ELLY

Vedeli ste o tom, že je vlastne úplne jedno, ako rýchle bežíte? Pretože v každom prípade dávate na prdel všetkým tým, ktorí sedia doma na gauči. Či už je to za úmyslom zlepšenia zdravia, alebo uzdravenia duše, ako to bolo v mojom prípade. 

Preskočila som mláku, ktorá mi stála v ceste a odbočila na vyšliapanú cestičku, ktorá viedla do lesa. Napriek tomu, že bol február a zima bola v plnom prúde, po snehu nebolo ani chýru, ani slychu. 

V ušiach sa mi niesla hudba, dokonca som mala pocit, že sama bežím do jej rytmu. Raz, dva, raz, dva. Tento pocit som milovala. Sloboda, prázdnota, nikde, ani živej duše. Len ja a moje myšlienky. Myšlienky, ktoré sa vždy vracali k jednému človeku. Nedokázala som ich zastaviť, nedokázala som ich predbehnúť, aj keď som už teraz utekala na plno.

Studený vzduch ma štípal v hrdle, no stále som sa premáhala zastaviť. Dobehla som na cestičku, ktorá oddeľovala les od lúky a až vtedy som zastavila. Rukami som sa zaprela o kolená a snažila sa chytiť dych. Cítila som, ako mi po chrbte steká studený pot. Napriek funkčnej termo-bunde, mi začínalo byť chladno. 

Narovnala som sa a obe ruky som si pretiahla. Hneď po nich, som sa zamerala na nohy a dôkladne si natiahla každý sval. Cítila som, že som po dlhšej absencii behu stuhnutá. 

,,Tak ideme na to dievča," povedala som sama pre seba a rozbehla sa priamo, do srdca nášho lesíka, na miesto, kde som chodievala najradšej. 

Priamo v strede, stála malá opustená chatka a presne na to miesto, som mala namierené. Ešte niekdy som sa neodvážila vstúpiť dnu, ale klamala by som, ak by som tvrdila, že ma to nelákalo. Možno keby som týmto lesom nebehala sama a pridala by sa aspoň Sam, odvážila by som sa. Ona však narozdiel odo mňa beh nenávidela. Vždy sa ma snažila presvedčiť, že behom žena príde o svoje prsia.

Konečne som sa ocitla priamo pred ňou a rukami sa oprela o verandu, ktorá bola jej súčasťou. Premýšľala som nad tým, aké by to asi bolo bývať na takomto mieste. Ďaleko od ľudí, mimo civilizácie. Napadlo mi, ako dlho asi by som tu mohla vydržať úplne sama. Dospela som k záveru, že by to bolo tak jednoduché, len v mojich predstavách. Realita je predsa úplne iná. Samota je, ako oheň. Ak to s ňou preženiete, spálite sa. 

Odrazila som sa od drevenej verandy, ktorá pod náporom môjho tela hlasno zavŕzgala a poklusom sa pobrala späť. Odrazu ma zastavil zvuk, ktorý sa niesol za mojím chrbtom. Pomaly som z behu prešla do chôdze, až som napokon zastavila a konečne sa odvážila otočiť. 

Dvere na chatke sa pomaly otvárali a ja som strachom prestala dýchať. Stála som ako paralyzovaná, neschopná akéhokoľvek pohybu. Keď sa za dverami objavila postava v čiernom, zahalená kapucňou, rozhodla som sa, že únik nemôžem ďalej odkladať. Zvrtla som sa na päte pripravená bežať a zastaviť, až doma, ale hlas, ktorý sa mi prihovoril ma zastavil. 

,,Čo tu robíš?"

Bolo zvláštne počuť jeho hlas. Práve tu, na tomto mieste. Zamyslela som sa nad tým, ako vlastne znie. Jemne zachrípnutý, presne ako môj, keď mám chrípku. No ten jeho bol o niekoľko oktáv nižší, čím pôsobil hrubšie a mužne. 

,,Si moja suseda však?" opýtal sa znovu. 

,,Som," prikývla som. 

,,Prečo ma sleduješ?" lakťami sa oprel o zábradlie, ktoré povedome zavŕzgalo. 

