ELLY

,,Ahoj, Hector," pozdravila. Nešlo mi do hlavy, ako ma môže tak okato ignorovať.

Pravdou bolo, že sme nikdy neboli bohvieaké kamarátky, no zároveň sme tiež nikdy nemuseli riešiť žiadne problémy, ktoré by sa nás týkali.

,,Ahoj, Lara," pozdravil ju nezaujato Hector a naďalej sa venoval vyjédaniu svojho pohára.

,,Vadilo by ti, ak by sme si prisadli?" Koketne prehodila vlasmi a ja som otrávene pretočila očami.

,,Budeš si musieť nájsť iné miesto. Ja mám spoločnosť. To ti ale určite neuniklo, však?" Odpovedal chladne a ja som sa hrdlo vystrela.

Lara si ma s prižmúrenými očami premerala a bola som si istá, že keby sa pohľadom dalo vraždiť, Hector by už bol v tomto momente slobodný.

,,Ty si už zdravý?" Opýtala sa, akoby jeho odpoveď ani nezaregistrovala a prihlúplo sa usmiala.

,,Pane bože, to si vážne až ak blbá? Teba asi robili vo vode, že to najlepšie odplávalo," vyletelo zo mňa a Hector sa div nezadusil sústom, ktorý si práve vložil do úst. Z úst sa mu vydral priškrtený smiech.

Lara nechápavo otočila tvár jeho smerom a mne nemohol uniknúť jej zmätený výraz.

,,Čo si to povedala?" Konečne sa spamätala.

,,Sluch máš snáď v poriadku, na rozdiel od mozgu," precedila som cez zuby a telo som sebavedome natočila ku nej.

Nerozumela som kde sa vo mne vzala toľká odvaha, no nehodlala som sa nechať pred Hectorom zosmiešňovať. A už vôbec nie ňou.

,,Lara. El je moja priateľka. Takže tu po mne slintáš zbytočne," ozval sa tento krát Hector a ja som bola prvý krát vďačná za jeho prehnané sebavedomie.

Po jeho slovách už sa Lara nezmohla na nič a tak len s otvorenými ústami odkráčala preč. Nehľadala si žiadne voľné miesto. Proste porazenecky opustila kaviareň a ja som rovnako s otvorenými ústami sledovala Hectora, ktorý si ruky pokojne zložil na stole a lyžičku položil na malý tanierik na ktorom mal položený pohár.

,,Čo to malo byť?" Neveriacky som sa opýtala.

,,Zaplatím," oznámil mi na miesto odpovedi a pobral sa od stola ku baru, kde sa už na neho usmievala mladá hnedovláska a koketne si okolo prsta obtáčala prameň hnedých vlasov.

Rozhodla som sa, že na toto sa pozerať nemusím, a tak som odkráčala von a postávala pred kaviarňou. Po Lare už na šťastie nebolo ani stopy.

,,To po tebe musí ísť fakt každá?" Vybafla som na neho, hneď ako sa za ním zatvorili dvere.

,,Tak, kto tu teraz žiarli?" Nadvihol pravý kútik úst do jemného úsmevu.

,,Ja nežiarlim. Tak fajn, žiarlim, ale tiež mám dôvod," založila som si ruky v bok a nervózne si zahryzla do spodnej pery.

,,Nehryz si do tej pery," upozornil ma a pristúpil bližšie.

Oboma rukami mi obopol krk a perami sa prisal na moje a ja som na malý moment zabudla na všetko, čo sa pred malou chvíľou odohralo.

,,Chcem len teba. Nikoho iného," zašepkal, keď náš bozk ukončil a ja som sklamane zvesila plecia. Bol až príliš krátky.

,,A tiež nemôžem za to, že som taký pekný," uškrnul sa.

,,Hector!" Buchla som ho malou päsťou do pleca. Rukou si pošuchal na oko boľavé miesto a ústami naznačil tiché, ,,au".

~

,,Dievčatá, pripravila som vám raňajky," znela veta, ktorá ma dnes prebudila.

Nepamätala som si kedy naposledy nám v nedeľu mama robila raňajky. Iste, keď som bola malá, mama mi ráno robila pravidelne chlieb vo vajci a ku nemu kakao. Potom sme spoločne zasadli ku televízoru a sledovali spolu rozprávky. Napokon sa mama pustila do prípravy obeda. Potom sa ale narodila Kim a rozprávky sme pozerali spoločne.

Neochotne som sa vyštverala z postele a na chodbe stretla Kim. Vymenili sme si prekvapené pohľady a spoločne sa pobrali schodmi do kuchyne.

