Príbeh patrí medzi moje úplne prvotiny. Takže sa dá povedať, že bol niečo, ako skúška. Pokladam ho za svoje najslabšie dielo, ale to len z dôvodu, že som sa pri jeho písaní stále hľadala v štýle, nemala som príliš dobrú slovnú zásobu ani prílišné skúsenosti. Napriek tomu som sa ho tu rozhodla ponechať, nech je aspoň s čím porovnávať. Ďalším problémom v príbehu je tiež gramatická stránka, na ktorej vo voľnom čase pracujem, takže príbeh prechádza výraznou úpravou.

ELLY

Máte všetko po čom túžite, no nemáte nikoho s kým by ste sa o svoju radosť podelili. Problém dnešného sveta. Všetkého je dostatok, len vhodní partneri sa javia, ako nedostatkový tovar. Ja takého partnera mám, len to má jeden malý háčik. On o tom zatiaľ netuší. Omyl. On netuší o mne.

,,Elly, ideš?" Zamávala na mňa ododverí Samantha. Prikývla som.

Čisté veci v ktorých som prišla som si úhľadne uložila do skrinky a na nohy si obula žlté, športové tenisky značky adidas. Kučeravé blond vlasy som si stiahla do hustého chvosta, z lavičky si vzala fľašu s vodou a nasledovala kamarátku do školskej telocvične.

,,Dnes máme hodinu so štvrtákmi?" Naklonila som sa odzadu čo najbližšie ku jej uchu.

,,Pre boha, Elly! Raz z teba dostanem infarkt. Zakrádaš sa ako duch," podskočila a telo otočila ku mne, ,,áno, bude tu aj tvoj princ," nezabudla mi pripomenúť.

,,Sam, prestaň. Nie je to žiadny môj princ," zaprotestovala som. Aj keď...

,,Tretiaci, štvrtáci, nástup," zavelil postarší profesor s prešedivelými vlasmi. Mať v jeho veku takú kondičku som šťastná, ako blcha.

Poslušne sme sa postavili do dvoch radov. Do prvého radu tretiaci a hneď za nás štvrtáci. Hlavu som nenápadne otočila do zadu, potrebovala som urgentne zistiť, či sa Sam nezmýlila. Spoznávala som medzi nimi jeho spolužiakov, ale ľahko sa predsa mohlo stať, že dnes proste neprišiel do školy. Už dávnejšie som si všimla, že si urobil voľno kedy sa mu zachcelo. Nebol to typ ktorý by sa príliš riadil pravidlami. Skôr ich veľmi úspešne obchádzal. A zrejme musel byť dieťa šťasteny, pretože mu to takmer vždy prešlo len krátkym napomenutím u riaditeľa na koberčeku.

Pomaly som rátala osoby po ktorých som prechádzala očami. Jeden, dva, tri, štyri, päť, šesť, sedem...sedem. Na tomto čísle môj zrak zastavil.

Pozeral sa do zeme a nervózne prestupoval z jednej nohy na druhú. Tiež som nemala rada nástupy. Cítila som sa, ako na základnej škole a keď som nastúpila na strednú školu, ani by mi nenapadlo, že to tu ešte môže niekto praktizovať.

Čierne havranie vlasy mu trčali na všetky strany a momentálne mu na zaklonenej hlave úplne prekrývali tvár, čo ma zamrzelo.

,,Si nenápadná, ako tarantula na doboške," drgla do mňa Sam a ja som preľaknuto nadskočila.

,,Čo?" nadvihla som zmätene obočie.

,,Čumíš na neho, ako na údené. Kedy sa mu konečne mieniš prihovoriť?" naklonila sa ku mne tak blízko, aby nemusela šepkať, ale aby ju zároveň nikto nepočul.

Nikdy?

,,Prestaň s tým. Tak na neho určite nečumím," protestne som zakývala hlavou, aj keď som vedela, že má úplnú pravdu.

,,Kedže dnes máme hodinu spojenú a niektorí z mojich študentov potrebujú trénovať na basketbalový turnaj, bude sa hrať ten. Tí, ktorí sa chcú zapojiť pokojne môžu. Ostatných poprosím, aby sa posadili v tichosti na lavičku a nejak sa zamestnali."

,,Hráš?," opýtala sa Sam, ktorá bola narozdiel odomňa milovníčka akéhokoľvek druhu športu. Ja som milovala len beh.

Kedykoľvek som mala trochu času, chodila som behať. Nie preto, aby som si zlepšila postavu, alebo kondičku. Jednoducho preto, lebo som milovala ten pocit slobody. Do uší som si dala slúchadlá, pustila si obľúbenú hudbu a nič viac ma v tej chvíli nezaujímalo. Nie, že by som mala vo svojom mladom živote nejaké závažné problémy ktoré by sa nedali vyriešiť, ale každý človek občas potrebuje vystúpiť zo svojej komfortnej zóny, aby sa mohol vyhnúť stereotypu.

