ELLY

,,Čakal som tu na teba," pokrčil plecami. 

Veta, ktorú vyslovil ma mimoriadne potešila, no napriek tomu som s hlbokým povzdychom pokrútila hlavou. Najradšej by som mu v tej chvíli vynadala, no zahryzla som si do jazyka. Na miesto toho som si ho ešte raz detailne premerala. Od návštevy v nemocnici som ho nevidela, no vypadal omnoho zdravšie a sviežejšie, ako naposledy. 

,,Čo keby sme išli do moje izby? Už mi vážne začína byť zima," pobavene nadvihol obočie a ja som prísne prikývla. Hector sa na mojom naštvanom výraze očividne zabával, čo ma nahnevalo ešte viac. 

S fučaním som ho teda nasledovala do jeho izby. Cestou som sa obzerala po dome, no nenašla som žiadny náznak, že by sa tu okrem nás ešte niekto nachádzal. 

Automaticky som sa posadila na posteľ a sledovala Hectora, ktorý sa opatrne usadil vedľa mňa. Napriek tomu, že som si na ňom pred tým nevšimla žiadnu zmenu, teraz sa mi jeho pohyb zdal akýsi malátnejší. Tak veľmi som sa ho chcela opýtať, ako sa cíti, ale nemienila som znovu všetko pokaziť. Stačilo mi, že sa do môjho tela pomaly, ale zato intenzívne vracala vlna hanby, ktorá mi robila spoločnosť posledné dni. 

,,Kedy si sa vrátil z nemocnice?" Opýtala som sa, aby som preťala ticho, ktoré ma začínalo privádzať do šialenstva. Neustále som premýšľala nad tým, prečo na mňa čakal. Zmocnil sa ma strach, že odpoveď sa mi páčiť nebude. 

,,Dnes," pomrvil sa na posteli a jednu nohu si zodvihol na posteľ, aby sa mohol ľahšie natočiť ku mne. Len som prikývla a čakala na rozhovor, ktorý ma dnes určite neminie. 

,,El, chcel som sa ti ospravedlniť za to v nemocnici," povedal mojím smerom a jeho obočie sa v očakávaní spojilo. 

Nervózne som si hrýzla do pery, netušiac čo mu na to povedať. On sa mi predsa nemal začo ospravedlňovať. Naopak. To ja som sa zachovala úplne nevhodne. 

,,Ty za to nemôžeš," povedala som napokon v sprievode hlasného výdychu. 

,,Ale áno, môžem. Je logické, že si si to takto vysvetlila. Pretože...pretože je na mne určite vidieť, ako sa mi páčiš."

Po jeho slovách som zabudla dýchať. Neveriacky som na neho vyvalila oči a s otvorenými ústami čakala, kedy sa začne nad svojimi slovami smiať. To predsa nemohol myslieť vážne. Nič podobné som si nevšimla. Teda až na ten deň v nemocnici. Vtedy som si skutočne myslela, že ma chcel pobozkať. 

,,Ale..."

Samozrejme, že v tom musí byť nejaké ale. Nervózne som zaklipkala očami, nedočkavá odpovedi. Chcela som to vedieť, aby som túto kapitolu konečne mohla uzavrieť. 

,,Ale?" Zašepkala som, keď sa odpoveď ani po niekoľkých sekundách nedostavila. 

Hector sa nervózne poškrabal na zátylku a ja som, ako zhypnotizovaná sledovala každý pohyb jeho ruky. 

,,Musíš pochopiť, že si s tebou začať nemôžem. Nie teraz. Keď netuším ani len to, čo bude o mesiac," povedal potichu a takmer čierne dúhovky zapichol do mojich modrých. 

Už po stí krát som v jeho prítomnosti lapala po dychu. Tento krát to však bolo iné. Tento krát moju hlavu zamestnalo tisíc myšlienok, ktoré sa točili okolo jediného bodu. Presvedčiť Hectora, že jeho choroba pre mňa nie je žiadna bariéra. Túžila som po ňom pred ňou a túžim po ňom rovnako aj teraz. 

,,Hector," vydýchla som jeho meno. ,,Ak chceš môžeme ostať naďalej priateľmi. Presne, ako do teraz. Len ma od seba neodháňaj."

Cítila som, že sa mi po týchto slovách roztriaslo celé telo. Ruky som si vložila medzi stehná a nervózne ich žmolila. 

Na Hectorovej tvári sa sformoval jemný úsmev a zotrasenú ruku mi vybral zo zovretia stehien. 

,,Veľmi rád budem mať priateľku, ako si ty," žmurkol na mňa a keď sa natiahol bližšie, aby ma vtiahol do objatia, neprotestovala som. 

Ruky som si zahákla na jeho krk a jemne sa nadvihla, aby som mala lepší prístup. Hectorove ruky teraz spočívali na mojom chrbte a jemne mi po ňom prechádzal prstami. Teplo ktoré z neho sáľalo mi zohrievalo celé moje vnútro, ktoré navyše bojovalo s nutkaním vlepiť mu na voňavý krk bozk. Premýšľala som, ako by asi zareagoval, keby som to urobila. 

