❤
Ahojte zlatíčka moje, tak som sa vás ešte dnes rozhodla potešiť  jednou časťou. Od zajtra sa musím učiť na poslednú skúšku, takže sa ešte dnes pre vás pokúsim čosi načmárať.  Mám ešte do zálohy dve kapitoly, aby ste mali čo čítať aj počas môjho učenia.

Dnešnú časť chcem venovať vám všetkým, ktorí čítate môj príbeh.  Tak veľmi vám ďakujem 🥰🥰🥰 a neskutočne vás ľúbim. 
❤

ELLY

Mrzelo ma, že napriek tomu, čo pre mňa Will urobil, som jeho prítomnosť v aute vôbec neregistrovala. 

,,El, počúvaš ma vôbec?" Opýtal sa a mojím telom trhlo. 

,,Prepáč, čo si hovoril?" Opýtala som sa a šikovne si z líca utrela slzu, aby si nič nevšimol. 

,,Pýtal som sa, čo sa stalo v tej nemocnici. Pretože odkedy sme odišli, neprehovorila si ani jediné slovo," vydýchol a ustarostene si ma prezrel. 

,,Prepáč mi, Will. Ale teraz sa mi o tom skutočne nechce hovoriť," zašepkala som potichu a hlavu si oprela späť o zarosené sklo auta. 

Po líci sa mi skotúľala ďalšia slza a aj napriek tomu, že som Hectorovi sľúbila, že sa trápiť nebudem, jeho sľub som naplniť nedokázala. Ako by som aj mohla. Jeho posledné slová ma prepaľovali, ako žeravý šíp. Pálili a zožierali moje vnútro tak veľmi, že som mala problém sa vôbec zhlboka nadýchnuť, nie to ešte viesť dlhý monológ. 

Auto už našťastie zastavilo pred naším domom a po tom, ako mi Will venoval jeden z jeho dokonalých úsmevov obehol auto, aby mi pomohol vystúpiť. Alebo ma skôr preniesť na pôvodné miesto, odkiaľ ma dnes prevzal. 

,,Tak poď, princezná," žmurkol na mňa keď otvoril dvere a ja som po jeho oslovení okamžite očervenela, ako paprika. 

Presne, ako princeznú ma zodvihol na ruky a preniesol ma ku dverám, ktoré som mu voľnou rukou pomohla otvoriť. Druhú som mala prevesenú cez jeho krk. Ihneď, ako sme prekročili prah domu, pribehla nám oproti Kim. 

,,Rýchlo. Práve mi volala mama, že sa ešte zastavila v obchode, ale už je na ceste domov," prebehla okolo nás a náhlila sa k autu, kde som mala stále položenú bundu. 

Will ma medzi tým položil na gauč a čupol si na zem, aby mi pomohol vyložiť nohu na taburetku. Uvedomila som si, že ma už nebolí ani z polovice tak, ako ráno. Potom, ako sa moja noha ocitla vo vodorovnej polohe, Willova ruka stále spočívala na mojej nohe. Prekvapene som pohľad nasmerovala na jeho ruku, ktorou mi jemne prechádzal po boľavom kolene. 

S otvorenými ústami som sledovala jeho pokojný výraz, ktorým si ma rovnako prezeral. Na tvári sa mu znovu objavil úsmev a ja som premýšľala nad tým, či som už niekedy videla človeka, ktorý sa tak veľa usmieva. 

Pôsobil na mňa ako slnko, ktoré nás prekvapí a vykukne z poza oblakov aj napriek tomu, že je von zamračený, upršaný deň. Na jeho konci nasleduje dúha, ktorá nám zakaždým vyrazí dych a naša nálada je hneď o čosi lepšia. 

,,Už by som asi mal ísť," povedal napokon a ja som sa myšlienkami vrátila znovu na zem. ,,Kým sa nevráti tvoja mama," dodal a pomaly ruku zložil z mojej nohy. 

Telo natiahol smerom ku mne a na čelo mi vtisol teplý bozk. Pod jeho dotykom som okamžite privrela oči a keď sa spojila so známou vôňou, ktorá vychádzala z jeho krku, musela som sa usmiať. 

,,Tak sa maj, Elly. Dúfam, že sa čoskoro uvidíme," žmurkol na mňa a už sa stratil na chodbe, takže som znovu osamela. Bola som tu len ja a moje myšlienky, ktoré by som najradšej zahodila kdesi ďaleko. 

