ELLY

,,Ahoj, Will," pozdravila som, keď som sa ocitla na ulici, len pár metrov od cesty, kde stálo Willovo auto. 

Stál opretý o auto a keď si ma všimol privítal ma so širokým úsmevom. 

,,Vypadáš úžasne," pochválil ma a rýchlym krokom ho obišiel, aby mi otvoril dvere. 

,,Ďakujem," zdvorilo som odvetila a posadila sa na vyhriate sedadlo. Skrehnuté ruky som si pošuchala o seba a napokon sa pripásala. 

,,Zodpovedná," žmurkol na mňa Will, keď sa posadil za volant. 

~

,,Tak, čo povieš?" Ukázal na reštauráciu, pred ktorou sme práve zastávali. 

,,Pre boha, to si musel skutočne vybrať tú najdrahšiu reštauráciu v meste?" Odpovedala som prekvapene a zvedavo nakúkala z auta.  

Ku reštaurácii viedli dlhé dlaždené schody, čo pôsobilo ešte luxusnejšie. Kým sme vystúpili, napísala som Hectorovu krátku správu v ktorej stálo, aby sa mi ozval, pretože začínam mať obavy. Neozýval sa mi už niekoľko hodín, čo ma začínalo znervózňovať. 

Will rýchlym krokom obehol auto a otvoril mi dvere. Hneď potom mi podal ruku, aby mi pomohol vystúpiť. S úsmevom som ju prijala a hneď na to, ako sa naše ruky oddelili, na výmenu mi ponúkol svoje rameno a ja som sa ho pridŕžajúc kráčala schodmi ku preskleným dverám reštaurácie. 

Nad dverami sa vynímal názov Onyx a napriek tomu, že už som o tejto reštaurácii počula, nikdy som v nej nebola. Will voľnou rukou otvoril dvere a pokynul mi, aby som vstúpila. 

Okamžite ma ovanula vôňa dobrého jedla a mne sa začali ihneď zbiehať slinky. Ako na zavolanie ku nám pribehol čašník v rovnošate a ponúkol sa, že mi zloží kabát. Malú čiernu kabelku som sa rozhodla ponechať pri sebe pre prípad, že by mi Hector odpísal. 

Hneď na to nás zaviedol ku nášmu stolu, kde bola okrem krásnej kvetinovej výzdoby položená malá tabuľka s nápisom reserve. Mladý čašník, ktorý mohol mať možno len o pár rokov viac, ako ja mi odsunul stoličku a ja som sa posadila. V podobných priestoroch som sa cítila nesvoja, no kvôli Willovi som sa snažila napriek nepríjemným pocitom správať čo najprirodzenejšie. 

Zdvorilo som sa poďakovala a poobzerala sa po priestoroch reštaurácie. Bolo viac než možné, že sa do podobnej tak skoro nevrátim. Vo veľkej miestnosti boli systematicky rozmiestnené okrúhle stoly. Na každom bol žiarivo biely obrus a dokonale rovnomerne naukladané príbory. Ako dekorácia slúžili hrubé krištáľové vázy s čerstvými tulipánmi. 

Napriek jednoduchosti to pôsobilo veľmi noblesne. 

,,Slečna," oslovil ma mladý čašník a podal mi jedálny lístok. 

Zvedavo ho som ho prelistovala no z obrovského množstva jedla som si nedokázala vybrať. Zúfalo som zrak obrátila na Willa, ktorý už čašníkovi diktoval svoju objednávku. Potom, ako sa na mňa s úsmevom pozrel som bezradne pokrčila plecami. 

,,Majú tu výbornú kačku," žmurkol na mňa a ja som dychtivo prikývla. 

Bola som až príliš hladná a tiež zmätená na to, aby som viac preberala. 

,,Čo si budete priať na pitie? Máme výborné víno. Ku kačke sa obzvlášť hodí," otočil sa na mňa znovu čašník. 

,,Ďakujem, dám si," opätovala som mu úsmev. ,,A čo ty, Will?"

