ELLY

So závisťou som pozerala na jemne pootvorené pery a cez celú posteľ natiahnuté Hectorovo telo, ktoré stále spokojne odfukovalo. Ja som sa stále krčila na svojom kúsku, no ani za svet som sa neodhodlala zobudiť tú spiacu dokonalosť. Rukou som si podoprela hlavu a jemne sa prevalila na bok, aby ma z toľkého vykrúcania hlavy jeho smerom nebolel krk.

Mala som pocit, že som bola hore už celú večnosť. No keď som ráno zmätene otvorila oči a vedľa seba ležiac na chrbte som zahliadla Hectora, takmer mi zabehlo. Musela som si okamžite zakryť ústa, pretože sa mi z nich už-už dralo prekvapené zhýknutie. Na šťastie som svoje emócie statočne udržala na uzde.

S úsmevom na perách som si spomenula na včerajší večer. Síce veľmi neochotne, ale predsa som mu z knihy čítala. Z počiatku som sa cítila priveľmi trápne, ale po chvíli to išlo tak prirodzene, akoby som to robila každý večer, posledných desať rokov života.

Nedočítala som ani prvú kapitolu, keď som si uvedomila, že Hector už spí. Bolo jednoduché to spoznať. Pery mal jemne pootvorené a jeho dýchanie sa výrazne spomalilo. Jemne, aby som ho nezobudila som sa prevalila na bok, aby som ležala priamo oproti neho. Schválne som nechala zažatú aspoň nočnú lampu, aby som sa na neho mohla pozerať.

A bol to pohľad na nezaplatenie. Nikdy by som neverila, že Hector Hayes raz bude ležať v mojej posteli. Tak blízko mňa. Naše plecia sa budú počas spánku dotýkať a moje srdce bude búšiť tak silne, že to budú počuť aj na druhom kontinente.

,,Elly? Ach...pre...prepáč," zakoktala mama, keď nakukla do mojej izby.

Hector pomaly otvoril oči a prekvapene sa poobzeral po izbe. Bola som si istá, že je rovnako zaskočený ako mama, alebo ja sama, keď som ho vo svojej izbe skoro ráno našla.

,,Ránko," vystrel sa spokojne na posteli a ja som sa musel uchechtnúť.

,,Hector, bola tu tvoja mama. Hľadala ťa. Myslím...že..."

,,Za chvíľu som preč," oznámil so zívnutím a mne sa sklamane zvesili plecia.

Jasné, dnes je škola. Prekliata škola. Do ruky som vzala mobil a skontrolovala čas. Už teraz som meškala. Mama chápavo prikývla a nechala nás samých. Ja som sa neochotne vyškriabala z postele. Hector sa pomaly posadil a na nohy si natiahol tenisky, ktoré si pred spaním skopol vedľa postele.

,,Ďakujem, že si tu ostal," zamrmlala som a rukami sa oprela o písací stôl.

,,V pohode," mávol rukou Hector a automaticky sa pobral ku dverám. Zaskočilo ma to. Nechcela som, aby odišiel takto. Bez rozlúčenia. Bez toho, aby čokoľvek povedal. Práve preto moje srdce šťastne poskočilo, keď sa jeho postava tesne pred dverami zastavila.

S úsmevom na perách sa otočil mojím smerom a urobil pár krokov ku mne. Mužné paže vystrel pred seba a ja som mu nadšene vkĺzla do objatia. Mala som pocit, akoby sa moje telo v tom jeho strácalo.

,,Ďakujem," zašepkala som mu do trička na rozopnutej mikine, kde sa rysovalo jeho pevné telo. Jeho vôňa ma opantala a surovo dráždila moje dutiny.

,,Zabudla si? Sme priatelia. A to priatelia robia. Pomáhajú si," vyslovil do mojich vlasov.

Po jeho slovách som ostala mierne zmätená. Bola som rada, že ma berie ako svoju kamarátku. No zároveň som túžila po tom, aby som pre neho znamenala niečo viac. Presne tak, ako on pre mňa. Ešte raz som nasala vôňu, ktorá sa mi núkala, ako na zlatom podnose a neochotne sa odtiahla. Aj keď veľmi nerada, musela som sa čím skôr pohnúť, aby som ešte stihla prvú hodinu.

,,Vidíme sa poobede?" Opýtala som sa s nádejou v hlase.

