ELLY

,,Ja tomu vážne nerozumiem. Ako nás môže ten pako takto trápiť hneď od začiatku?!" Rozčuľovala sa Sam po ceste zo školy. 

V pondelok nás čakala písomka z matematiky a ja som jej musela sľúbiť, že ju cez víkend aspoň čo to doučím. Nedokázala som jej vysvetliť, že z matematiky momentálne sama nevynikám, no stále som na tom bola o čo si lepšie, ako ona, alebo minimálne polovica z našej triedy. 

,,Aspoň, že je dnes piatok," vzdychla som, keď sme sa zastavili pri jej dome. 

,,Piatok!" Buchla sa razom Sam po čele. 

,,To znamená, že máš dnes rande s Willom," pripomenula mi skutočnosť, na ktorú som ja už dávno zabudla. 

,,Pre boha," spamätala som sa zrazu. Keby som sa nepridržala Saminej brány, asi by som sa zvalila na zem, na ktorej už nebolo ani stopy po snehu. 

,,Ideš tam?" Opýtala sa ma s rukami prekríženými na prsiach. 

,,Mám ísť?" Opýtala som sa priškrtene a váhavo nadvihla obočie. 

,,Ak si dobre pamätám, chodíš teraz s Hectorom. Bolo by od teba priamo sebecké, aby si nám ukradla ďalšieho krásavca," vyplazila na mňa jazyk, načo som otrávene prekrútila očami. 

Napriek tomu som sa nad jej slovami zamyslela. Willovi som v krátkej slabosti sľúbila, že s ním pôjdem na večeru, čo bol ten najhorší nápad, aký sa mi mohol v hlave zrodiť. Vedela som, že si s ním nechcem nič začínať, no zároveň som nechcela byť nezdvorilá po tom, ako mi on sám pomohol. 

Uvedomovala som si, že som si na seba znovu uplietla bič, ale nebolo tak jednoduché vycúvať. 

,,Sam, ja tam musím ísť. Sľúbila som mu to. Len jediný krát, ako priatelia," vydýchla som so zvesenými plecami. 

,,Pff, že priatelia. Skutočne veríš tomu, že chlapci, ako Will sa chcú s dievčatami len priateliť?" Zasmiala sa Sam. 

,,Určite tomu verím viac, ako tomu, že by so mnou Will chcel niečo mať," odvrkla som pripravená na odchod. Potrebovala som sa ešte pripraviť, pretože Will mi počas týždňa spomínal, že po mňa príde o piatej, alebo šiestej. Ani za svet som si nemohla spomenúť na presný čas. 

,,Iste. Presne tak, ako si nikdy neverila tomu, že by si sa mohla dať dokopy s Hectorom a pozri," horlivo gestikulovala rukami. 

,,Máš pravdu, Sam," vzdala som sa napokon. ,,Pôjdem s ním, ale hneď mu vysvetlím, ako sa veci majú," sľúbila som. 

~

Nachádzala som sa už len pár metrov od domu, keď som si pred ním všimla stáť povedomé auto. 

,,Ocko," vydýchla som a pridala do kroku. 

Hneď, ako som prekročila vchodové dvere začula som hlasy, ozývajúce sa z kuchyne. Moju prítomnosť si zatiaľ nikto nevšimol, čo hralo v môj prospech. 

,,Všetkému si aj tak na vine ty!" Ozýval sa domom otcov hlas, sprevádzaný maminým tichým nárekom. 

,,Povedz mi niečo, čo ešte neviem. Alebo mi proste streľ. Udri ma! Ty vieš...ty vieš, že ja som to takto nechcela," naliehala mama. 

Zmätene som sa oprela o stenu hneď vedľa kuchyne a čakala, ako sa bude rozhovor vyvíjať ďalej. Najmenej zo všetkého som čakala, že mamin výlev ho ukončil a tak sa otec práve zberal na odchod. 

,,Do prdele, El!" Chytil sa vydesene za srdce, keď sme sa pred dverami takmer zrazili. 

,,Ako dlho už si tu?" Opýtal sa a rukou si nervózne prehrabol vlasy. 

,,Nie dlho," priznala som a pohľad som zapichla do zeme. 

Domom sa až príliš dlhú dobu nieslo ticho. Mala som pocit, že okrem môjho srdca, ktoré nešlo div vyskočiť z hrude, nebolo počuť vôbec nič. Prerušili ho až mamine vzlyky, ktoré sa pomaly približovali. 

,,Nemyslíte, že by už bolo na čase mi niečo vysvetliť?" Striedavo som pohľadom behala z jedného na druhého. 