,,Zbláznila si sa? Ešte si tu urobím hanbu. Vieš aká som na koletívny šport ľavá," zodvihla som ruky pred seba v obrannom geste a posadila sa na lavičku vedľa Niny, ktorá sa na pozdrav usmiala a trochu posunula, aby som mala dostatok miesta, kedže to bolo posledné miesto na kraji.

Zápas začal a ja som sa pohodlne uvelebila na lavičke. Teraz som už mala výhľad viac než perfektný.

,,Všimla si si, akú má Hector v tých sivých teplákoch perektnú riťku?" pokrčila nosom Nina a gestom ruky mi naznačila, ako by mu ju stlačila.

,,Bože, Nina," vybuchla som do hlasného smiechu a ústa si automaticky prekryla dlaňou.

Najradšej by som jej síce povedala, aby sa na neho ani len nepozrela, pretože on patrí mne. Ale to bol len vzdialený a nereálny sen. Mnohé spolužiačky sa o neho zaujímali. Veď aj mali prečo. A často chodili vyzvedať priamo odo mňa, pretože chlapec do ktorého som zaľúbená vlastne od svojich piatich rokov bol taktiež môj sused.

A ja som s ním nikdy nehovorila. Toľko krát som si priala, aby som sa mu dokázala prihovoriť, aby som nebola tak zbabelá a povedala aspoň úbohé ,,ahoj."

Nikdy sa to nestalo.

Spomenula som si na jeden deň, keď som sa hrala na dvore s loptou. Hectorov dom bol hneď oproti cez cestu a moja lopta sa náhodou skotúľala na ich trávnik práve vo chvíli, keď sa o rok starší Hector objavil vo dverách ich domu. Milo som sa na neho usmiala, keď urobil krok smerom ku lopte a ruky vystrela pred seba, pretože som čakala, že mi ju ide hodiť. Alebo som čakala, že sa ku mne pridá a zahráme sa spoločne. Môj úsmev sa stratil okamžite, ako som si uvedomila, že sa lopty nedočkám. Oči sklopil na zem, akoby sa mi snažil dať najavo, že si ma nevšimol a jednoducho prešiel okolo. Pamätám si, aká som z toho bola v tej chvíli vykoľajená.

Ani teraz, po trinástich rokoch sa medzi nami nič nezmenilo. Napriek tomu, že sme boli susedia, nikdy sme sa neskamarátili. Čo bolo o to zvláštnejsie, že boli naši rodičia priatelia.

Jediný rozdiel bol v tom, že Hector bol jedináčik a ja som mala mladšiu sestru.

Sledovala som, ako sa jeho telo ladne presúvalo po klzkej lesklej podlahe telocvične, ktorá pod jeho teniskami pískala. Práve mu ktosi prihral loptu a on s ňou s ľahkosťou popri driblovaní klučkoval pomedzi ostatných.

Vedela som, že patrí do školského basketbalového týmu a bol jeden z najlepších o tom nebolo pochýb. Čierne vlasy mu pri behu viali dozadu a ja som od neho nedokázala odtrhnúť zrak. Keď sa ocitol pod košom silno sa odrazil od zeme a jednou rukou ju
nasmeroval jeho vnútrom. Pri tomto pohybe sa mu tričko vyhrnulo nahor, a tak nechtiac ukázal lem bielych boxeriek, ktoré mu vytŕčali z teplákov.

Nervózne som sa zapírila na lavici a dúfala, že si nikto nevšimne červeň, ktorá mi prepaľovala líca.

,,Výborne, Hector," pochválil ho profesor a niekoľko chlapcov ho uznanlivo pobúchali po pleci.

Hector sa zastavil a rukami sa oprel o kolená, aby chytil dych. Prišlo mi to zvláštne, pretože práve začali hrať a s kondičkou nikdy problém nemal.

,,Toro, neodychujeme," zakričal ktosi. Vedela som, že ho tak priatelia prezývajú. Vystrel pred seba prst, no stále ostával v rovnakej polohe.

,,Si v pohode?" zastavil sa pri ňom Mark, jeho pravá ruka.

Hector nesúhlasne pokýval hlavou. To už som vytušila, že sa niečo deje a postavila sa z lavice.

,,Pán profesor, myslím že Toro sa necíti dobre," zakričal Mark a všetci v telocvični sa už pozerali ich smerom.

Podišla som bližšie, aj keď najradšej by som za ním išla sama a opýtala sa ho čo sa deje. Zmocnil sa ma strach.

,,Čo sa deje, Hector?" pristúpil ku nemu profesor no odpovede sa už nedočkal.

Zodvihol hlavu a pred tým, ako sa jeho telo bezvládne zložilo na zem som zahliadla jeho tmavé oči, ktoré zúfalo hľadali nejaký oporný bod.