ELLY

,,Tak kde je? Čo je s ním?" Dožadovala som sa odpovedi.

Pán Hayes si rukou zotrel slzy, ktoré mu zmáčali unavenú pokožku tváre. 

,,Odviezla ho sanitka. Asi pred hodinou. Spomínal, že už od včera večera sa cítil akosi slabo," potiahol do seba a výraz tváre sa zmenil na vážny.

,,Ďakujem. Do videnia pán Hayes," zašepkala som viac menej pre seba a malátne zostúpila zo schodov.

Ponorená do myšlienok som kráčala nevedno kam. Hocikam, len nie domov. Pred očami som mala Hectorovu bledú tvár a v mysli sa mi dokola opakovali jeho slová. 

,,Som v pohode, len som unavený."

,,Do riti!" Zakričala som do prázdnej ulice a ruky si nervózne vrazila do vreciek bundy.

Výčitky napádali každý kúsok mojej mysle. Nechcela som si priznať, že som mala byť obozretnejšia. Že som zase a znovu myslela len na seba. Že mi boli prednejšie moje vlastné potreby. Keby bol Hector doma, rodičia by okamžite vedeli čo s ním. Zavolali by pomoc skôr a on by teraz nemusel...

Prudko som sa zastavila a premýšľala,  kadiaľ to budem mať najbližšie do nemocnice. Očami som vyhľadala neďaleký park a rozhodla sa, že si skrátim cestu priamo ním. 

Pridala som do kroku. Sneh pod mojimi nohami hlasno vŕzgal, akoby mi tiež chcel čosi vyčítať. Zúrivo som pokrútila hlavou a s rukami zaťatými v päsť som prešla z kroku do poklusu. Studený vietor mi nemilosrdne bozkával líca, no mne to neprekážalo. To bolo to najmenej čo som si v tej chvíli zaslúžila. 

V polovici parku som musela zastaviť a opretá o stehná načerpať kyslík. Nebolo to nič príjemné vzhľadom ku tomu, že bola dnes výnimočná zima. Studený vzduch v pľúcach ma nepríjemne štípal, no bola som odhodlaná pokračovať. 

Prudko som sa narovnala. Na chvíľu sa mi zatočila hlava. Otrasene som pokrútila hlavou a postupne zrýchľujúc tempo som vykročila. 

Rukou som si z čela odhrnula spotené vlasy a na veľkej informačnej tabuli hľadala kardiologické oddelenie. 

Tretie poschodie. 

Čakanie na výťah by ma stálo prišli veľa času, a tak som unavené nohy namierila na schodisko. 

Tri poschodia. To zvládnem!

Z posledných síl som zdolala zvyšné dva schody a lapajúc po dychu som kráčala na koniec chodby, kde sa podľa informačnej tabuli mala nachádzať lôžková časť. 

,,Elly?" Zvolal hlas patriaci Anne.

S ťažkosťami som odlepila pohľad od žltého linolea a pokúsila sa zanalyzovať výraz Anninej tváre.

Zastavila sa tesne pri mojom zmorenom tele a vtiahla ma do pevného objatia. 

,,Tak veľmi ma to mrzí," zavzlykala som a nechala slzy padať na Annin červený semišový sveter.

,,Elly neobviňuj sa. Tvoja mama mi ráno povedala čo sa stalo.  Hector sa zachoval správne," odtiahla sa odo mňa, no rukami sa pridŕžala mojich ramien. 

,,Povedal, že je unavený. Mala som ho poslať domov. Ku vám," neprestávala som plakať. Annine upokojujúce slová pre mňa nemali žiadnu váhu. 

,,Je v poriadku. Ak chceš, môžeš ísť na chvíľu za ním," chytila mi ruku do teplej dlane a keď som niekoľko krát za sebou dychtivo prikývla, ťahala ma ku jednej z izieb. 

,,Len nedávno sa prebral, takže je ešte slabý. Ale som si istá, že ťa rád uvidí," usmiala sa na mňa nevysoká bruneta a ja som s prikývnutím vstúpila do jemným svetlom zahalenej miestnosti. 

Hectorova tvár sa ihneď otočila mojím smerom a na tvári sa mu sformoval jemný úsmev. 

,,Ahoj," riekla som utierajúc si slzy. 

,,Čau, suseda," odvetil a vďaka pohľadu na mňa teraz jeho tvár vystriedal nepokoj. 

,,Ty si plakala?"

,,Bála som sa o teba," priznala som a opatrne sa presunula k posteli. 

