ELLY

Batoh, ktorý som mala prevesený cez plece som zložila na gauč a rýchlym pohybom zipsu odhalila jeho obsah. 

Deku, ktorú som do neho s problémami natlačila, som teraz s rovnakými ťažkosťami vyťahovala von. Keď sa mi to konečne podarilo, rozprestrela som ju a nechala voľne spadnúť na starý gauč. 

,,Hneď je to lepšie," povedala som sama pre seba a dôkladne ju na gauči vystrela.

Vrátila som sa späť ku batohu, ktorý teraz ležal na zemi a vytiahla z neho niekoľko sviečok a zápalky. Všetko som naukladala priamo pred gauč a premýšľala som, ako by som sem dopravila stolík. Určite by sa tiež zišiel.

Telo som zvalila na deku s jednorožcovou potlačou a vydýchla si.  Dúfala som, že si Kim nevšimne zmyznutý kus pokrývky. 

~

,,A-ahoj oci", zakoktala som sa, keď som ho po príchode domov zahliadla v kuchyni. 

Po tom, ako vyslovil krátke a takmer nepočuteľné, ,,ahoj El," ma jednoducho obišiel a pokračoval so šálkou v ruke do svojej pracovni. Sklamane som zvesila plecia a pozerala sa za jeho vzďaľujúcim sa chrbtom. Premýšľala som, ako dlho je už vlastne takýto a ja som si len nič nevšimla. Vážne som bola taká slepá? 

Spomínala som na chvíle, keď som bola ešte dieťa. Dokonca mladšia, ako je teraz Kim. Pred očami som mala usmiateho otca, ktorému ešte prítomnosť jeho rodiny neprekážala. 

Rozzúrene som sa posadila za stôl v kuchyni a tvár si založila do dlaní. Mala som pocit, že sa na mňa odrazu všetko sype. Dokonalý život sa zrazu rúcal, ako domček z karát a ja som nemala ani šajnu, ako z tohoto kolotoča vyviaznuť. 

Vyskočila som od stola a s rukami zovretými v päsť som odhodlane vykročila ku schodisku. Pred dverami otcovej pracovne som prudko vydýchla a rytmicky zaklopala na dvere. 

,,Teraz nemám čas," ozvalo sa za dverami. To už som fučala ako býk a tvár mi horela červeňou. 

Bez pozvania som prudko roztvorila dvere a vstúpila. Otec prekvapene nadskočil na svojom koženom kresle a spýtavo nadvihol obočie. 

,,Pracujem, El, potrebuješ niečo?" Odvetil pokojne. 

,,Iste, kedy nepracuješ, však?" Odfrkla som ironicky. 

,,O čo ti ide?" Založil si ruky na hrudi a ponad okuliare skúmal moju tvár, akoby sa v nej snažil vyčítať odpoveď. 

,,Podvádzaš mamu?" Vyletelo zo mňa a ja som svoje slová okamžite oľutovala. 

,,To ti povedala ona?" Nadvihol obočie a ja som mala pocit, že ani nehovorí o svojej žene. 

Na miesto odpovedi som zhnusene pokrútila hlavou a postavila sa pripravená na odchod. 

Nikdy by mi nenapadlo, že mi môj vlastný otec bude tak veľmi odporný. No v tej chvíli mi pripomínal všetkých tých chlapov, ktorých môžete výdavať vo filmoch. Očami som zablúdila na jeho dokonale sadnúci oblek a napriek tomu, že som svojho otca takto nikdy nevnímala, teraz som si uvedomila, že vypadá naozaj dobre. Mama bola momentálne pri ňom len akási sivá myška. 

Nenávistne som prižmúrila oči, aj keď som si uvedomovala, že napriek všetkému by som ho nedokázala nenávidieť. Zatiaľ nie. Avšak hnev, ktorý mi momentálne koloval v žilách bol prisilný. 

,,El, mám teraz vážne veľa práce, môžeme sa prosím porozprávať neskôr?" Nahol sa bližšie ku stolu a bez ďalšieho záujmu o moju osobu začal zrovnávať akési papiere. 

Otočila som sa na päte a bez jediného slova za sprievodu poriadneho tresknutia dverí odišla. 

