HECTOR

,,Nemusíš ísť," zavolal som za Elly. Zbytočne. 

Prebehla zmätene izbou a posledné čo som videl bol jej miznúci chrbát. Unavene som sa zvalil späť do ľahu a prudko vydýchol. Zo všetkého najmenej som chcel, aby to dopadlo takto. Šťastie, ktoré som posledné dni pociťoval vďaka Elly sa ako mávnutím čarovného prútika rozplynulo. 

Nepotreboval som veľa času na to, aby som zistil, že Elly je iná ako dievčatá s ktorými som doposiaľ chodil. Prišla do môjho života nečakane a dá sa povedať, že mi ani nedala na výber. Musel som ju do neho prijať a po čase som to vnímal, ako správne rozhodnutie.

Naše priateľstvo pre mňa začínal byť akýsi oporný bod vo všetkom, čo sa v poslednej dobe v mojom živote rúcalo. Zároveň som mal pocit, že zrazu nemusím byť na svoje problémy sám. Práve preto som tu pre ňu plánoval byť...pokiaľ budem môcť. 

Teraz sa však všetko pokazilo. Nechcel som, aby sa do mňa zamilovala. Aj keď som to začínal tušiť. V duchu som si najmenej tisíc krát vynadal za to, že som v nej vzbudil plané nádeje. Ja som vzťah nechcel. Nie teraz. Nie takto, keď som jej nedokázal ponúknuť vôbec nič. Dokonca ani seba, pretože teraz bolo moje vnútro prázdne. Necítil som nič. Bol som, ako vyschnutá púšť. Nenapomáhal tomu ani fakt, že som pravdepodobne prišiel o priateľku. Dobrú priateľku. 

,,Čo sa stalo Elly?" Nakukla do izby mama a pristúpila ku mojej posteli. Posadila sa a rukou mi jemne prešla po zápästí. 

Na miesto odpovedi som pokrútil hlavou a tvár odvrátil iným smerom. 

,,Pohádali ste sa?" Dobiedzala ďalej.

,,Nie, len si myslela, že medzi nami bude niečo viac, ako len priateľstvo," otrávene som prevrátil očami. 

,,A prečo by nemohlo byť?" Nesmelo sa zasmiala. 

,,Proste nemohlo! A nechápem, prečo sa s tebou o tom vôbec bavím," otočil som tvár späť ku nej a podráždene zvraštil obočie. 

Mamine pery sa stiahli do prísnej čiarky a už sa čosi chystala povedať, keď nás vyrušil mne už známy doktor Hicks. 

,,Ahoj, Hector. Dobrý deň, pani Heyesová," podal mame ruku na pozdrav. 

,,Ako sa cítiš, Hector?" Obrátil nestrácajúc drahocenný čas pozornosť na mňa. 

,,Na ho...vlastne mám sa fajn," okamžite som preformuloval svoju vetu uvedomujúc si, že sa v miestnosti stále nachádza mama. 

,,To ma teší," usmial sa doktor a začal listovať v papieroch, ktoré mu spočívali v rukách. Nervózne som si hrýzol do pery a očami stále kontroloval maminu ustarostenú tvár. Jej prítomnosť mi bola v podobných situáciách nepríjemná, no nedovolil som si namietať. 

,,Takže, dnes by som s vami rád prebral ďalšie možnosti liečby," zhlboka sa nadýchol doktor. 

Prestal som počítať koľký krát som pretočil očami. Nevadilo mi počúvať doktora. Vadila mi mamina tvár ktorá po každom jeho slove naberala na dramatickosti. 

,,Už som vám spomínal, že pre srdcový sval je veľmi dôležitý prísun kyslíka a živín, aby fungovalo správne. V inom prípade dochádza k nedokrvovaniu, a to je presne náš prípad. Existuje niekoľko príznakov s ktorými sa môžeš stretnúť, ale zatiaľ najčastejšie u teba sú slabosť a nevoľnosť. Lieky, ktoré som ti naordinoval a ktoré mimochodom odmietaš brať slúžia práve ku tomu, aby tieto príznaky stlmili. Ver mi, že ak ich brať nebudeš pripoja sa aj ďalšie. A to omnoho skôr, ako by sme chceli."