Okamžite som si spomenula na včerajší večer.

Vedela som, že ma videl! 

,,Prepáč, prebudila som sa na hluk a tak som sa len chcela pozrieť z okna, čo sa deje...Nechcela som ťa sledovať," zahabkala som. 

,,A teraz si tu. Ďalšia náhoda?" nadvihol obočie a vážny výraz sa jeho tvári držal ako tieň. 

,,Nie, žiadna náhoda," protestovala som ,,chodím behať každú sobotu a vždy sa tu zastavím. To teba som tu nikdy nevidela," zamyslela som sa.

,,Pretože som tu nikdy nebol. A vlastne, už odchádzam," odrazil sa od verandy a z pohľadom upretým do zeme, prešiel okolo mňa. 

Všetko čo po sebe zanechal, bola len prázdnota v mojej duši a vôňa jeho kolínskej, ktorá sa zmiešala s arómou lesa. 

Keď som sa vracala behom domov, schválne som sa ani raz nepozrela na Hectorov dom. Myšlienka na to, že si myslí, ako ho sledujem spôsobila, že sa mojím telom prehnala vlna hanby každý raz, čo som si na to spomenula. Čo bolo vlastne po celý čas, od kedy ma z toho obvinil. Navyše to bolo právom, pretože som využila každú príležitosť, kedy som ho mohla vidieť.

Inak to nebolo ani dnes. Nenápadne som sedela za svojím oknom s hlavou podopretou na rukách a nespúšťala zrak z jeho okna. V inom prípade, by som už dávno spala, ale dnes mal okno napriek zime, ktorá von vládla otvorené dokorán a sedel za písacím stolom vo svojej izbe. Stôl bol priamo oproti okna, takže som mala dokonalý výhľad. 

V mysli ma neustále prenasledovali výčitky, ale nedokázala som odtrhnúť zrak od chlapca, ktorý ma tak fascinoval. Napriek tomu, že ja som ho, ani trochu nezaujímala a do dnešného dňa, si ma ani nevšimol. 

Nohu mal vyloženú cez koleno, na ktorom mal podopretú knihu. Mrzelo ma, že som nevedela čo číta. Sedel bez pohybu, občas pretočil na ďalšiu stranu a znovu sa sústredil na text. Po chvíli sa natiahol za záložkou, ktorú mal položenú na stole a keď ju vložil medzi stránky knihy, musela som sa usmiať. Preklínala som ľudí, ktorí svoju knihu znehodnocovali tým, že stránku len chladne prehli. Verila som, že to hnihu bolí rovnako, akoby bola tiež živá bytosť. Jednou rukou ju zaklapol a položil na stôl. 

Postavil sa a podišiel k oknu, aby ho zatvoril. Posunula som sa o čosi ďalej od okna, nechcela som riskovať, že ma znovu uvidí. Zatlačil na kľučku, čím okno zafixoval a natiahol sa po rolete, ktorú sa chystal spustiť po skle dolu. Na chvíľu zaváhal, potom pohľad namieril na moje okno, akoby v ňom čosi hľadal. Chcel vedieť, či ho pozorujem. Ruku, ktorú naťahoval za spúšťacím mechanizmom na rolete zase vrátil späť k telu a tento krát ju nechal rozostretú. 

Prešiel miestnosťou a prst zaltačil na vypínač. Izbou sa zrazu niesla tma a ja som sa sklamane hodila na svoju posteľ. Potriasla som hlavou, aby som ju prinútila vypudiť myšlienky, ktoré sa mi znovu dobíjali ho hlavy. 

Niekedy sa musíme prestať trápiť, pýtať  sa a pochybovať. Veci sa nakoniec nejako vyvinú. Možno nie tak, ako chceme, ale ako to má byť. Bála som sa, že to bude aj môj príbeh. No tušila som, že sa blíži čas, kedy by som si to mala priznať. Pretože moje srdce, ten tlak už dlhšie nevydrží. Nakoniec sa aj tak rozbije, zlomí, vybuchne a ja ho už viac nedokážem pospájať. Už bude pozde.