ELLY

Hlava, ktorú som si podopierala o ruku zohnutú v lakti, mi každú chvíľu padala a čochvíľa hrozilo, že sa stretne s tvrdým drevom lavice. Vyľakane som nadskočila a dlaňami si rytmicky potľapkala po lícach. 

,Elly preber sa!,' prikázala som si v mysli.

,,Si v pohode?" potľapkala ma po pleci Sam. 

,,Uhm, jasné," prikývla som a oči namierila na profesora matematiky, ktorý práve rátal...čosi rátal. 

Na šťastie práve zazvonilo na prestávku a ja som mohla hlavu beztrestne zložiť na lavicu. 

,,Ty ideš spať?" drgla do mňa zase Sam.

To mi tu vážne, nikto nedá pokoj?

,,Uhm."

,,Elly ak..."

,,Bože Sam, som proste unavená. Celú noc som nezažmúrila oka," vybafla som na ňu, čo som ale v zápätí hneď oľutovala. 

,,Prepáč," zašepkala som. 

,,Je to kvôli Hectorovi, však?," opýtala sa chápavo a môj výstup odignorovala.

,,Včera som ho videla," priznala som a hlavu si oprela o ruku.

,,Fakt? Už je doma?" vystrela sa na stoličke. 

,,Práve sa vrátili domov. Mal so sebou cestovnú tašku, takže si myslím, že z nemocnice."

,,A? Ako vypadal?" vyzvedala Sam. 

,,Úplne v pohode. Ako vždy," pokrčila som plecami. Schválne som sa nezmienila o tom, ako som sa pred ním nezabudla strápniť. 

,,Tak vidíš, hovorila som ti, že mu nič nie je," pokúsila sa o úsmev. 

,,Tak prečo v tej nemocnici ostal takmer týždeň?" premýšľala som nahlas.

,,Možno mu len robili nejaké testy, aby si boli istí, že je v poriadku. No tak Elly, prestaň sa už preto zožierať. Veď sa ani poriadne nepoznáte," hovorila potichu. 

Mala som chuť jej za tieto slová vynadať, ale zahryzla som si do jazyka.  Sam ma možno poznala dobre, ale nemohla tušiť, že to nie je obyčajná platonická láska, akou ju nazývala ona. Ja by som to možno ani nenazvala láskou. Proste mi na Hectorovi záležalo o čosi viac, ako by v našom prípade malo.

,,Počuli ste o tom, že Hector už tento rok do školy nenastúpi?" oprela sa rukami o lavicu naša školská hviezda, Lara.  Nebolo to zlé dievča, len mala o sebe privysokú mienku, čo bývalo často dosť otravné. 

So Sam sme si vymenili prekvapené pohľady. 

,,Odkiaľ to vieš?" opýtala som sa so záujmom. 

,,Hovorí o tom celá škola", prevrátila očami Lara a a dlhé čierne vlasy si prehodila cez plece. 

,,Prečo?" povedala som tento krát viac menej pre seba.

,,To nikto nevie. Spomenul to ich triedny, ale nič viac im povedať nechcel.  Myslíte,  že zomrie?" zamyslela sa.

Myslela som, že mi po jej slovách vyskočí srdce z hrude. Zhlboka som sa nadýchla a rukou som si nervózne zašla do vlasov.

,,Pre boha, Lara, čo to trepeš.  Nikto nezomrie," buchla sa po čele Sam.

Chvíľu sa ešte na čomsi doťahovali, no ja som ich slová už nevnímala. 

Myslíte, že zomrie?

Tie slová mi prebodávali bubienky. Musela som si na uši položiť dlane, aby som ich vypudila z hlavy, no ani trochu to nepomáhalo. 

~

,,Dúfam, že jej slová neberieš vážne," opýtala sa ma Sam, keď sme zastavili pred jej domov, kde sme sa mali rozlúčiť. 

,,Jasné, že nie," mávla som rukou, ale opak bol pravdou.

,,Už musím ísť, ak niečo..." priložila si ruku k uchu, čím znázornila imaginárny telefón. 

,,Jasné,  voláme si," objala som ju a kráčala ku svojmu domu. 

Bolo to síce len päť minút cesty, ale nechcela som ich stráviť potichu. Z vrecka bundy som vytiahla slúchadlá a založila si ich do uší. Jednu bielu rukavicu som si zložila, aby som mohla prstom jednoducho kĺzať po obrazovke a spustiť playlist. 

Song skončil práve vo chvíli, keď som zabáčala ku nášmu domu. Dvere sa náhle otvorili a z nich vybehol Hector. Hneď za ním sa objavila jeho mama v huňatom župane. 

,,Prečo mi konečne nedáš pokoj!" prudko zastavil, takže do neho mama od zadu takmer narazila. 

,,Nechoď prosím," zalomila ruky v prosebnom geste.

,,Je piatok, chcem ísť von s kamošmi," povedal už pokojnejšie. Mamin postoj ho na chvíľu obmäkčil. 

,,Nemal by si Hector," po líci sa jej skotúľala slza. Síce som ju nevidela, ale vedela som to pretože jej ruka vystrelila rýchlo k líci, aby si ju zotrela. 