,,Nemusíš sa o mňa báť. Ja sa ešte nechystám zomrieť," zasmial sa, no môj stav žarty momentálne neregistroval. 

Posadila som sa na kraj postele a zadívala sa do čiernych očí, ktoré mi boli každým ďalším dňom bližšie. 

,,Čo sa stalo?" Potiahka som do seba a nespúšťala z neho oči.

Skúmala som každý milimeter jeho tváre. Určite by som si všimla, keby na nej pribudla čo i len jedna malá vráska. Všetko mi pripadalo rovnaké. Bledá pokožka znovu chytila zdravú farbu a nič nenasvedčovalo tomu, že nieje v poriadku.

,,Trochu som sa poskladal doma na schodoch," pokrčil plecami a pravý kútik úst mu vyskočil jemne dohora.

,,Znovu si odpadol?" Opýtala som sa, akoby to nebolo jasné.

Prikývol. 

,,Čo sa stane, ak pre teba nenájdu vhodného darcu?" Prižmúrila som oči a hoci som odpoveď poznala chcela som, aby mi povedal, že nič z toho nebude potrebné. Že je to všetko len omyl. Že si potrebuje len oddýchnuť a bude všetko v poriadku.

,,Nájde sa," usmial sa ruku mi vtiahol do svojej teplej dlane. 

Znovu ma prepadli tríznivé myšlienky.  Akoby sa pomaly stávali mojou súčasťou. Takto to byť nemalo. To ja som mala byť tá, ktorá bude upokojovať a povzbudzovať jeho a nie naopak. 

Ruku si vytiahol z môjho zovretia a takmer bez problémov sa vytiahol do sedu. Nohy si jemne pokrčil, aby sa mohol pritiahnuť bližšie a jeho tvár sa ocitla len pár centimetrov od mojej. 

Hltavo som sa vpíjala do tmavých očí a z takejto blízkosti márne hľadala jeho zreničky. Bolo neskutočné, ako v tejto chvíli splývali s dúhovkami.

,,Ja viem, že sa nájde," zašepkala som, aby som ho v jeho tvrdení uistila.

Ruku presunul ku mojej tvári a prstami jemne prešiel po lícnej kosti až ku brade. Pristihla som sa, že sa mi okrem dychu zastavilo na tých pár sekúnd aj srdce. Zrýchleným dychom sa moje telo snažilo dohnať stratený kyslík a pery som jemne pootvorila. 

Očami som sa z jeho dúhoviek presunula na plné pery, ktoré si len pred pár sekundami navlhčil jazykom.  Premýšľala som, či Hector myslí presne na to, na čo ja. Pretože ja som sa nedokázala sústrediť na nič iné, len na imaginárnu chuť jeho pier. Jemne sa mu zvlnili do úsmevu a ja som pozbierala všetku odvahu, ktorú som v sebe našla. Trup som nahla bližšie ku jeho telu a pery rýchlo, aby som využila povestných päť sekúnd odvahy presunula na jeho. 

Netušila som však, že môj prvý bozk bude trvať tak bolestivo krátko. Ak vôbec...

Hector hlavu prudko odtiahol a jeho obočie vystúpilo rovnako prudko na hor. Zmätene som sa narovnala na posteli a nervózne si rukou zašla do vlasov netušiac, čo sa práve udialo. 

,,El," hlasno vydýchol a mojim telom sa prehnala triaška a nekontrolovateľná vlna hanby. Tak veľmi som sa teraz túžila prepadnúť kdesi pod zem. Líca mi horeli červenou. Mala som pocit, že každú chvíľu vytvoria plameň. 

,,Ja...prepáč..." koktala som, neschopná sformulovať súvislú vetu.

,,El," zopakoval a jeho pohľad bol teraz ustarostený. 

Ešte horšie. 

,,Ty...ty si to celé zle vysvetlila. Je to moja chyba, prepáč," ospravelňujúco krútil hlavou. 

,,Nie...ty...to...ja..." zmätene som vyskočila z postele a pokúsila sa o úsmev. Nepodarený úškľabok na mojej tvári ešte viac prehĺbil ten ustarostený na Hectorovej. 

,,Nemusíš ísť," ozval sa za mnou, no spaľujúca horúčava prechádzajúca mojím telo ma doslova ťahala z miestnosti. Potrebovala som na vzduch.

Vybehla som z izby a s tichým, ,,do videnia," som prekĺzla okolo Anni odhodlaná zastaviť až v bezpečí, ďaleko od miesta kde som práve podkopla všetky chabé zvyšky môjho sebavedomia.