,,Ďakujem, ja vás poprosím neperlivú minerálku," podal mu svoj jedálny lístok a ja som si až vtedy uvedomila, že Will je vlastne autom. 

Nervózne som sa pomrvila na stoličke a ruky si zložila na kolená. 

,,Som rád, že si so mnou išla," ozval sa s úsmevom Will. Dokáže byť vôbec niekedy vážny?

,,Áno, ja tiež," priznala som. 

S Willom som sa skutočne cítila príjemne. Aj keď som si to nerada priznávala, cítila som pri ňom akýsi pokoj, ktorý som v posledných dňoch potrebovala, ako kyslík. Mala som pocit, akoby pri ňom neexistoval svet, ktorý som žila. Akoby som bola mimo reality. Vo vymyslenom svete, v ktorom je len večne optimistický usmiaty Will, ktorý sa snaží, aby som sa cítila presne tak isto. 

,,Čo keby si mi povedala čosi o sebe?" Opýtal sa zrazu a všetky moje predstavy sa zrazu rozplynuli, ako hmla. 

,,Nie je veľmi čo," pokrčila som plecami. O čom som mu asi tak mala hovoriť? O svojej nepodarenej rodine? O Hectorovi? Presne tak. O ňom mu povedať musím. No skôr, než som sa stihla ozvať, prerušil ma. 

,,Viem o tebe len to, že máš sestru. A tiež, že si perfektná žiačka. Ale to nevadí. Myslím, že na spoznávanie budeme mať ešte kopu času, však?"

,,I-iste," zakoktala som premýšľajúc, kedy bude ten správny čas zo seba všetko vysypať. 

,,El, nemusíš byť zo mňa nervózna. Keď si mi povedala, že na večeru pôjdeme ako priatelia, ja to rešpektujem a nemienim na teba tlačiť. Tiež chcem aby sme boli priatelia. Samozrejme, že si krásne dievča a len blbec by tvrdil opak. Ale ja som ťa sem zavolal, pretože sa s tebou skutočne cítim dobre," vysypal zo seba a ja som nevedome pootvorila  ústa. 

Udivovalo ma, ako vo mne dokázal čítať a zároveň sa mi uľavilo. V rovnakej sekunde zo mňa opadlo všetko napätie a už som vedela, že som práve získala skvelého priateľa. Aj keď som si to nedokázala vysvetliť, cítila som to tak. 

,,Ty si perfektný," vykĺzlo mi z úst, načo mi ruky vystrelili zahanbene k ústam. Líca ma pálili červeňou, no Will sa nad mojimi slovami len zasmial. Neostávalo mi iné, ako sa pridať, a tak sme sedeli v nóbl reštaurácii a smiali sa, ako by bol život len prechádzka ružovou záhradou. Presne tak som sa v tom momente cítila. Pri pohľade na tohoto krásneho modrookého chlapca so strapatými blond vlasmi. 

Čašník pred nás postavil nápoje. Mne nalial do veľkého guľatého pohára na stopke červené víno a fľašu položil na bok. Okamžite som sa z chuti napila vychladeného nápoja a slastne si oblizla pery.

,,Bože môj! Nikdy som nič lepšie nepila!" Žasla som. 

,,Na budúce šoféruješ ty!" Zatváril sa na oko urazene Will a ja som mala vlastne prvý krát možnosť zblízka vidieť jeho pochmúrny výraz. Napriek tomu, že som sa premáhala, vyprskla som do hlasného smiechu a niekoľko ľudí sa na nás pohoršene otočilo. 

Oči som zahanbene sklopila na stôl no na miesto toho, aby ma Will upozornil sa rozosmial ešte väčšmi, takže sa teraz pozornosť upriamila na neho. Vytušila som, že to urobil schválne, aby som sa necítila hlúpo a ja som mu za to bola vďačná. 

,,Vieš o tom, že mám ešte staršieho brata?" Ozval sa zrazu a ja som na neho prekvapene zaklipkala očami. 

,,Vážne? To som netušila," priznala som. 

,,To, ale ešte nie je pointa. Len nedávno sme zistili, že si narazil o dvadsaťpäť rokov staršiu ženskú, ktorá ma navyše tri deti," pokračoval a ja som znovu neudržala smiech. 

