ELLY

,,Elly, počkaj prosím," kričal za mnou Will, zamykajúc auto.

Neochotne som sa zastavila v strede cesty a otočila sa za Willom, ktorý ma rýchlym krokom dobiehal.

,,Musíš sa upokojiť, El. Ak tam prídeš v takomto stave, vôbec tým Torovi nepomôžeš," chytil ma za ramená a zahľadel sa mi do očí. Bez slova som prikývla a keď Will presunul ruku ku mojej a nám sa preplietli prsty, nebránila som sa.

Dokonca sa mi na tvári usadil jemný úsmev a ja som bola odrazu rada, že je tu Will somnou. Netušila som, ako by som to zvládla sama. Ruka v ruke sme kráčali ku vchodu nemocnice a keď sme sa zastavili pri recepcii, Will sa okamžite chopil iniciatívy a vyriešil všetko potrebné, začo som mu bola vďačná.

,,Poprosím vás, počkajte na chodbe. Práve sú vnútri chlapcovi rodičia spolu s doktorom," prízvukovala nám sestrička.

Rýchlo som prikývla a ťahala Willa ku schodom. Neprotestoval a poslušne ma nasledoval.

Na chodbe som okamžite spozorovala postavu Viktora Hayesa, ktorý besnou chôdzou div nezodral linoleum. V momente, ako ma uvidel prichádzať jeho pohyb ustal a výraz tváre zamrzol. Bez jediného pohybu, žmurknutia oka ma pozoroval a nespustil zo mňa zrak až do momentu, kým som sa neocitla tesne pred ním.

,,Dobrý deň," nesmelo som pozdravila a pohľad presunula na nevábne, zelené linoleum.

,,Prečo ste išli do toho lesa?" Vyslovil potichu.

Tušila som, že sa ma na to opýta. Raz určite. Oči mi znovu naplnili slzy a konečne som sa odhodlala pozrieť do očí rovnakej farby, aké mal Hector. Mala som pocit, že sa v tej hĺbke utopím.

,,Nevedela som, že pôjde za mnou," povedala som zlomeným hlasom a v mysli si znovu vynadalo za to, že som tam vôbec sama išla. Že som sa nechala mamou tak jednoducho vyprovokovať. Nebyť mňa, nič z toho by sa nestalo.

,,Volala som vám," zašepkala som.

,,Viem," priznal chladne a posadil sa na zelené plastové stoličky, pripevnené o stenu.

,,Čo je s ním?" Odvážila som sa na otázku, aj keď som nečakala, že sa Viktor bude so mnou ešte chcieť podeliť o čokoľvek, čo sa týkalo jeho syna.

,,Môj syn je na tom zle. Horšie, ako kedykoľvek do teraz. Ak ho čím skôr nezoperujú, zomrie," vyslovil slová, ktoré sa mi pomaličky zabodávali do mysle, do srdca, do každej jednej bunky.

Prekvapila ma jeho priamosť a v duchu som sa hrešila, že som sa vôbec na niečo pýtala. Nechcela som to počuť. Nič z toho. Ani jediné jedno slovo.

Porazenecky som sa zvalila na tvrdú stoličku vedľa Viktora a nevnímajúc Willove upokojúce slová sa zahľadela na dvere. Netrpezlivo som čakala, kedy sa konečne otvoria a doktor spoločne s Hectorovou mamou opustia miestnosť, aby som ju mohla vystriedať. Strach, že ma za ním nepustia som nemala. Nikto na svete by mi nezabránil, aby som sa ku Hectorovi dostala. Aby som sa ho mohla dotknúť. Povedať mu, ako veľmi ma mrzí, čo som mu spôsobila.

Trvalo mučivých dvadsať minút, kým sa dvere otvorili a s Viktorom sme naraz vyskočili zo stoličky. Anna sa vrhla s plačom svojmu manželovi okolo krku a ja som bez čakania vkĺzla do miestnosti a zatvorila za sebou dvere.

,,Ahoj," zvolala som po tichu a napriek prvotnému odhodlaniu, som teraz postávala v strede miestnosti a bála som sa ku chlapcovi, ktorého som tak veľmi ľúbila čo i len priblížiť. 

Tvár pomaly otočil ku mne a ja som okamžite poďakovala bohu už len za to, že je pri vedomí. Na tvári sa mu dokonca objavil nepatrný úsmev a ja som vedela, že je rád, že ma vidí.

Pomaly som pristúpila ku posteli a posadila sa na jej kraj. Čierne oči blúdili po mojej tvári a ja som sa statočne snažila zadržať slzy.

,,Rád ťa vidím," zachrapčal a rukou jemne pohol smerom ku mne.

