❤
Tak zlatíčka, časť mám už pár dní hotovú, takže nebudem otáľať a pridám ju už teraz. Poobede už mám program, takže by som možno nemala čas. Prajem vám príjemné čítanie, aj keď...veď uvidíte samé.
❤

ELLY

,,Ty si tu spala? Čo sa stalo?" Ozval sa známy hlas a ja som sa preľaknuto posadila.

,,Hector," vydýchla som. ,,Čo tu robíš? Nemal...nemal by si tu byť," vyskočila som na nohy a pribehla ku nemu, aby som mu pomohla na gauč.

Videla som na ňom, že kráča z posledných síl. Tvár, ktorá posledná dni doslova žiarila sa teraz znovu zmenila na sivú.

,,Vieš vôbec, koľko je hodín?" Lapal po dychu a ja som okamžite skontrolovala čas na mobile. Boli už takmer tri hodiny poobede.

,,Hľadal som ťa doma, ale tvoja mama mi povedala, že si naštvaná kamsi odišla. Zrejme behať. Hneď mi bolo jasné, že si tu. No keď si sa dlho nevracala a ja som sa ti nevedel dovolať kvôli signálu, začal som mať strach, že sa ti niečo stalo," vysvetlil a unavene privrel oči.

,,Oh, Hector. Nemal si sem chodiť," zašepkala som s obavami. ,,Prepáč mi."

,,To je...to je v pohode. Som v pohode," vystrel pred seba prst a následne si ruky priložil k hrudi a snažil sa nabrať chýbajúci kyslík.

,,Tak veľmi ma to mrzí," pritisla som sa ku nemu a hlavu si položila na jeho plece.

Najradšej zo všetkého by som sa prefackala. Na moje a Hectorovo nešťastie som bola znovu tá, ktorá bola zodpovedná za jeho stav.

,,Musím zavolať pomoc," povedala som roztraseným hlasom.

,,Nie, El. Budem v poriadku. Len si musím oddýchnuť," snažil sa ma upokojiť, no môj strach sa každou sekundou naopak zväčšoval.

,,Pre boha, prečo si sem proste niekoho neposlal," povedala som vyčítavo, no hneď na tom som mu rukou jemne zašla do vlasov a v pravidelných intervaloch ho hladkala.

,,Neodpustím si, ak sa ti niečo stane," neprestávala som sa obávať.

,,Za toto ťa milujem," ozval sa tichým hlasom a ja som prekvapením preglgla. Nemala som ani tušenie, o čom hovorí.
,,Si úplne iná, ako všetky dievčatá. Si krásna, okrem iného. Múdra a navyše tak veľmi starostlivá. Kiež by som sa raz o teba mohol starať rovnako," hovoril tichým hlasom, sotva počuteľným.

,,Budeš. Samozrejme, že budeš," presviedčala som ho.

,,Naozaj ťa ľúbim," povedal zlomeným hlasom a po líci sa mu skotúľala slza.

,,Hector, musím niekoho zavolať," vykríkla som zdesene a uvedomujúc si, že v lese nemám žiadny signál som vyskočila na nohy.

,,El...ja...Je mi vážne na hovno," zavzlykal a ja som vedela, že musím konať.

Pribehla som ku nemu a pobozkala ho na modrajúce pery. Vzala som do ruky prikrývku a celého ho do nej zabalila. Vo vrecku bundy som nahmatala jeho mobil a čo najrýchlejšie si v zozname vyhľadala číslo na jeho otca, aby som si ho zapísala do mobilu.

,,Ja som hneď späť. Sľubujem. Len...len tu prosím na mňa čakaj," riekla som a bežala ku dverám, kde som sa zastavila.

,,A Hector. Milujem ťa. Bude to v poriadku," povedala som so slzami v očiach a rozbehla sa v ústrety lesa.