Mama si ma s otvorenými ústami prezerala a bola neschopná jediného slova. Nervózne som nadvihla obočie a rozhodila rukami. Ticho, ktoré okolo nás panovalo ma začínalo privádzať do šialenstva. Akoby nestačilo, že som strachom bez seba kvôli Hectorovi, ešte ma aj doma muselo čakať takéto nepríjemné prekvapenie. 

,,Tak?" Hlasno som vydýchla. 

Odrazu som mala pocit, akoby sa naše role vymenili. Obaja rodičia postávali na mieste a hľadali správne slová. Ja som naopak prestupovala z nohy na nohu a očakávala od nich vysvetlenie. 

..Do riti! Ja už nie som malé decko. Kedy to konečne pochopíte?" Zvrieskla som hlasnejšie, ako by sa patrilo. To ma však v tej chvíli trápilo zo všetkého najmenej. 

,,Myslím, že pri tomto rozhovore nemusím byť prítomný. Navyše, mňa už sa to aj tak netýka. Vidíme sa, El," pobozkal ma otec do vlasov a váhavým krokom, akoby čakal, že ho zastavím opustil dom. 

Ja som sa ho však zastaviť nehodlala. Všetku pozornosť som presunula na mamu, ktorá stále postávala na mieste a nervózne si hrýzla pery. Spýtavo som nadvihla obočie, čakajúc na vysvetlenie. 

,,No čo sa tak na mňa pozeráš?" Rozhodila rukami. 

Prekvapene som si prezrela jej tvár, ktorá sa na mňa neprirodzene škerila. Vedela som, že je až príliš nervózna, aby predo mnou svoje emócie dokázala zakryť. 

,,Fáájn, tak fajn," zatiahla a bezradne sa oprela o stenu za jej chrbtom. Pripomínala mi dievča v rozkvete puberty ktorej práve rodičia prišli na to, že vynecháva školu. 

,,To ja som podviedla vášho otca. Ale na svoju obranu musím povedať, že sa naozaj správal veľmi podozrivo. Bola som si viac než istá, že ma podvádza. A tak...tak som."

,,A podvádza?" Prerušila som ju zmätená informáciami, ktoré som sa práve dozvedela. 

,,Ja...ja neviem," priznala a porazenecky zvesila plecia. Vedela, že po jej priznaní v mojich očiach klesla. 

,,Pre boha, mama. Je mi z teba vážne zle," odvrkla som a nečakajúc na jej ďalšie výhovorky som sa pobrala do svojej izby.

Po ceste som nakukla do tej Kiminej, no bola prázdna. Určite bola znovu u Laury, čomu som sa ale dnes potešila. Bolo pre ňu lepšie, že sa vyhla tomuto rozhovoru.  

Posadila som sa na posteľ a hlavu si založila do dlaní. Oči ma pálili a slzy sa tlačili von takou silou, že ak by som sa plaču podvolila, dnes už by som ho nezastavila. To som nemohla dopustiť. 

Rýchlo som znovu vyskočila na nohy a podišla ku skrini, z ktorej som vytiahla červené pletené šaty. Naposledy som ich mala na Vianoce, keď sme sa s Kim rozhodli, že sa chceme pod stromček vyfintiť. 

Tento krát mi mali robiť spoločnosť na večeri s Willom. V inom prípade by som sa nijak zvlášť neupravovala, ale Will sa predsa rozhodol vziať ma do jednej z tých lepších reštaurácii a tam som predsa nemohla ísť v rifliach. 

Šikovne som sa navliekla do teplých čiernych pančúch, ktoré som našla v šuplíku a až tak som na seba navliekla červené šaty. Vlasy som si stiahla do jednoduchého copu a skontrolovala čas na malých náramkových hodinách, ktoré som mala na ruke takmer neustále. 

Bolo presne päť hodín a kedže som si stále nemohla spomenúť na čas, kedy ma mal Will vyzdvihnúť, nakukla som z okna, aby som sa presvedčila, či ma už náhodou nečaká pred domom. 

Rukami som sa oprela o parapet okna a pohľad z prázdnej cesty nasmerovala na Hectorovo okno. Vonku sa už začínalo stmievať a v jeho izbe vládlo šero. Oči sa mi znovu začínali napĺňať slzami a bola som si istá, že keby práve pred domom nezastavil Willov strieborný Ford, smútok a slzy by ma premohli. 

Pomaly som sa odlepila od okna a ešte raz skontrolovala svoj odraz v malom zrkadle položenom na nočnom stolíku. Napriek červeným, elegatným šatám som vypadala úplne obyčajne, čo mi v tejto chvíli vyhovovalo.