,,Volal ti ocko?" Opýtala som sa skôr, než sme stihli doraziť do kuchyne. Kim s úsmevom prikývla a ja som ju nežne pohladila po vlasoch.

,,Dobré ráno," pozdravila mama a na stôl položila už hotové lievance a džbán s teplým kakaom.

,,Dobré," odpovedala som stroho a pustila sa do raňajok.

Bola som si vedomá toho o čo mame išlo. Chcela si u mňa vyžehliť našu poslednú výmenu názorov.

,,Čo máte dnes v pláne? Čo keby sme si spoločne pozreli nejaký film?" Navrhla s úsmevom a mne neunikol Kimin rozžiarený pohľad. Nezvyčajnú pozornosť mami si zjavne užívala.

,,Pôjdem za Hectorom," oznámila som jej bez rozmýšľania.

,,Takže ty to s ním stále ťaháš, ako by som ťa nevarovala," vydýchla a posadila sa ku stolu.

,,A pred čím, mama? Pred tým, aby som sa nezamilovala a následne sa nesklamala? A vieš čo? Už je pozde. Hectora ľúbim a budem s ním, či sa ti to páči, alebo nie," vyprskla som a vidličkou sa prehrabávala v jedle. Už dávno ma naň prešla chuť.

Kim si nás s otvorenými ústami prezerala, občas nimi trochu pohla, akoby čosi chcela povedať. Napokon ich však úplne zatvorila a ďalej venovala pozornosť svojmu tanieru.

,,Ako chceš. Je to tvoj život, ale potom mi sem nepríď plakať," povedala rázne a u mňa to bola posledná kvapka.

Naštvane som vyskočila od stola a vybehla do svojej izby. Nervózne som prehrabala takmer celú skriňu, kým som našla vhodné oblečenie. Napokon som sa zúfalo posadila na posteľ a hlavu si založila do dlaní.

,,Do riti!" Kričala som do dlaní, aby som som zvuk čo najviac utlmila.

Zhlboka som sa nadýchla a pobrala sa do kúpeľne, kde som si priam drasticky vydrhla zuby a nasúkala sa do pripraveného oblečenia. Rýchlym krokom som zbehla schodmi dole a na nohy si obula tenisky, ktoré som nosila len keď som chodila behať. Prehodila som cez seba tenkú bundu a vybehla do zimy.

Kašľala som na rozcvičku. Jednoducho som sa rozbehla a rovnakým zbesilým tempom bežala až po koniec našej ulice a zastavila sa až na cestičke, ktorá udávala len dva možné smery. Na kopec, kde som sa naposledy s Hectorom dostala do poriadnych problémov a do lesa, kam som chodievala zo všetkého najradšej.

Rukami som sa oprela o kolená a niekoľko krát sa zhlboka nadýchla. Keď som si bola istá, že som pripravená, rozbehla som sa v ústrety lesu, ktorý ma vítal s otvorenou náručou. Hneď na začiatku som prekonala prvú prekážku v podobe konárov, ktoré boli až príliš nízko. Zohla som sa a šikovne ich podbehla. Už sa predo mnou vynímala len vyšliapaná cestička, ktorú som dnes zdolala v rekordne krátkom čase.

Zastavila som až na verande, kde som sa zadýchane zložila na drevené schody a snažila sa lapiť dych.

,,Do riti!" Zakričala som tento krát z plného hrdla, pretože na tomto mieste som sa nemusela pred nikým pretvarovať.

Rukou som si utrela pot z čela a zachytila sa zábradlia verandy, aby som unavené nohy dokázala dať do pohybu. Vstúpila som do drevenej chatky a ihneď ma ovanul ťažký vzduch, ktorý tu panoval. Napriek tomu som sa práve tu cítila lepšie, ako kdekoľvek inde. Podišla som ku gauču, na ktorom stále spočívala prikrývka, ktorá kedysi patrila Kim a posadila sa.

Po chvíli ma však bezvýznamné pozeranie do steny začalo unavovať a nudiť. Telo som natiahla na nie príliš voňavý gauč a zabalila sa do prikrývky. Nikdy by som neverila tomu, že by som sama na podobnom mieste mohla zaspať. No beh ma zrejme zmohol na toľko, že som oči viac neudržala otvorené.

Netušila som, ako dlho som spala.Z fázy bdenia ma vyrušili až vŕzgajúce schody vedúce na verandu, ktoré spôsobovali stále sa približujúce kroky.

❤

Túto časť by som rada venovala vám všetkým, ktorí ma neustále podporujete. Hlasujete, komentujete a vďaka vám sa môj príbeh pomaly v rebríčkoch posúva vyššie. Veľmi , veľmi, veľmi vám zato ďakujem.  Ľúbim vás.
❤