,,Mami, nemienim prežiť zbytok života sedením doma na zadku a ľutovaním sa,"rozhodil rukami a hlavu naklonil nabok.  

,,Vieš, že ani nebudeš musieť ak..."

,,Nie! O tom sme sa už bavili a ja svoj názor nezmením. Nikto ho nezmení,"

,,Oh, Hector," zalomila rukami zúfalá žena, ale to už sa Hector pobral na druhú stranu cesty, priamo ku miestu kde som stála ja.

Už zase!

Na malú chvíľu zodvihol hlavu a ja som zachytila jeho pohľad. 

,,Elly?," ozvalo sa od dverí a ja som sa otočila za hlasom, kde stála mama.

Kývka som jej na pozdrav a nasledovala ju ku dverám, ešte raz som sa otočila za Hectorom, no už som videla len jeho vzďaľujúci sa chrbát. 

,,Si v poriadku? Von som počula akýsi krik," nazrela cez dvere a trochu ich pootvorila, aby som vošla. 

,,Áno, to Hector a....mami nevieš čo sa u nich deje?" opýtala som sa s nádejou v hlase.

,,To naozaj neviem. S Annou sme sa nevideli už takmer mesiac," pokrčila ramenami. 

,,Vieš o tom, že Hector prestal chodiť do školy? Na telesnej odpadol a..."

,,Pre boha," zakryla si dlaňou ústa. 

,,Nevieš o tom niečo?" skúsila som to znovu. 

,,Nie Elly, veď hovorím, že sme sa už dlhšiu dobu nevideli. Dúfam, že to nebude nič vážne. Zohrejem ti jesť?" opýtala sa a kráčala do kuchyne. 

,,Nie, vďaka," zamrmlala som a rozbehla sa do izby.  Schody som brala po dvoch.

Tašku som zhodila na zem a položila sa do postele. Práve v tej chvíli sa mi vo vrecku riflí rozozvučal mobil. S námahou som ho vytiahla a skontrolovala meno volajúceho.

,,Deje sa niečo Sam?" ozvala som sa prekvapene, pretože sme sa len pred chvíľou rozlúčili. 

,,Práve mi volala Lara, má na víkend prázdny dom a tak nás pozýva na párty," oznámila mi.

Len som nad jej ponukou pretočila očami. Dnes som na žiadnu párty náladu nemala.

,,Prepáč Sam, ale dnes ťa v tom asi nechám samú. Vôbec nemám náladu," priznala som. 

,,Presne to som si aj myslela. Tak fajn, vidíme sa v škole, maj sa," povedala trochu oduto a zložila. 

Hlasno som vydýchla a zatvorila oči.  Potrebovala som si na chvíľu odpočinúť. Aspoň na chvíľu. 

~

Za oknom sa ozývala hlasná hudba a ja som si uvedomila, že som musela zaspať. Dezorientovane som sa obzerala po svojej izbe. Keby nebolo pouličnej lampy, ktorá mi osvetľovala izbu,  nevidela by som vôbec nič. 

Postavila som sa na kolená a nahla sa k oknu, ktoré som mala hneď vedľa postele. Zaprela som sa na lakte a nakukla von. Pred Hectorovym domom stálo červené športové auto, ktorého značku som pre tmu nerozoznala.  Hučala z neho hlasná hudba, ktorá sa striedala s hlasným dievčenským smiechom. Za volantom sedel chlapec,  ktorý bol otočený do zadu a divoko gestikuloval rukami.

Dvere spolujazdca sa otvorili a vystúpil z nich Hector, oblečený v tmavej bunde, v ktorej som ho dnes videla odchádzať.  Odstúpil od auta a nesúhlasné pokýval hlavou a rukou naznačil aby sa auto pohlo. Pár sekúnd sa z neho ešte ozýval krik, zrejme ho presviedčali, aby sa ku nim pridal ale nakoniec to šofér vzdal,  pohodil rukou a auto sa za sprievodu pískajúcich gúm, pohlo v pred. 

Hector ešte chvíľu stál na mieste a pozeral sa za odchádzajúcim autom.  Potom z vrecka bundy vytiahol cigaretu, ktorú si následne vložil medzi pery a pripálil. Z chuťou si z nej potiahol, zaklonil hlavu do zadu a vyfúkol hustý obláčik dymu. 

Urobil pár krokov ku svojmu domu, potom sa však zastavil a špičkou topánky čosi kreslil do zeme. Telom sa obrátil späť a pohľadom zavadil o okno, v ktorom som sa schovávala. Vystrašene som sa hodila späť na posteľ a ústa si zakryla dlaňou. 

Mohol ma vidieť? To predsa nie je možné, v izbe mám predsa tmu. 

Opatrne som sa znovu natiahla k oknu,  no ulica už bola prázdna. V Hectorovej izbe sa rozsvietilo, všimla som si postavu, ktorá sa blížila k oknu.  Spomenula som si, koľko nocí už som strávila tým, že som ho z môjho okna pozorovala. Ešte nikdy si ale nestiahol rolety, ako to urobil práve teraz. 

Musel ma vidieť.