Hector

Pomaly som otvoril oči a rozhliadol sa okolo seba. Okamžite mi bolo jasné,  že sa nachádzam v nemocnici. Ruky som si položil na spánky a jemne zatlačil.  Snažil som sa spomenúť si, čo sa stalo a prečo som tu.

Do miestnosti vstúpila nízka sestrička,  mohla mať okolo štyridsiatky. 

,,Dobre ráno sa praje,"  pozdravila a studenú ruku mi pricapila na čelo. Podráždene som nadvihol obočie. 

,,Čo sa stalo?" vybafol som na ňu. 

,,Slušnosť snáď káže, najprv pozdraviť," pohrozila mi prstom. 

,,D-o-b-r-é  r-á-n-o," odpovedal som presne tak, ako to robia zborovo deti v škôlke.

Čosi si zapísala do zápisníka a venovala mi krátky,  falošný úsmev. 

,,Doktor ti všetko vysvetlí,  ja tu nie som od toho," a už jej nebolo. 

,,No fasa," neveriacky som za ňou pozeral.

Posadil som sa a prekvapene som zistil,  že mi vôbec nič nie je. Mierne sa mi zatočila hlava,  ale okrem toho, som sa cítil úplne v poriadku.  Postavil som sa a pomaly podišiel k oknu. Na sebe som mal stále svoje oblečenie, čo ma potešilo.  Nikto si nedával námahu s tým,  aby ma prezliekal. 

Za oknom vládlo studené februárové počasie. Ruky som si založil za hlavu a začal sa nervózne prechádzať po izbe. Ak sa tu do pol hodiny nikto neukáže, padám odtiaľto! Premýšľal som.

Už po pár minútach sa dvere roztvorili a do izby vstúpil mladý doktor. Mohol mať  tak o desať rokov viac, než ja.

,,Kto vám dovolil vstať z postele," ihneď ma zvozil. 

,,Nič mi nie je, na čo tam mám ležať?" vyceril som na neho zuby a rukou ukázal na posteľ.

,,Kto je tu doktor,  ja alebo ty? Posaď sa!" prikázal mi.

Chcel som to mať čím skôr za sebou a tak som tento krát poslúchol a posadil sa na kraj postele.  Ruky som si založil na hrudi a s nadvihnutým obočím, sledoval jeho vážnu tvár.  Mal som chuť sa smiať.

,,Pamätáš si, čo sa ti stalo?" opýtal sa.

,,Nie," odvetil som okamžite ,,vlastne..hrali sme v škole basket a...." zrazu som mal všetko živo pred  očami.

Spomenul som si, ako na mňa prišla náhla slabosť, ako by mi zrazu vypovedala batéria. 

,,Áno,  odpadol si. Brali sme ti krv a okrem iného sme robili aj rôzne iné testy.  Už výsledky z krvy nedopadli úplne najlepšie.  Nechcem predbiehať, ale mám dôvod si myslieť,  že ťa čaká veľmi dlhý a naročný boj...."

ELLY

Neprešiel ešte ani týždeň a ja som už mala pocit,  že škola na Hectora zabudla. Občas sa ešte chodbou kdesi ozvalo jeho meno, no jeho priatelia na sebe nedali badať,  že by o neho mali strach.

Nerozumela som, ako môžu byť taký pokojní. Myšlienka, že neviem čo s ním je ma ubíjala. Od toho dňa som o ňom nepočula vôbec nič.  Zbytočne som sa snažila vyzvedať,  nikto mi nevedel dať žiadne informácie.  Dokonca ani mama, kamarátka jeho mami, o ničom nevedela.

Večer som často napriek zime sedávala pred naším domom a sondovala okno jeho izby. Za celý týždeň sa v nej rozsvietilo len dva krát, no myslím že to nebol Hector.

,,Mrzí ma to Elly " objala ma Sam . 

Práve sme vychádzali zo školy a kráčali smerom ku našej ulici.  Sám bývala len šesť domov odomňa, takže som do školy, ani zo školy  nikdy nechodila sama.

,,Nerozumiem tomu.  Bol úplne v poriadku," pokrútila som hlavou.  Cítila som, že sa mi do očí, znovu tlačia slzy.

,,Určite to nebude nič vážne,  len ho rodičia nechali doma, aby si oddýchol," pokrčila pleciami Sam. 

Vedela som,  že sa ma snaží upokojiť,  no tiež som tušila, že tomu sama neverí. Hector nebol doma. Keby bol,  vedela by som to.

,,Buď silná,  ľúbim ťa," pobozkala ma na líce. Nemo som prikývla. 

Práve sme zastavili pri jej dome, ďalej som už musela ísť sama.

Kráčala som so zaklonenou hlavou, ruky som mala založená vo vreckách bundy, aby som si ich trochu zahriala.  Dnes bola von mimoriadna zima. V duchu som poďakovala mame za to, že mi ráno nanútila vziať si čiapku. Teraz mi z nej vykúkali dlhé blond vlasy, ktoré sa na konci vlnili do nezbedných vĺn.

Od môjho domu som už bola vzdialená len dva domy, keď som si všimla,  že pred tým Hectorovým práve zastavilo auto. Bol to ich čierny Mercedes. 

Schválne som spomalila, od nášho domu nás už delil len jeden jediný a nechcela som vypadať,  že špehujem.

Z auta najprv vystúpil Hectorov otec, ktorý sa, až nápadne podobal so svojím synom.  Bola to taká jeho staršia verzia.  Hneď po ňom, z auta vykukla jeho mama a šikovne obišla auto, aby otvorila zadné dvere.

,,Pre boha mama, som v pohode," ozvalo sa,  keď z auta vykukla Hectorova hlava. 

Čierne vlasy, mu stáli do všetkých strán,  očividne si pár dni nedal námahu s ich úpravou. 

Ihneď som očami analyzovala jeho stav,  akoby som mala zrazu na miesto očí röntgen. Nevypadal nijak zvláštne.  Z auta vystúpil svižne,  nič nenasvedčovalo tomu, že by s ním niečo nebolo v poriadku. 

To už som sa ocitla pred naším domom a nevedome sa zastavila. 

,,Hector..." vykĺzlo z úst jeho mami, no on ju gestom ruky okamžite stopol. 

,,Prestaň s tým," napomenul ju prísne. 

,,Už toho mám plné zuby.  Vás oboch,"  tresla dverami Hectorova kópia a vytrhol mu z ruky cestovnú tašku,  ktorú práve vyberal z kufra.

Hector hlasno vyfúkol a zabuchol dvere na aute. Jeho tvár sa otočila mojím smerom a oči vyhľadali moje.  Vtedy som si uvedomila, že vlastne len tak bezcielne stojím pred domom a čumím na ten ich. Zmocnila sa ma panika,  no nemala som dosť sily,  aby som očný kontakt prerušila, ako prvá. 

Nesmelo som zodvihla ruku a kývka mu na pozdrav. Nezabudla som sa pri tom usmiať,  ako zaľúbená pubertiačka.  Mala som sto chutí, sa za svoje správanie prefackať. 

Hector ma ešte chvíľu sledoval, potom však bez akéhokoľvek výrazu tvár otočil a nasledoval svojich rodičov do domu. 

Zahanbene som sa zvrtla na päte a vbehla do domu.  Ihneď ako sa za mnou dvere zabuchli,  oprela som sa o ne chrbtom a spustila sa po ich línii dole.

,,Do riti, do riti,  do riti," hrešila som a hlavou som sa po každom slove udrela do dverí.