ELLY

,,Prečo to vlastne všetko robíš?" Opýtal sa Hector a jemne sa odo mňa odtiahol. Mojím telom prešla nepríjemná vlna sklamania. 

Rýchlo som sa prehrabovala vo svojich myšlienkach a premýšľala nad jeho otázkou. Nedokázala som odpovedať ani samej sebe, tak ako som to mohla odpovedať jemu. 

Hlavu som sklonila do zeme a Hector prerušil objatie v ktorom sme spočívali. Bol to síce len tanečný postoj no pre mňa znamenal v tejto výnimočne situácii oveľa viac. 

Zhlboka som sa nadýchla, takže sa súčasne s hrudníkom jemne nadvihli aj moje plecia. Hector mlčky stál len pár centimetrov odo mňa a jeho tmavé oči si ma spýtavo prezerali. 

,,Cítila som, že je to tak správne," pokrčila som plecami netušiac, či moja odpoveď postačí. 

Hectorova tvár sa skrčila v podivnej grimase z ktorej som nedokázala nič vyčítať. Neostávalo mi nič iné, len počkať na jeho odpoveď.

,,Iste, to som si mohol myslieť. Je správne potešiť chorého chlapca, však? Si rovnaká, ako všetci ostatní," vypľul a pristúpil k notebooku, ktorý prstami silno zaklapol, až som nadskočila.

Na miesto hudby sa teraz izbou nieslo nepríjemné ticho, ktoré dopĺňal Hectorov hlasný dych. A tiež jeho tvár, ktorá sa teraz zmenila na takmer bordovú a sršala hnevom. 

,,S tým to nemá nič spoločné," zamrmlala som sotva počuteľne. 

Nerozumela som, ako sa jeho nálada mohla v priebehu tak krátkej chvíle zmeniť. Nechápala som, kde sa stratil pohľad, akým na mňa pozeral. Na chvíľu som si dokonca myslela, že by som sa mu mohla páčiť. Že si ma konečne všimol, ako ženu.

,,Myslím, že by si mala ísť. Nestojím o tvoj súcit," protestne zakýval hlavou a podišiel ku dverám.

Prudko ich otvoril a rukou mi naznačil,  aby som už išla. Videla som v jeho očiach, že mu moja prítomnosť zrazu prekážala. Nechcela som však odísť. Nie teraz a nie takto. 

Ostala som na svojom mieste, ako prikovaná a hľadala správne slová,  ktoré by ho presvedčili o opaku. 

,,Vážim si čo si pre mňa urobila, ale bude lepšie, ak teraz pôjdeš," zmenil razom tón, no svoje rozhodnutie si ponechal.

,,Prosím porozprávajme sa," vyslovila som, aby som získala aspoň trochu času na premýšľanie. Sama som ešte nevedela čo mu chcem povedať. Cítila som sa ponížená, no zároveň sa snažila vžiť do jeho kože a pochopiť ho. 

Chvíľu si ma neveriacky prezeral,  potom s hlasným fučaním vydýchol a dvere znovu zavrel. S úľavou som privrela oči a posadila sa na posteľ. 

,,Pozri, ak chceš len dobre pretiahnuť nie je problém. S tým ti rád pomôžem," povedal s vážnym výrazom na tvári a jeho oči zablúdili kdesi mimo mojej tváre.

Zahanbene som si ruky prekrížila na hrudi. Vedela som čo je znovu zdrojom jeho záujmu. Neveriacky som pokrútila hlavou a vytreštila na neho oči. 

,,Ja...nie," koktala som a sledovala jeho približujúcu sa postavu, ktorá si práve hľadala miesto vedľa mňa.

,,Škoda," pokrčil plecami a lakťami sa oprel o kolená. ,,Tak čo potom chceš?"

,,Myslela som...myslela som, že by sme mohli byť priatelia," zahabkala som a pocítila červeň, ktorá sa mi rozliehala tvárou. Tak veľmi som sa hanbila. Cítila som sa ako posledná chudera, ktorá sa mu snaží dostať do priazne. 

,,Prečo?" Otočil tvár smerom ku mne a spýtavo do mňa zapichol hnedé očiská. 

,,Ja neviem, proste sme susedia a..."

,,Fajn. Ukončíme túto debatu, ak súhlasíš. Vymyslíme teda niečo, čo robia," pokrčil obočím a slovo priatelia zdôraznil. 

,,Čo tak...čo tak karty," navrhla som. 

Hector pobavene pokrútil hlavou, no keď sa môj výraz tváre nemenil, uvedomil si, že to myslím vážne. 

,,Karty...," zopakoval zmätene a ja som krátko prikývla. 

Ten nápad sa mi nezdal zlý. Vlastne by som robila čokoľvek, aby som mohla byť v jeho prítomnosti. To on ale nemohol tušiť. Tiež nemohol tušiť, že o tomto dni som snívala už niekoľko rokov. Premýšľala som, prečo som ho nikdy neoslovila skôr. Prečo som sa odhodlala až teraz, keď som zistila že je...

,,Tak tu sú," položil pred nás veľký  kufrík so súpravou na poker.

,,Ja neviem hrať poker," nervózne som si zahryzla do pery. 

,,Ty nevieš hrať poker? Tak to sa môžeš vážne hanbiť suseda," šťuchol mi prstom do pleca a na perách sa mu objavil škorodostný úškrn. Urazene som si ruky prekrížila na prsiach a moje obočie sa spojilo. 

,,Nie každý ho vie hrať," bránila som sa.

Hector sa stále zabával na môj účet, no ja som svoje urazenie len predstierala. Nemohla som mu predsa povedať, ako veľmi sa mi takýto hravý páči. 

