ELLY

Hlboký nádych. Rovnako hlboký výdych. 

Na nič viac som sa v tomto, pre mňa výnimočnom momente nezmohla. Hector ma predsa pobozkal. Napriek tomu, ako zaryto trval na našom priateľstve. Očami som blúdila po jeho tvári a skúmala každý jeden jej centimeter. Krk ma od neprirodzenej polohy začínal mierne páliť, ale ani na sekundu mi nenapadlo otočiť sa. 

Naše, doteraz najintímnejšie spojenie prerušil Hector, ktorý ma jemne nadvihol za boky. Postavila som sa na nohy a o krok ustúpila, aby som mu nezavadzala. 

,,Poď, pôjdeme do mojej izby," vyslovil a jemne si odkašľal. 

Ruku nastrčil mojím smerom a v momente, ako sa naše prsty preplietli, moje telo sa rozpamätalo na pocity z pred pár sekúnd. Neboli až tak intenzívne, predsa len, bozk je bozk. No napriek tomu na ne moje telo reagovalo rovnako. Dych sa mi zrýchlil a tvár mi zdobil až priveľmi oslnivý úsmev, ktorého prítomnosť som neregistrovala.

 Za ruku ma ťahal k dverám, ktoré nás doviedli do tmavej, moderne zariadenej kuchyne. Napriek tomu, že Hectorov dom nebol o nič väčší ako ten náš, táto kuchyňa pôsobila veľkolepo. Takmer čierna kuchynská linka sa tiahla po celej stene. V strede kuchyne sídlil rovnako tmavý ostrovček, ktorého povrch tvoril mramor. 

Ležalo na ňom niekoľko drevených dosiek, ktoré stále čakali na umytie. Anna určite nedávno pripravovala obed. Svedčila o tom aj korenistá vôňa, ktorá sa šírila zo sporáku a dráždila moje chuťové bunky. 

,,Si hladná?" Opýtal sa Hector, akoby presne vedel na čo myslím. Protestne som pokývala hlavou a hlavu natiahla za zvukom, ktorý sa niesol z vedľajšej miestnosti. 

Hector sa práve pohýnal tým smerom a stále sa držiac jeho ruky som ho nasledovala. Zvuk televízora sa každým ďalším krokom zosiľoval. Blížili sme sa ku schodisku, z ktorého bolo jasne vidieť do obývačky, kde sa nachádzala Anna, usadená v béžovej koženej sedačke. 

,,Ahoj, Elly," prekvapene otočila tvár naším smerom a jej zrak spočinul na našich spojených rukách. 

,,Zdravím," kývla som nervózne voľnou rukou a nesmelo sa usmiala. Úsmev mi opätovala a dokonca to nebol len tak hocijaký úsmev. Annina tvár žiarila šťastím. Usmievala sa od ucha k uchu, čím odhalila rad bielych perličiek. 

To už ma Hector ťahal schodmi na prvé poschodie do jeho kráľovstva. Ako vždy tu vládol dokonalý poriadok, čo ma donútilo premýšľať, kto sa o jeho údržbu stará. 

,,Aj keby som v kartách prehrala, bolo by to zrejme zbytočné," uškrnula som sa. 

Hector nechápavo nadvihol obočie a posadil sa na posteľ. Ruky si založil za seba, oprel sa o lakte a telom sa jemne nahol do zadu. Pri pohľade na jeho napínajúcu hruď v úzkom tričku som hlasno preglga. 

,,Čo tým chceš povedať?" 

,,Chcel si predsa, aby som ti chodila upratovať izbu. Tu však nie je čo upratovať," rozhodila som rukami, neprestávajúc sa okolo seba obzerať. 

,,Vždy to tak nebolo. Až teraz, keď...jednoducho mama si myslí, že už nie som schopný vykonávať ani tak jednoduchú činnosť, ako je vysávanie, napríklad," potom, ako dopovedal si hlasno odfúkol a telo teraz spustil do ľahu. 

Očami blúdil po strope a ja som tú chvíľu využila na to, aby som si jeho izbu prezrela ešte detailnejšie. Podišla som k prvej polici, na ktorej sa nachádzalo niekoľko modelov áut, ktoré zrejme sám skladal. Na vrchnej polici sa nachádzalo niekoľko kníh a na spodnej akýsi box, zrejme na papier. 

,,Čo v tom máš?" Zvedavo som sa opýtala a Hector bol nútený zodvihnúť hlavu mojím smerom. 

,,Len nejaké skladby a noty. Kedysi som ich sám skladal. To bolo pár rokov do zadu. A dnes mám kopu času, aby som v tom pokračoval."

,,Tá skladba..."

,,Áno, tá skladba, ktorú sme hrali som napísal ja," priznal ľahostajne. 

Podišla som k posteli a ľahla si na miesto vedľa Hectora. Tvár som otočila jeho smerom a on zopakoval to isté. Na malú chvíľu sa nám stretli pohľady, no Hector tvár znovu odvrátil smerom na plafón.

,,Ako sa volá?" Opýtala som sa, pretože ma to skutočne zaujímalo. Pre niekoho by to možno bola bezvýznamná informácia, ja som však vedela, že o Hectorovi by mi mohla čosi napovedať. 

,,Nemá žiadny názov," odfrkol a ja som sklamane odvrátila zrak na miesto, kam sa pozeral aj Hector. 