,,Je mi z nich na hovno! Takže to asi nebude úplne tak, ako hovoríte, pán doktor." zavrčal som. ,,Majú príznaky stlmiť, no ja som na miesto toho dva dni pregrcal. Takže?"

,,Tvoje telo si na ne musí jednoducho zvyknúť..."

,,Nebudem do seba pchať nič, z čoho mi je na hovno," zopakoval som a viac som sa na túto tému baviť nemienil. Ruky som si nahnevane prekrížil na hrudi a pohľad uprel kdesi pred seba. 

,,Hector," zalomila rukami mama. Prudko som vydýchol a pokrútil hlavou. Prečo sa musí každý rozhovor končiť takto?

,,Jediná možnosť je transplantácia?" Chcela sa uistiť mama. 

,,Áno. Musíme len veriť, že sa darca nájde čím skôr. Nie je to tak jednoduché. Preto by som vám chcel ešte raz zdôrazniť, že do tej doby musí Hector zachovať pokoj..."

,,Nehovorte o mne, ako by som tu nebol," zamrmlal som. 

,,To síce si, ale nemáš záujem urobiť čokoľvek, aby si nám uľahčil boj o tvoj život, Hector! Takže zopakujem. Nemieš sa príliš namáhať, inak si koleduješ o infarkt. A to je pre nás v tejto chvíli neprípustné..."

Ďalšie slová už mojimi ušami prebehli, ako jemný vánok. Vlastne som viac počuť nemusel. Hlavu som otočil smerom ku oknu a sledoval, ako von, mimo tohoto pekla začína panovať tma. 
Práve preto som nemal rád zimu. Deň sa končil až príliš skoro.

~

Po troch dňoch ma konečne prepustili z nemocnice, ale prvý krát ma táto informácia nepotešila. Pristihol som sa, že som dokonca premýšľal o hospitalizácii. Samozrejme, všetci by sa tomu potešili, no ja som si stále nebol istý čo je horšie. Byť doma pod dozorom mami, ktorá vďaka mne nechodí do práce, alebo pod dozorom doktorov,  ktorý do mňa budú pchať lieky? Nakoniec som sa predsa rozhodol pre prvú možnosť. 

Otec z auta vyberal tašku s mojimi vecami a ja som, ako batoľa, ktoré sa práve naučilo chodiť postával vedľa auta. Čudoval som sa, že ma dovnútra neodnesú na chrbte.

Musel som sa nad tohto myšlienkou zasmiať a mama sa na mňa okamžite zamračila. Pretočil som očami a pohľad nasmeroval na dom oproti. Premýšľal som nad tým, ako sa má Elly a či sa už ten hajzel ktorý sa im snažil ublížiť vrátil domov. 

,,Je niečo nové o Ellynom otcovi?" Opýtal som sa mami, keď sa práve naťahovala za taškou s ovocím, ktoré som samozrejme v nemocnici nezjedol.  Ako by som aj mohol. Veď vykúpila celý trh. 

,,Neviem, Hector," pokrčila plecami. ,,S Camille som od toho dňa nehovorila.  Domov sa vždy vracia neskoro večer. Zrejme má teraz veľa práce."

Len som prikývol a nasledoval ich do domu. Vyzul som sa z topánok a namieril si to rovno do svojej izby. Prevalil som sa na posteľ a uvedomil som si, že mi Elly vážne chýbala. 

Nepoznal som ju príliš, ale za ten čas mi prischla k srdcu. Chýbala mi priateľka, ako ona. Vlastne okrem Marka za mnou nikdy nikto nechodil. 

Napadlo mi, že keď sa vráti zo školy mal by som za ňou zájsť. Vysvetliť jej, ako to medzi nami skutočne je. Nádejal som sa, že to možno pochopí. A...budeme môcť byť znovu priatelia. 

,,Hector, je ti zle?" Nakukla do izby mama.

,,Prečo by malo?" Odvrkol som nechápajúc.

,,Myslela som..."

,,Pre boha, mama. Som v pohode,  jasné?" Pretočil som očami. 

Možno ešte raz zvážim tú nemocnicu.