,,To znie zaujímavo," zapišťala som cez slzy. 

,,To ešte nie je všetko. Jedno z tých detí, presnejšie baba, je len o dva roky mladšia od neho a hádaj čo?" 

,,Zabuchla sa do neho!" Hádala som. 

,,Bingo!" Skrýkol a ja som sa už div nešla popučiť smiechom. Spôsob, akým to hovoril nemohol nechať chladným vôbec nikoho. 

,,A čo on na to?" Zaujímala som sa. 

,,No čo asi. Dievča je to pekné, takže si to brat teraz pekne rozdáva s obomi. A predstav si, že im to ani trochu neprekáža," uškrnul sa v divnej grimase. 

,,Kecáš!" Neveriacky som pokrútila hlavou. 

,,Prisahám," priložil si ruku na srdce a ja som sa neprestávala smiať. 

Vyrušil nás až príchod čašníka, ktorý pred nás položil nádherne voňajúce jedlo. Pohľad na dokonale naaranžovaný tanier ma premohol a bez toho, aby som počkala na Willa som sa z chuti pustila do jedla. Bola som si istá, že som ešte nikdy nejedla nič tak dobré. Avšak napriek obrovskému hladu, ktorý som pociťovala som bola už po pol porcii plná. 

Uvoľnene som sa oprela o stoličku a s hlasným výdychom sa pohladkala po bruchu. Na malú chvíľu, ako by som zabudla kde sa nachádzam. Will si samozrejme moje gesto všimol a pobavene sa zaškeril. 

,,Je to fakt pravda."

,,Čo máš na mysli?" Zahanbene som sa opýtala. 

,,Že hladná žena, je nepredvídateľná, ale naopak, keď sa dobre naje, prehovorili by sme vás na čokoľvek."

,,To nie je pravda," oponovala som mu užasnuto. 

Kým však stihol Will zareagovať, v kabelke sa mi rozozvučal mobil. Nešikovne som sa prehrabávala v kabelke, aby som hovor zrušila, pretože sa už za nami obzerali rozčúlení ľudia. Meno na obrazovke ma však okamžite vyviedlo z omylu. 

,,Prepáč, toto musím zodvihnúť," obrátila som sa ospravedlňujúco na Willa, načo chápavo prikývol. 

,,Ahoj," pozdravila som. 

,,Ahoj, nechce sa ti prísť?" Ozvalo sa na druhej strane a ja som prekvapene nadvihla obočie. 

,,Je už predsa po návštevných hodinách," povedala som prekvapene. 

,,A čo ak ti prezradím, že ma dnes pustili, pretože som na tom momentálne relatívne dobre, čo nečakali ani doktori?"

,,To...ako to, že si mi nezavolal skôr? Pane bože, jasné. Hneď som tam," zvýskla som bez toho, aby som si uvedomila, kde sa práve nachádzam. 

,,Volám teraz. Fajn. Budem v garáži. Čakať...na teba," doplnil a napriek tomu, že som ho nevidela, vedela som, že sa usmieva. 

Hneď po tom, ako som hovor ukončila, radosť vystriedali obavy. Nemohla som predsa len tak odísť. 

,,To bol Toro?" Opýtal sa Will a jeho výraz odrazu nabral na vážnosti. Bez slova som prikývla a nervózne som v ruke žmolila mobil, ktorý som mala položený na kolenách. 

,,Zaplatím a vezmem ťa ku nemu," oznámil mi a napriek tomu, že sa pokúsil o jemný úsmev, ani zďaleka nebol taký, na aký som zvyknutá. 

,,Nie Will, predsa..."

,,Prestaň, El. Nemusíš mi nič vysvetľovať, ani tu ostávať. Stačí, že mi sľúbiš, že si to ešte niekedy zopakujeme," žmurkol na mňa a ja som okamžite prikývla. 

Napriek tomu, že som sa cítila vrcholne trápne a nemala som v pláne Willa takto rýchlo opustiť, túžba vidieť Hectora bola oveľa väčšia.