Ihneď, ako sa odo mňa odtiahol, som si podobné myšlienky zakázala a nesmelo sa na neho usmiala. 

,,Poker?" Pokrčil plecami a ja som so smiechom prikývla. 

~

,,Čo keby sme sa stavili?" Navrhla som, keď sa mi po dlhšom hraní konečne začínalo dariť. 

,,Myslel som, že stávky sa uzatvárajú pred začatím hry. Nie počas, alebo na konci," nadvihol Hector pobavene obočie. 

,,Máš strach?" Vystrčila som provokačne bradu. 

,,Ja a strach? To určite. Tak o čo?" Prižmúril oči a s vážnou tvárou si ma premeral. 

,,Najprv ty," ukázala som prstom na jeho hruď a nervózne si zahryzla do pery. 

,,Tak fajn," prehrabol si rukou husté tmavé vlasy a na chvíľu sa zamyslel. 

,,Ak vyhrám, budeš mi chodiť celý týždeň upratovať izbu. A tým mám na mysli kompletku. Špinavé prádlo, prach, vysávanie." 

,,To nie," znechutene som pokrčila nosom. 

,,Chcela si boj, máš ho mať," výťazoslávne sa na mňa usmial a prst namieril na mňa v očakávaní mojej podmienky v prípade výhry.

,,Pusu," riekla som a ruky mi automaticky vystrelili k ústam. Vrátiť už som to však nemohla. 

,,Pusu?"

,,Uhm," prikývla som. ,,Ak vyhrám, dáš mi pusu."

Na miesto odpovedi prikývol a vystrel pred seba ruku, aby sme svoju dohodu zapečatili. Jemne potriasol tou mojou a do ruky vzal svoje karty. S výrazom, z ktorého som nedokázala nič vyčítať si sústredene prezeral svoje karty. Dokonalý poker face.

,,Fajn, stavím všetko," usmial sa a do stredu podal všetky zvyšné žetóny. 

Nervózne som sa pomrvila na posteli a premýšľala, či budem v hre pokračovať. Išlo predsa o veľa. Nakoniec som však privolila a dorovnala počet žetónov, ktoré mal Hector. 

,,To je ono dievča. Risk je zisk," vystrel predo mňa päsť na pozdrav. Potom, čo som mu ho opätovala som karty vyložila do stredu. Súčasne so mnou to zopakoval aj Hector a ja som si sústredene prezrela karty. Srdce mi búšilo ako splašené, no keď som si konečne bola vedomá svojej výhry, na malý moment akoby sa zastavilo. 

,,Mám postupku!" Skríkla som a veselo vyskočila z postele, takže som so sebou stiahla niekoľko žetónov. 

,,Šťastie začiatočníka," zamrmlal Hector, načo som mu okamžite musela oponovať. 

,,Ja..." zapichla som si ukazovák do hrude, ,,nie som žiadna začiatočníčka." 

Hector sa nad mojimi slovami pobavene uškrnul a potom, ako som sa posadila späť na posteľ, zapichol pohľad na moju tvár. Jeho výraz zvážnel a ja by som dala zato, aby som vedela načo práve myslí aj vlastnú obličku. 

,,Ja sľuby plním," krátko sa usmial a jeho telo sa nebezpečne priblížilo ku tomu môjmu. 

Telo mi stuhlo. Nebola som schopná jediného pohybu. Privrela som oči a v očakávaní toho čo príde som si nevedome oblizla pery. V hlave som sa snažila spočítať, koľko krát už som o tejto chvíli snívala. Nebolo to však možné. 

Hectorove pery sa jemne dotkli môjho líca a mojou tvárou sa rozlialo spaľujúce teplo. Na chvíľu ich podržal na jednom mieste a pomaly ich znovu odlepil. Vôňa, ktorá sa niesla súčasne s jeho bozkom sa ako mávnutím prútika pominula a ja som zmätene otvorila oči. 

Hector už sedel na svojom pôvodnom mieste a do kufríku začal ukladať žetóny. Sklamane som zatvorila ústa, ktoré sa mi pri pohľade na neho samovoľne otvorili. Pohľad zodvihol smerom ku mne a usmial sa. Úsmev som mu vrátila, ale na miesto neho by som sa teraz najradšej skrčila do klbka v mojej posteli a plakala.

Tak veľmi som sa hnevala. Hnevala som sa na neho. Na seba. Na celý svet. Cítila som sa ponížená, zranená, ublížená. Napriek tomu som sa mechanicky usmievala a snažila sa nedať najavo ani jednu z emócií, ktoré hlodali v mojom vnútri. Nemohla som. Hector ma bral, ako svoju kamarátku a mne ostávalo jediné. Mať ho ako kamaráta, alebo vôbec. 

❤❤❤

Venujem všetkým mojím drahým čitateľom,  ale hlavne AureliaStaviarska Ema_Luna krokodyle155 zuzin_lin ktoré ma potešia svojimi komentármi a nezabudnú dať vote na každú moju ďalšiu časť. Ďakujem ale aj vám ostatným.  Veľmi si vážim vašu podporu a každý jeden vote.
❤❤❤