Okamžite som sa v pamäti vrátila do nemocnice, kde som ešte pred pár desiatkami minút sedela s Hectorom, ktorý mi so slzami v očiach hovoril veci, ktoré by nechcelo počuť žiadne dievča. Žiadny človek, žiadny otec ani matka, vôbec nikto.

 Potom, ako sa rozhodol prezradiť mi úplne všetko som naďalej sedela na chladnej studenej stoličke a sledovala tvár, ktorá mi za posledné týždne tak veľmi prischla k srdcu. Tvár, ktorá sa stala neoddeliteľnou súčasťou môjho bytia. O to viac ma slová, ktoré vychádzali z tých pre mňa najkrajších pier, tak veľmi boleli. 

,,Dnes do nemocnice povolali nejakého špecialistu, presnejšie kardiochirurga, ktorý si ma chce vziať na starosť. Podľa jeho slov je aktivita môjho srdca každým dňom slabšia a preto už nie je bezpečné, aby som ostával doma bez dozoru. Najprv som síce váhal, ale napokon som sa rozhodol, že tu ostanem. Nie kvôli mne, ale kvôli mame. Už sa viac nemôžem pozerať na to, ako sa neustále trápi. Tiež nechcem, aby sa o mňa musela starať. Jednoducho si to nezaslúži. Ja...vlastne, ani neviem čo mám ku tomu viac povedať. Srdce vydrží tak nanajvýš mesiac. Dovtedy sa budú snažiť udržať ma, ako tak na nohách, ale nič nie je isté," pokrčil plecami a ja som záporne pokývala hlavou. 

Vlastne som ani nevedela s čím nesúhlasím. Či s jeho slovami, ktoré mi znovu nedávali zmysel, alebo som len jednoducho nechcela priznať, že by sa to mohlo skončiť práve takto. 

,,Vidíš, presne pre toto som ti to nechcel hovoriť. Pretože sa teraz budeš zbytočne zožierať."

,,Zbytočne?" Opýtala som sa a rozhorčene rozhodila rukami. 

,,To nemôžeš myslieť vážne, Hector. Už som ti predsa povedala, že pri tebe budem po celý čas. Po celý ten čas, kým sa z toho nedostaneš a my sa spolu nepôjdeme poriadne opiť, aby sme to oslávili," výťazoslávne som sa vystrela na stoličke, tento krát presvedčená o pravosti mojich slov. 

Hector sa mierne uškrnul. Pokus o úsmev mu však nevyšiel. Vedela som, že má strach. Aj keď sa tak veľmi snažil zakryť ho, dnes to bolo iné. Opúšťal sa a to som nechcela dopustiť. 

,,Hej," vzala som jeho tvár do dlaní a palcami jemne prechádzala po jeho sánke. 

,,El, prosím. Ja som vážne v pohode," odtiahol sa, aby sa vymanil z pod môjho dotyku. 

,,To síce nie si, ale budeš. Ja to viem," opravila som ho a pokúsila sa o úsmev. 

~

,,V poriadku, oci. Som veľmi rada, že si zavolal a nezabudni sa prosím ozvať aj Kim. Stále sa na teba pýta. Tiež ťa ľúbim," ukončila som hovor a opatrne sa položila do postele. 

Prekvapilo ma, keď mi otec zavolal a ešte o to viac, keď sa mi priznal, že mu volala mama, aby mu povedala o mojom úraze. Mala som pocit, akoby rozhovor s ním zlepil aspoň pár, aj keď maličkých črepín, ktoré sa v mojom živote rozbili. Na malú chvíľu ma jeho hlas skutočne upokojil. Presne, ako kedysi, keď som bola ešte malé dievčatko a vždy keď som bola smutná, otec sedel vedľa mňa na posteli a rozprával mi rôzne príhody, ktoré neboli ani trochu uveriteľné, ale ja som v tej chvíli verila každému jeho slovu. Vždy ma dokázal rozosmiať, nech som bola smutná akokoľvek. 

Dokonca som mu povedala aj o Hectorovi a jeho prognóze. Podľa tónu jeho hlasu som vedela, že mu je to skutočne ľúto, no rovnako ako ja, nenašiel slová, ktorými by zahnal bolesť, ktorá zožierala moje vnútro. 

Na rozdiel od mami však Hectora hneď nezavrhol a podľa jeho slov by som mu mala byť oporou. Mám počúvať svoje srdce a presne to som sa aj rozhodla urobiť.