Hector si nervózne odkašľal a na chvíľu sa zamyslel. Potom sa mu však na tvár znovu vrátil úsmev a mne odľahlo.

,,Vlastne, prečo nie. Myslím, že poobede budem v garáži. Tak sa maj, El,"  žmurkol na mňa a ja som už mala v zornom poli len jeho chrbát, ktorý šikovne prekĺzol dverami.

Postávala som naďalej vo svojej izby a usmievala sa, ako slniečko.

Konečne som sa spamätala a do tašky si nahádzala všetky veci, ktoré som potrebovala na dnešné hodiny. Netušila som na čo si mám do školy stále nosiť všetky učebnice, keď už boli známky dávno uzavreté. Nedávalo to logiku, no neostávalo mi nič iné, ako sa s tým zmieriť.

S taškou, ktorá vážila takmer tonu som sa presunula do kuchyne, kde sa už mama chystala do práce. Na sebe mala svoj klasický bordový sukňový kostým, ktorý, ako asistentka riaditeľa musela nosiť takmer neustále.

Do kabelky si zbalila peňaženku a s nezvyčajným úsmevom na perách ma vtiahla do objatia.

,,Čo ak sa vráti? Vyslovila som to, čo ma ťažilo zo všetkého najviac.

,,Niečo vymyslíme. Sľubujem," pobozkala ma do vlasov.

Do školy som prišla približne v strede prvej hodiny, čo nebolo najhoršie. Atmosféra v triede bola uvoľnená, profesorka literatúry dnes mala značne dobrú náladu. Dokonca si ani nevšimla, keď som rýchlym krkom vkĺzla do svojej lavice, kde už Sam otočená ku lavici za jej chrbtom živo diskutovala s ryšavkou Ninou.

Venovala som im krátky úsmev a pohľad zapichla do hodín, ktoré som sa snažila zhypnotizovať. Nemohla som sa dočkať, kedy dnes zazvoní na poslednú hodinu a ja budem môcť bežať za Hectorom. Ostávalo už len dúfať, že Hector sa na mňa teší rovnako.

~

,,Kam sa tak ponáhľaš?" Potiahla ma za lakeť Sam.

,,Domov, žeby?" Pokrčila som ramenami a nervózne preniesla váhu z jednej nohy na druhú.

,,Alebo za Hectorom?" Prekrížila si ruky na hrudi a zvedavo vystrčila bradu.

V duchu som práve preklínala deň, keď som sa jej o ňom zmienila. Celé dni vlastne nerobila nič iné, len sa ma vypytovala, ako dopadol náš improvizovaný ples a či spolu konečne chodíme. Navyše som práve vôbec nemala náladu jej dnes čosi vysvetľovať.

,,Áno, máme sa stretnúť...ako priatelia," dodala som.

,,Fajn, tak bež za ním," rozhodila rukami a ja som si s úľavou vydýchla.

Priskočila som ku nej a letmo ju pobozkala na líce. Nechcela som si to u nej znovu pokaziť, ale Hectorova prítomnosť bola pre mňa neprekonateľným lákadlom.

,,Bež," žmurkla na mňa a dva krát mi to opakovať nemusela.

Zvrtla som sa na päte a napriek tomu, že od jej domu po ten Hectorov to bolo približne päť minút, ja som čas rýchlym krokom skrátila na polovicu.

Rukou som sa oprela a studenú kovovú kľučku. Dvere však boli zamknuté. Uchom som sa nahla ku dverám garáže a snažila sa zachytiť akýkoľvek zvuk. Nič však nenasvedčovalo tomu, že by sa vo vnútri niekto nachádzal.

Pokrčila som plecami a vybehla po schodoch ku hlavným dverám. Krátko som podržala prst na zvončeku a v očakávaní načúvala približujúcim sa krokom.

,,Ahoj, Elly. Už sme sa dlho nevideli,"  usmiala sa na mňa Hectorova staršia kópia. Nebol to však úsmev, ktorý by som očakávala. Trhaným pohybom ruky sa poškrabal na brade a prudko vydýchol. To, že niečo nebolo v poriadku mi bolo jasné takmer okamžite.

,,Je Hector doma?" Ignorovala som jeho pozdrav a pohľadom sa snažila nakuknúť za neho. Jeho výška mi však neumožnila žiadny výhľad.

Oči Hecotovho otca sa naplnili slzami a hlavou prudko pokýval zo strany na stranu.