Nemohla som si dovoliť plakať. Nemohla som dovoliť, aby ma čokoľvek donútilo spomaliť. Po ceste som niekoľko krát skontrolovala stav signálu a keď sa ani v pol ceste na obrazovke neobjavila ani jediná palička, zahrešila som.

Bola som už takmer na začiatku našej ulice, keď mi mobil zapípal, aby mi oznámil zmeškané hovory od Hectora. Premýšľala som komu zavolám, ako prvému. Napokon som sa rozhodla pre sanitku, pretože som sa neodvážila nechať nič na náhodu. Keď som im roztraseným hlasom nadiktovala miesto, kde by nás približne mohli nájsť, zavolala som Hectorovmu otcovi, ktorý spomínané miesto našťastie poznal a sľúbil mi, že tam za pár minút bude.

Zadýchane som sa otočila a napriek tomu, že moje telo už takmer vypovedalo, bežala som v takmer rovnakom tempe na miesto, kde som nechala Hectora.

Pred dverami som sa nešťastne potkla a dopadla priamo na verandu. Rýchlo som sa však znovu pozviechala na nohy a vletela do miestnosti.

Hectora som našla v rovnakej polohe v akej som ho tu nechala. Tento krát mal oči zatvorené a pery jemne pootvorené. Pribehla som ku nemu, aby som vylúčila najhoršiu z možností a keď som si bola istá, že dýcha, konečne som povolila príval sĺz, ktoré si razili cestu mojimi lícami. ,,Zlato," oslovila som ho potichu, no keď nereagoval jemne som ním pomykala. ,,Zlato," zopakovala som tento krát hlasnejšie. ,,Prosím, preber sa!" Kričala som a zúfalo mykala jeho telom, ktoré sa pod mojím dotykom uvoľnene kolísalo.

Zložila som sa na kolená a hlavu si položila na jeho brucho. Rukami som ho objala okolo pásu a čakajúc na pomoc nariekala. Bundu na ktorej som mala položenú hlavu už bola do nitky premočená mojimi slzami. Telom mi nevedome trhalo. Vedela som, že ak sa tu do pár minút nikto neobjaví, nevydržím ten nápor a zložím sa.

Zdalo sa mi, že to trvalo celú večnosť kým sa v chatke zjavila vysoká postava Viktora Hayesa.

,,Hector!" Zvolal a mojím telom vystrašene trhlo.

Okamžite pribehol synovi na pomoc. Rukou zablúdil na jeho krk, aby skontroloval jeho tep.

,,Už som tu synak," povedal zlomene a pritiahol si ho do náručia.

Neochotne som sa odtiahla do väčšej vzdialenosti a sledovala môjho chlapca, ktorý sa strácal v náručí svojho otca.

,,Ty to zvládneš, chlapče,"  zašepkal a s námahou Hectorovo veľké telo vzal na ruky.

Hneď som si všimla bielu ruku, ktorá mu bezvládne vysela a rukami som si zakryla ústa, aby som zadržala ďalší vzlyk.

Viktor pomalým krokom kráčal von z chatky a ja som ho bez slova nasledovala. Približne v polovici cesty som zahliadla približujúce sa postavy záchranárov. V momente, ako si nás všimli prešli z rýchlej chôdze do nemotorného behu, vzhľadom na nosidlá, ktoré spoločne niesli v rukách.

,,Má choré srdce," vydýchol Viktor a s pomocou záchranárov ho položili na nosidlo.

Keby sa ma ktokoľvek opýtal na cestu ku sanitke, nedokázala by som povedať vôbec nič. Nedokázala som si to vysvetliť, no žiadnu z nasledujúcich udalostí som si nepamätala. V mojej hlave bolo od momentu, ako Hectorovo bezvládne telo prevzali záchranári úplne prázdno.

Mechanicky som kráčala za neznámymi postavami a napriek tomu, že sa lesom niesla naliehavá vrava a nárek Viktora Hayesa, ani jednému zo slov som nerozumela.