ELLY

So Sam sme sa práve náhlili školskou chodbou, aby sme stihli hodinu biológie, ktorá sa nachádzala na treťom poschodí.

Napriek tomu, že som pravidelne behávala, Sam mala predo mnou náskok a jej dlhé hnedé vlasy mi viali priamo do tváre.

Schody sme brali po dvoch a práve sme míňali triedu štvrtákov, kam chodil aj Hector. Niekoľko žiakov napriek zvoneniu stále postávalo pred triedou a o čomsi živo diskutovali.

Markove zelené oči, ktoré sa dokonale hodili k hnedým kučeravým vlasom som si všimla takmer okamžite. 

,,Choď, hneď ťa dobehnem," oznámila som Sam a z behu som prešla do plynulej chôdze. 

Samin výraz už som nezaregistrovala,  ale bola som si viac než istá, že vedela kam vedú moje kroky. 

,,Môžeš na chvíľu?" Poťukala som prstom po Markovom pleci. Tvár otočil mojím smerom. 

,,Ahoj, ty si Elly, však?" Žiarivo sa usmial. Prekvapilo ma, že poznal moje meno, ale na zbytočné otázky teraz nebol čas. Už teraz som si pred profesorkou kvôli meškaniu koledovala o problém. 

,,Som tiež Hectorova suseda," prikývla som. 

,,Vážne? To som netušil. Nikdy ťa nespomínal," naklonil hlavu trochu nabok a pozorne si ma prezrel.

Jasné, že nespomínal, načo by aj?

Zhlboka som sa nadýchla, že jeho slová budem ignorovať a pôjdem rovno na vec. Už dávno mi vypršal čas a tiež odhodlanie s ktorým som za Markom nerozvážne kráčala.

Je to len otázka, nič viac. 

,,Čo s ním v skutočnosti je?" Opýtala som sa priamo. 

Markova tvár okamžite nabrala vážne rysy. Tušila som, že mi nebude chcieť nič povedať. Jemne pokýval hlavou, čím mi dal najavo, že nič nevie. Avšak jeho oči, ktoré sa na svetle, ktoré prenikalo chodbou zaleskli, hovorili čosi iné. 

,,Viem, že je chorý a nemám potrebu o tom hovoriť celej škole. Bola som tam, keď naposledy odpadol a mám o neho strach. Viem len to, že má čosi so srdcom a čaká ho transplantácia," rýchlo som vysvetlila a zúfalo pokrčila plecami. 

Svoju ruku si presunul na môj lakeť a odtiahol ma o čosi ďalej od zvedavých pohľadov. 

,,To nie je také jednoduché. Poradovník je dlhý a nie je vôbec isté, že ak by sa aj nejaké srdce našlo, Torovo telo ho príjme. A ďalším problémom je samotný Toro, ktorý odmieta hospitalizáciu. Ten chlapec ma už vážne serie," povedal takmer šepky a rukou si nervózne zašiel do objemných kučier. 

,,Prečo nie?" Nechápala som. 

,,Ja neviem prečo. To je proste Toro a s tou jeho trdohlavou..." vystrelil ruky hore a zaťukal si po hlave, ,,tekvicou nikto nepohne."

,,Musím už ísť Elly. Rád som ťa spoznal," zamrmlal a prehnal sa okolo mňa tak rýchlo, až ma ovial vánok spojený s jeho až príliš korenistou kolínskou. 

Chvíľu som ešte postávala na chodbe a sledovala, ako sa všetci žiaci strácajú za dverami triedy. Potom som pomalým krokom vykročila ku tej svojej, pripravená čeliť problémom, ktoré som si oneskoreným príchodom určite spôsobila. 

,,Priateľka tu bola skôr než láska, Elly. Ak stratíš lásku, nájdeš si ďalšiu. Ale keď stratíš priateľku, nová sa už bude ťažko hľadať," vytrhol ma z myšlienok hlas Sam. Práve sme zastavili pred jej domom a ja som na ňu nechápavo vyvalila oči. 

,,O čom to hovoríš Sam?" Zmätene som sa opýtala, aj keď som začínala tušiť načo narážala. 

,,Ale na nič, El", pokrčila plecami. ,,Iba...proste si bola pred tým iná," vydýchla a kroky nasmerovala na úzky chodníček, ktorý končil až pred vchodovými dverami.  

Otvorila som ústa, že čosi poviem, no v istom okamihu som si to rozmyslela a ruky si vrazila do vreciek bundy. Možno som nebola dokonalá kamarátka, ale Sam som mala rada takmer, ako vlastnú sestru. Avšak nemala som chuť ju o tom presviedčať. Hlavne nie teraz, keď som mala vlastných problémov vyše hlavy. 

Odrazila som sa od klzkého chodníka a s pohľadom upretým na zem som pomaly kráčala domov. Premýšľala som nad tým, že by som na miesto toho zašla do lesa, ale v tom istom momente som ten nápad zavrhla. 

Pohľad na oblohu bol jasným znamením, že sa zanedlho začne stmievať a ja by som sa nestihla vrátiť. A možno by to tak bolo lepšie. Nebyť tejto mizernej zimy, určite by som možnosť prespať v chatke zvážila. 

Od nášho domu nás už delili len posledné tri, keď som to začula. Automaticky som pridala do kroku a nasledovala melódiu, ktorá mi opantávala zmysli. Presne tak, ako naposledy. Na tvári sa mi sformoval krátky úsmev a zo svižného kroku som teraz prešla do behu. 