Mojou rukou som mu išla v ústrety a keď som pocítila jeho slabý stisk, vydýchla som. Hectorova tvár sa ani zďaleka nepodobala tej, na ktorú som bola zvyknutá. Pod očami mal viditeľné tmavé kruhy a jeho pokožka bola bledšia, ako stena.

,,Tak veľmi ma to mrzí," zašepkala som a zhlboka sa nadýchla, aby som zadržala slzy, ktoré sa nemilosrdne pýtali na povrch.

,,Nevyčítaj si to, El. Doktor tvrdí, že by sa to skôr či neskôr stalo aj tak," snažil sa ma upokojiť, no neúspešne.

,,Tak veľmi sa bojím," priznala som.

Vedela som, že by som mu mala byť oporou, no bolo to presne naopak. To ja som bola tá, ktorá situáciu ani v najmenšom nezvládala. Akoby som aj mohla. Tak veľmi som si priala, aby som mohla byť silnejšia, no nedokázala som to. Hnevala som sa na seba. Tak veľmi som sa hnevala.

,,Čo sa ti stalo?" Nadvihol ruku a prstom mi prešiel po čerstvo rozbitej pere.

,,To nič," zaklamala som, no Hectora to nepresvedčilo. Spýtavo nadvihol obočie a ja som vedela, že budem musieť s pravdou von.

,,Pobila som sa s Larou", priznala som napokon a pohľad zahanbene sklopila na svoju ruku, ktorá sa znovu v jemnom dotyku spojila s Hectorovou.

,,Ty si sa bila?" Zvolal prekvapene a kútik úst mu vystrelil pobavene na hor. Pri pohľade na jeho tvár som sa musela tiež usmiať.

,,To je jedno. Dostala čo si zaslúžila. Teraz mi však povedz, čo bude ďalej? Budú ťa operovať? Kedy?" Dožadovala som sa odpovedí.

,,Bude to dobré, El," povedal s úsmevom, no ja som protestne pokývala hlavou.

,,Nie. Odpovedz mi, prosím," nemienila som sa nechať odbiť a viac už som slzy neudržala.

Najprv to bola len jedna malá. Sotva viditeľná. Hneď na to ju však nasledovali ďalšie, ktoré nepríjemne pálili. Presne tak, ako celé moje vnútro.

,,El, zlato. Nemusíš mať o mňa strach. Aj zlí chlapci idú do neba," povedal s úsmevom na perách a ja som neveriacky vyskočila z postele.

,,Takto nehovor! Takto už nikdy viac v mojej prítomnosti nehovor!" Zlomene som zodvihla prst zameraný na neho.

Úsmev z Hectorovej tváre sa okamžite stratil a ja som sa po pár sekundovom vydýchaní znovu posadila na posteľ, no Hectorovu ruku som viac neprijala. Hnevala som sa ešte viac. Tento krát na neho. Nemôže prestať bojovať. Ja mu to nedovolím.

,,Milujem ťa. Nesmieš takto hovoriť. Nesmieš hovoriť tak, akoby sme sa lúčili," pozrela som na neho zaslzenými očami, ktorými som ho priam prosila.

,,Tiež ťa milujem, El m. A práve preto si musím byť istý, že budeš v poriadku," povedal úplne prirodzene, akoby sa vôbec nič nedialo a my sme viedli len obyčajnú konverzáciu medzi chlapcom a dievčaťom.

,,Budem v poriadku, ak budeš aj ty," vysvetlila som a pomaly sa posunula bližšie, aby som si mohla hlavu opatrne položiť na jeho hruď.

,,El, musíš mi to sľúbiť," vyslovil potichu a prsty mi zamotal do vlasov.

,,Ne-nemôžem," habkala som.

,,Dúfam, že ty sa zamiluješ do života. Dúfam, že si raz za čas natrháš kvety a budeš stále čítať knihy. Dúfam, že budeš vzorom, že budeš mať partiu najlepších priateľov a že sa možno spolu dostanete do problémov. Dúfam, že jediná bolesť, ktorú budeš cítiť, je tá z veľkého smiechu. Či už to bude so mnou, alebo bezo mňa...Tak...tak dlho som si to nacvičoval," vydýchol a na tvári sa mu usadil jemný úsmev.A moje vnútro v tej chvíli puklo.

Ostalo po ňom len prázdno. Telom mi trhalo pod náporom vzlykov, ktoré som nedokázala zadržať. Boli tak hlasné, že ma muselo byť počuť aj na chodbu. Bolo mi to však jedno.

,,Ak odídeš ty, odídem tiež."

Boli to posledné slová, ktoré som dokázala sformulovať, no nikdy som ich skutočne nevyslovila.