Oprela som sa chrbtom o dvere a dlaňami som si z oboch strán obopla krk v snahe sa studenými rukami trochu schladiť. Hlavu som zaklonila do zadu a snažila sa do pľúc nabrať kyslík. Napokon som sa od dverí odrazila a svoje kroky nasmerovala do obývačky. 

,,Elly? Môžeš sem na chvíľu prísť?" Ozvala sa z kuchyne mama a ja som medzi dverami zastavila. Otrávene som prevrátila očami a kráčala za hlasom. 

,,Áno mami?" Nakukla som dverami do kuchyne. 

,,Posaď sa, prosím," vyzvala ma a rukou ukázala na stoličku. 

Neochotne som ju poslúchla a zvalila sa za stôl. 

,,Dnes ráno som bola na kávu u Anny. Spomínala, že si bola pri tom keď jej syn odpadol," povedala opatrne a tíško, ako myška sa posadila za stôl oproti mňa. Ruky si založila na stole a zahľadela sa na mňa svojimi oceánovo modrými očami, ktoré som zdedila po nej aj ja s Kim. 

,,Poznáš sa s Hectorom?" Opýtala sa a nespúšťala zo mňa ani na sekundu zrak. 

Z jej tónu som vytušila, že sa mi nechystá oznámiť nič príjemné. Mlčky som prikývla a preglgla hrču, ktorá sa mi zasekla v hrdle. Rozhovor, ktorý som len pred pár minútami absolvovala s otcom sa teraz stratil kdesi do zabudnutia. 

,,Vedela si, že je chorý?" Pokračovala ďalej a ja som premýšľala či som na informácie, ktoré sa o malú chvíľu dozviem pripravená. 

,,Povedal, že má oslabenú imunitu," zašepkala som a rukou si pošúchala oči, ktoré ma začínali nepríjemne štípať. 

,,Vieš Elly," povedala potichu a natiahla sa cez stôl za mojou rukou. Mechanicky som ju pritiahla ku svojmu telu a druhou si ju pridržiavala, ako by som ju chcela ubrániť pred útokom žraloka. 

,,Nepovedal ti tak úplnú pravdu. Vieš...on má choré srdce. Presne si nepamätám názov diagnózy. Myslím, že to bolo čosi ako Ischemická choroba srdca, ale nie som si tým istá. Ak sa čím skôr nenájde darca, tak...je mi to ľúto Elly," vydýchla a jej súcitný pohľad som v tej chvíli nenávidela. 

Nechcela som, aby sa na mňa pozerala týmto spôsobom, pretože mi tým dávala jasne najavo, že sa niečo deje. Že niečo nie je v poriadku, no ja som stále netušila čo to bolo. Jej slová mnou prešli ako britva a ja som si ich nedokázala pripustiť. Neverila som jej ani jedno jediné. Mala som chuť kričať, vynadať jej, opýtať sa jej prečo mi takto hnusne klame, ale na miesto toho som len bez slova sedela za stolom a bez žmurknutia sledovala ten jej výraz. 

Telo mi stuhlo a bola som si istá, že keby ma teraz niekto porezal, nevytiekla by zo mňa ani jediná kvapka krvi. 

,,Elly," oslovila ma mama až príliš milo a ja som viac ten tón nezniesla. Protestne som pokývala hlavou a s hrmotom sa postavila od stola. 

,,Ja...potrebujem byť na chvíľu sama," zašepkala som a pomaly kráčala do svojej izby.

Mala som pocit, akoby som kráčala po horúcom asfalte a moje topánky sa pod jeho teplotou topili. Každý ďalší krok mi robil stále väčší problém. Keď som sa s námahou dostala až do svojej izby a zabuchla za sebou dvere, telo som konečne nechala voľne spadnúť na zem. Najprv sa mi podlomili len kolená, potom som sa prevalila na bok a schúlila sa do klbka. 

Presne tak, ako som videla ležať naposledy Hectora. S očami otvorenými dokorán som sledovala svoj odraz v zrkadle, ktorý sa nachádzal na dverách šatníkovej skrine. Vpíjala som sa do svojich vlastných očí, ktoré sa z modrých zmenili na krvou podliate kruhy. 

Po líci sa mi skotúľala prvá horúca slza a prisahala by som, že som počula ako dopadla na podlahu. 

Oči som prudko zatvorila a viečka stískala tak silno, až som mala pocit, že mi vybuchne hlava.