Úsmev si stále ponechal na krásne vykrojených, plných perách, no už sa začal plne venovať kufríku, ktorý medzi nami tvoril akúsi bariéru. Najradšej by som ho jediným pohybom zhodila na zem, no nemohla som. 

Balíček kariet šikovne premiešal a niekoľko krát si ho prehodil z jednej ruky do druhej. Potom mi podal dve karty, ktoré som si ihneď zakryla dlaňou. Uškrnul sa nad mojím gestom a rovnaký počet kariet pridelil aj sebe. Na posteľ medzi nás vyložil ďalších päť kariet a napokon nám v rovnakom počte rozdelil žetóny. Všetko robil tak rýchlo, až mi to pripomenulo jeho hru na klavír. Prstami sa pohyboval rovnako ladne dokonca aj pri tak jednoduchej činnosti. 

,,Hector, ja to vážne neviem hrať," pripomenula som, pretože som mala pocit, že hru už zahájil. 

,,To je v poriadku, susedka. Počas hry sa to naučíš najlepšie," žmurkol na mňa.

~

,,Šťastie začiatočníka," odfrkol, keď som ho už po druhý krát obrala o všetky žetóny.

Veselo som zatlieskala rukami a všetky jeho zvyšné žetóny som rukou pritiahla ku sebe. Nemohla som uveriť, že som sa do hry dostala tak rýchlo a navyše sa mi tak dobre darilo. Napriek tomu, že sa Hector snažil zaujať postoj urazeného,  kútiky úst, ktorými mu trhalo do hora ho prezradili.

Za dverami sa ozvalo rytmické klopanie a ja som preľaknuto podskočila.

,,Čo je?" Ozval sa Hector a do kufríka začal postupne ukladať všetky žetóny.

Dvere sa pomaly otvorili a odhalili Anninu útlu postavu. 

,,Hector, zlato. Je čas na lieky," oznámila a pristúpila bližšie. V jednej ruke držala pohár s čistou vodou a v druhej niekoľko tabletiek rôznych veľkostí.

,,Nechcem to," odvrkol a ďalej sa venoval ukladaniu žetónov. 

,,Hector..."

,,Mami, dobre vieš, že mi je z nich na hovno. Netúžim zase celú noc stráviť nad hajzlovou mysou," zaťal sánku a silno zaklapol kufrík, až som nadskočila. 

Anna pohľadom zablúdila na mňa a súcitne sa na mňa usmiala. Ruky som si nervózne žmolila a v duchu Hectora prosila, aby svoju mamu poslúchol. Bola som si istá, že tie lieky mu majú predsa pomôcť, nie ublížiť. 

,,Fajn, nechaj mi ich na stole. Hneď, ako Elly odíde, zjem ich," pozrel na Annu, ktorá skľúčene pokrútila hlavou.  Neverila mu. Určite už na ňu podobné triky skúšal. 

,,Sľubujem, že dohliadnem na to, aby ich užil ešte pokým som tu. Priamo predomnou," ozvala som sa. Nechcela som si brať Hectora na zodpovednosť,  ale túžila som po tom, aby sa dusná atmosféra pominula.

Anna si ma znovu dôkladne premerala,  až z jej úst vyšiel hlasný povzdych.

,,Tak dobre. Spolieham sa na teba, Elly," ustarostene pokývla hlavou na pozdrav a opustila izbu. Tabletky položila na policu, kde stálo niekoľko kníh. 

Hector sa postavil a kufrík zasunul späť pod posteľ, odkiaľ ho pred hrou vybral. Posadil sa späť a venoval mi široký úsmev. 

,,Nemusíš sa snažiť, sľúbila som jej to," odvetila som, pretože som ihneď tušila o čo mu ide.

Spodnú peru jemne vystrčil a skryvil obočie. Psie oči mu išli dokonale, ale napriek tomu som nemienila ustúpiť. Protestne som pokývala hlavou. 

,,Priatelia si predsa majú pomáhať," zahryzol si do pery a jeho obočie teraz vystrelilo prudko na hor.

Pohľad na jeho pery vo mne spustil vlnu pocitov, ktoré boli v danej chvíli neprípustné. Nervózne som odvrátila zrak a vyskočila z postele priamo ku polici s liekmi. Opatrne som si ich vysypala do ruky a do druhej som vzala pohár. Podišla som bližšie a ruky vystrela pred seba.

,,Ty si vážne myslíš, že to zjem?" Postavil sa prudko z postele, takže som musela rovnako prudko uhnúť.  Niekoľko kvapiek vody skončilo na koberci.

Odhodlanie zo mňa vyprchalo rovnako rýchlo, ako dážď v horúci letný deň. 

Otvorila som ústa pripravená mu odporovať, no jeho telo sa nebezpečne priblížilo ku tomu môjmu a ja som na miesto odpovedi zalapala po dychu. 

Z ruky mi vytiahol pohár z ktorého odpil poriadny dúšok. Lieky som stále zvierala v ruke no vedela som, že dnes tam aj ostanú. 

,,Nechcem, aby si bola rovnaká. Nechcem aby si ma ľutovala a už vôbec nechcem, aby si ma kŕmila týmito sračkami," ukázal na ruku, ktorú som stále v kŕči držala pred sebou. 

,,Ak chceš, aby sme boli priatelia, nesprávaj sa ku mne akoby som umieral," pokračoval rovnako ráznym tónom.

Nemo som prikývla a sklonila sa pre svoje lodičky. Hector sa natiahol ku stoličke, aby mi podal kabát. 

,,Bavil som sa...vážne," venoval mi krátky úsmev a otvoril dvere.

,,Ja tiež," odpovedala som pravdivo a rýchlo svoje telo prešmykla okolo jeho.