. Nie, nie," hovorila som s hlavou zaborenou do periny, aby som zadržala svoje vzlyky a slová.

,,El?" Nakukla do miestnosti Anna a keď som ku nej zodvihla pohľad, pokývla rukou, aby som ju nasledovala.

Neochotne som sa postavila a nasledovala ju na chodbu. Ešte pred tým som však Hectorovi jemne prešla po líci. Druhou rukou som si z toho svojho zotrela prebytočné slzy.

Dvere som za sebou po tichu zatvorila a posadila sa na sedačku vedľa zlomenej Anny. Nevypadala o nič lepšie, ako ja.

,,Musíš ísť domov, El," povedala opatrne a trup natočila smerom ku mne.

,,Nie, nie," zbesile som pokrútila hlavou.

,,El, si tu už dva dni. Nič si nejedla, nespala a tvoja mama mi neustále vyvoláva. Musíš si ísť oddýchnuť," prehovorila znovu, tento krát hlasnejšie.

,,Ale, čo ak...čo ak," habkala som.

,,Nič sa nestane. Mám predsa tvoje číslo. Ak by sa čokoľvek stalo, okamžite ti budem volať. Sľubujem," jemne sa na mňa usmiala a ja som porazenecky prikývla.

Vedela som, že tým, že sa sama zničím Hectorovi nepomôžem, a tak som sa neochotne rozlúčila s Annou a so zvesenými plecami kráčala z miesta na ktoré už do konca života nezabudnem.

~

Bundu som si zložila na vešiaku a pomaly kráčala do kuchyne, odkiaľ sa už šírila príjemná vôňa jedla, načo môj žalúdok okamžite zareagoval. Ani som si nepamätala, kedy som naposledy jedla.

Mama stála pri sporáku a drevenou vareškou premiešavala obsah hrnca. Podľa vône som hneď usúdila, že varí hráškový prívarok. Slastne som si oblizla pery a hlavou jej kývla na pozdrav. Hneď nato som sa posadila za stôl a lakťami sa oprela o stôl.

Mama prudkým pohybom potriasla utierkou a mnou trhlo. Očami som zablúdila na jej tvár, no jej pevný výraz ma neprekvapil. Ústa mala stisnuté v prísnej čiare a prižmúrené oči ma nemilosrdne prebodávali.

,,Kde...kde je Kim?" zakoktala som v snahe čo najviac oddialiť jej výlev. Neúspešne.

,,Čo si o sebe vlastne myslíš?" Zvolala a malými dlaňami buchla po stole, až som nadskočila.

,,Čo...prečo..."

,,Je podľa teba normálne, že si dva dni neprídeš domov? Keby nebolo Anny, vôbec neviem čo s tebou je. Prečo máš ten prekliaty mobil vypnutý?!" Revala na celý dom a jej tvár sa hnevom sfarbila do bordova.

,,Mama," zavzlykala som.

Chcela som jej oponovať, postaviť sa za svoju česť, no ešte viac som potrebovala mamu. Niekoho kto má vypočuje, pochopí. No na miesto toho som sa dočkala len výčitiek čo spôsobilo, že som prepukla v hlasný plač.

,,Ocko by to pochopil! On mi na rozdiel od teba rozumie!" Zrevala som naopak ja.

,,Tak, kde je ten tvoj ocko? Kde je?" Rozhadzovala rukami okolo seba hlavou otáčala do strán.

Nemala som viac síl bojovať s ňou. Hlavu som si unavene položila do dlaní a prepadla v nezastaviteľný plač. Mala som pocit, že to trvalo celú večnosť.

Zastavila ma až mamina ruka, ktorá pristála na mojom pleci.

,,El," potichu ma oslovila, no ja som sa rozhodla nereagovať. Nezaslúžila si moju pozornosť. Nie po tom, ako sa ku mne znovu zachovala.

Ruku si zmätene pritiahla ku telu a posadila sa za stôl oproti mňa.

,,Ja viem, že to máš teraz ťažké. Viem, že sa bojíš o Hectora. Do toho všetkého som tu ja s otcom, ktorí ti v tom tiež nepomáhajú. Ale musíš pochopiť, že mám o teba tiež strach," povedala už omnoho pokojnejšie a ja som sa konečne odhodlala zodvihnúť ku nej uplakané oči.

,,Tak veľmi sa bojím," priznala som nespúšťajúc zrak z jej tváre, ktorá v jedinej sekunde vystriedala takmer tisíc rôznych podôb.

,,Ja viem, ja viem," priznala a ruku natiahla za mojou, načo som prekvapene cukla a stiahla si ju do bezpečia ku telu.

,,Najedz sa a choď si trochu oddýchnuť. Potrebuješ to," krátko sa usmiala a postavila sa od stola, aby mi mohla nabrať poriadnu porciu.

Vzhľadom ku stiahnutému žalúdku som si však dopriala len niekoľko lyžičiek a bez jediného slova som sa pobrala do svojej izby, aby som si dopriala aspoň krátky spánok. Napriek tomu, že som ani nedúfala, že sa mi zaspať skutočne podarí, zalomila som už po pár sekundách.

Zobudilo ma až neznesiteľné zvonenie mobilu, ktoré mi nemilosrdne dráždilo ušné bubienky. V polospánku som sa natiahla za mobilom a keď som na obrazovke uvidela svietiť Annine meno, vydesene som sa posadila na posteľ.

Zhlboka som sa nadýchla a odvážila sa hovor prijať.

,,El? Ozvalo sa na druhej strane linky a ja som hlasno preglgla.

,,Prišlo na najhoršie."

❤

Nezabite ma prosím za ten koniec 😏 Ale ešte stále nekončíme, ak to stihnem, ďalšia kapitola pribudne ešte dnes.

Veľmi ste ma pri minulej časti prekvapili. Vôbec som nečakala, na takú odozvu. Tak veľmi vám všetkým ďakujem. Ani by sa mi nesnívalo, že vás môj príbeh tak chytí za srdiečko a Hectora si tak zamilujete. 

Tak veľmi vás ľúbim.
❤