Garáž bola tento krát zatvorená, ale tóny klavíru boli napriek tomu zreteľne počuť. Rukou som sa oprela o kovové dvere garáže. Chlad, ktorý z nich sálal mi prechádzal až do kosti. Napriek tomu som ju tam držala až trýznivo dlho, kým som sa odhodlala uchopiť kľučku a silne ňou trhnúť. 

Mechanizmus dverí sa dal do pohybu a dvere sa so škrípaním otvorili. Musel ma počuť. Ten zvuk by prebudil aj mŕtveho, ale on sa stále sústredil na hru a rukami skúsene behal sem a tam po čiernobielych klávesoch. 

Dvere som znovu zatvorila. Všimla som si, že Hector mal na sebe len tenký sveter. Jediná zmena, ktorú som si všimla od kedy som tu bola naposledy bol malý ohrievač, ktorý bol zapojený neďaleko stoličky, kde sedel Hector. Určite ho sem priniesli jeho rodičia. 

Podišla som až ku klavíru a rukami sa oprela o jeho roh. Hector sa stále sústredil na pohyb svojich rúk a ani na sekundu z nich nespustil zrak. 

,,Prepáč mi za minule," otočil trup mojím smerom. Netušila som, kedy melódia stíchla, pretože som bola až príliš sústredená na profil jeho tváre, ktorý som si detailne ukladala do pamäti. 

,,Ty si za to predsa nemohol," nervózne som mávla rukou.

Bez slova prikývol a svoje tmavé oči zapichol do mojej tváre. Jasne som videla, ako behali po celej jej ploche a neprestajne ma hltali. 

Premýšľala som nad tým, či som na nej nemala nejakú smietku, alebo čosi čo ho tak zaujalo. Nervózne som si prešla po pokožke na tvári a Hector konečne zaklipkal svojimi dlhými mihalnicami, akoby sa spamätal. 

,,Prečo si mi nepovedal pravdu?" Opýtala som sa, pretože práve táto otázka zožierala moje vnútro zo všetkého najviac. 

,,Pretože som vedel, že sa na mňa potom budeš pozerať presne takto," odvrkol a prudko sa postavil zo stoličky. 

Telom mi prebehla triaška a neprirodzene som sa vystrela v chrbte. Snažila som sa pôsobiť sebaisto a nedať najavo pocity a obavy, ktoré mi pulzovali celým telom. 

,,Beriem ťa úplne normálne," odvetila som a myslela som to skutočne vážne.

Až na ten neznesiteľný strach, ktorý mám o tvoj život a ktorý zo mňa vysáva všetku energiu, takže mám pocit, že sa každú chvíľu zložím. 

,,Kiež by ma tak brali aj moji rodičia," prehrabol si rukami vlasy a urobil krok dopredu, takže sa teraz ocitol len pár centimetrov od môjho roztraseného tela. 

Narozdiel odo mňa sa však  tváril úplne pokojne. Rozhodne ho moja prítomnosť nerozhodila tak, ako mňa tá jeho. Hrudník sa mu pomaly dvíhal hore a dole. Ten môj už mohol z rýchleho tempa pokojne nafúknuť aj gigantický balón. Ďakovala som bohu za hrubú zimnú bundu, ktorá ho aspoň z časti zakrývala. 

,,Boja sa o teba," riekla som potichu, no z jeho pier vyšlo na miesto odpovedi len hlasné, ,,Pff."

Nerozumela som, prečo sa správal tak sebecky. Annu som chápala a jej strach som dokonale precítila aj ja sama. 

,,Prečo nechceš ísť ležať do nemocnice?" Premohla ma zvedavosť. Možno som mohla počkať a nevyčerpať svoje otázky hneď naraz, ale keby som sa neopýtala dnes, myslím že by som sa už neodvážila nikdy. 

Hectorov pohľad sa do mňa po mojej otázke zapichol, ako ostré pazúry. Tušila som, že som to tento krát prehnala. Hnev v jeho očiach mi napovedal, že by som som sa mala čo najskôr otočiť a svoj zadok dopraviť domov. Na miesto toho som postávala vedľa klavíra a sledovala zúfalého chlapca, ktorý premýšľal, ako cudziemu dievčaťu odpovedať na otázky, ktoré zo všetkého najviac nenávidel. 

,,Pretože...pretože ak mám umrieť, nechcem aby to bolo na mieste, kde to nenávidím. Pretože ak mám umrieť, chcem byť doma. Tam, kde to poznám. Pretože ak mám umrieť, chcem aby pri mne boli ľudia ktorých milujem a nie cudzí ľudia v bielych plášťoch!" Kričal tak veľmi, až sa mu triasol hlas. 

Sánku silno zaťal a zlomenými očami neplnenými bolesťou sledoval môj výraz. Čakal na moju odpoveď, ktorá neprichádzala. Na miesto nej videl len dievča, ktoré na neho pozeralo s otvorenými ústami a konečne pochopilo, že netúži po ničom inom, len aby ho všetci nechali žiť život, aký považuje za plnohodnotný on sám. 

Už som pochopila. Pochopila som, čo mi tým chcel povedať. Nemo som prikývla a bez jediného slova opustila priestory garáže. Aby mi mohol dôverovať, nemohol vidieť slzy, ktoré sa nemilosrdne drali z mojich očí.