,,Prečo si ma pobozkal?" Opýtala som sa, pretože to bola práve jediná vec, ktorá ma skutočne ťažila. Jediná vec, ktorá mi do poslednej chvíle nedávala zmysel a chcela som na ňu poznať odpoveď. 

,,Prečo sa stále tak veľa pýtaš?" Vydýchol a s energickým kývaním hlavy sa posadil. 

,,Pretože ma to zaujíma," bránila som sa. 

Vstal z postele a podišiel ku polici s knihami, ktorým som sa ja dnes vyhla. Zaujímalo ma, čo Hector čítal a práve z toho dôvodu som sa potešila, keď sa späť ku posteli vracal s knihou v ruke. 

Posadil sa do postele a oprel sa o jej kovové čelo. Zopakovala som to isté a keď som sa ocitla v jeho tesnej blízkosti, môj dych sa razom sekundy zmenil a nepravidelný. Ruku nadvihol do vzduchu, čím mi dal najavo, aby som si z jeho hrude urobila vankúš a ja som jeho ponuku s radosťou prijala. 

Nadýchla som sa vône, ktorú mi jeho telo ponúkala a s úsmevom na perách som si uvedomila, že sa z toho stáva môj rituál. 

Zamával mi pred tvárou knihou s tmavohnedým obalom ja som neveriacky nadvihla hlavu. 

,,To vážne?" Rypla som. 

,,Vážne," uškrnul sa. 

Urazene som odula spodnú peru a do ruky vzala na môj vkus až príliš ťažkú knihu, ktorá mala najlepšie roky už dávno za sebou. Niekoľko krát som ju prevrátil v ruke a keď som na zadnej strane zahliadla rok 1794, ústa sa mi samovoľne roztvorili. 

,,Odkiaľ ju máš?" Zašepkala som a neprestávala listovať zažltnutými stránkami. 

,,Zdelil som ju. Po pradedovi z maminej strany. Ale tá kniha je skutočne klenot. Som si istý, že si ju zamiluješ rovnako, ako ja."

Bez slova som prikývla a vrátila sa späť na úvodnú stranu, kde sa nachádzal predslov autora. Očami som prebehla po texte a následne sa zastavila na prvej kapitole. Zhlboka som sa nadýchla a pustila sa do čítania. 

~

,,Myslím, že som nikdy nečítala niečo tak úžasné," žasla som po desiatej kapitole. 

Mala som pocit, že som už čítala celé hodiny, no keď som očami zablúdila na ciferník, ktorý sídlil na mojej ruke bola to len hodina a pol. 

,,Hector?" Oslovila som ho znovu, no žiadnej reakcie som sa nedočkala. 

Jemne som sa nadvihla hlavu, aby som sa presvedčila či skutočne zaspal. Pohľad na jeho spokojnú tvár ma prinútil k úsmevu. Pomaly som sa presunula do sedu a knihu čo najtichšie položila na malý kovový stolík, sídliaci vedľa postele. Nemohla som si nevšimnúť, že celý dom bol ladený do veľmi podobného moderného štýlu. 

Na chvíľu som premýšľala, či ho mám zobudiť, no ihneď som tento nápad zavrhla. Aj keď som si to priznávala nerada, Hecotrova únava nebola príliš typická a normálna. Nie tak, ako u bežného, zdravého človeka. S tichým povzdychom som sa postavila a zahnala obrovskú chuť pobozkať Hectorove plné pery. 

Podišla som ku dverám, ktoré som opatrne otvorila a napriek tomu, že najradšej zo všetkého by som ostala pri Hectorovi ležať aj naďalej, doma ma čakala mama. Aspoň som v to dúfala. Posledný krát som si do pamäte uložila Hectorovu terajšiu podobizeň a vytratila sa z izby. 

Prekvapilo ma, že som po ceste k východu nikoho nestretla. Kuchyňou sa ešte stále niesla omamná vôňa jedla a môj žalúdok okamžite zaprotestoval nad nedostatkom jedla. 

Pred dverami Hectorovho domu som sa zarazila. Priamo pred tým naším postávala Anna a živo diskutovala s mamou. Keď sa dvere na susednom dome nechtiac hlasno zabuchli dva páry očí spočinuli na mne a ja som si nervózne odkašľala.

Mamin nahnevaný pohľad neveštil nič dobré a mne ostávalo len dúfať, že to nijak nesúvisí s mojou návštevou u Hectora. 

❤

Ahojte zlatíčka moje. Vopred by som sa vám chcela ospravedlniť, pretože ďalšie kapitoly zrejme nebudú vychádzať v tak pravidelných intervaloch. Je pre mňa veľmi náročné skĺbiť prácu, starostlivosť o dieťa a prípravu na skúšky, ktoré ma čakajú o týždeň a ja som sa ešte samozrejme nič neučila 🤦🏼‍♀️ Avšak verím, že so mnou budete mať tých pár dni trpezlivosť a na príbeh nezanevriete.

Zároveň sa vám chcem znovu všetkým poďakovať. Či už za vaše komentáre a voty, alebo len prečítanie, aj keď bez odozvy.  Samozrejme, že každý váš komentár ma neuveriteľne poteší, ale vážim si všetkých svojich čitateľov. Patrí vám moje obrovské ďakujem ❤❤❤

Najviac však mojím AureliaStaviarska Ema_Luna krokodyle155 zuzin_lin ktoré sú so mnou v tomto príbehu od samého začiatku 🥰🥰🥰

A na koniec. ĽÚBIM VÁS. Všetkých. 
❤