Stalo sa to minulý rok na Vianoce. Bola to už pre mňa akási tradícia odísť od všetkého a tváriť sa, že tieto sviatky vlastne ani neexistujú. Keď človek kráča po zasneženej krajine, kde niet takmer žiadnej živej duše, tak sa to celkom aj dá.

V ten deň som sa po raňajkách rozhodol ísť na prechádzku. Zobral som si so so sebou len svoj mobil, ktorý som si ukryl do vnútorného vrecka modrej vetrovky a slúchadlá strčil do uší. Nič viac som nepotreboval. Moja obľúbená hudba bola vždy mojím jediným spoločníkom a zároveň spôsobom ako vždy ignorovať okolitý svet.

Kráčal som už možno takú polhodinu pozdĺž hlavnej cesty. Ako som predpokladal, veľa áut okolo mňa za ten čas ani neprešlo. Komu by sa už len chcelo niekam cestovať, keď obchody boli zatvorené a všetci boli dávno so svojimi rodinami. Teda, aspoň ja som mal takú predstavu o obyvateľoch tejto malebnej dedinky vo Švajčiarsku. Aj keď som chcel, neubránil som sa predstavám ako sa všetci smejú a majú radosť z toho, že sú spolu.

Z mojich idylických myšlienok ma vytrhla nejaká hlučná strela. V momente som vypol hudbu, dal slúchadlá von z uší a poobzeral sa okolo seba, či nenájdem vinníka, ktorý sa opovážil takto narušiť moje kruhy. Spočiatku som bol v tom, že kdesi obďaleč sa nejaké decká hrajú s pyrotechnikou. V tomto období to nie je predsa nič nezvyčajné.

Za malú chvíľu som počul ďalšiu strelu a potom zase ďalšiu. Nešlo mi to do hlavy, lebo som nikde nikoho nevidel. Nevedel som, čo mám v tej chvíli robiť. Mal som utekať cestou naspäť alebo pokračovať ďalej a tváriť sa, že som nič nepočul?

„Kurvaaaaaaaa," odrazu som začul výkrik a potom znova ďalšiu a ďalšiu strelu. Automaticky som sa rozbehol doprava. Ani neviem, či som chcel ísť čo najďalej od tých striel alebo práve naopak. Osud to však zariadil za mňa a moje nohy doviedol bližšie k lesu.

Keď som ju tam uvidel opretú o strom so zbraňou v ruke, nebolo mi všetko jedno. Zamrzol som na mieste a nebol som schopný ani jedného pohybu. Iba moje oči sa hýbali a skúmali celú situáciu. Všimol som si, že tie jej boli zavreté, takže vidieť ma nemohla. Mohla ich však každú chvíľu otvoriť a zbadať ma. Nestalo sa tak.

„Kurvaaaaaaa," znova zúfalo vykríkla a vzápätí vystrelila kamsi dohora, „ja to nedokážem!!!"

V tej chvíli som všetko pochopil...

♦♦♦

„Jožko? Si v poriadku?" vytrhla ma z mojich myšlienok Klára, ktorá kráčala vedľa mňa po zasneženej ceste.

„Neviem," zaváhal som a zamyslel sa nad tým, „je to všetko také..."

„...šialené?" dokončila za mňa, keď som nevedel nájsť to správne slovo.

„Asi áno," otočil som sa k nej a jemne sa na ňu usmial.

„Chceš sa o tom porozprávať?"

„To isté som sa ťa opýtal pred rokom. Pamätáš?" zastal som a zadíval sa do jej nádherných oceánových očí.

„Ánoׅ, pamätám," povzdychla si, „na to sa nedá zabudnúť a ani nechcem na to zabudnúť."

„Prečo?" z jej reakcie som zostal mierne zaskočený a možno trochu aj potešený.

„Asi je to naozaj šialené," pokrútila hlavou a trochu sa zasmiala sama pre seba, „hocikto iný by asi s radosťou už zabudol na to, že to chcel ukončiť, ale nebyť toho všetkého, tak tu teraz nie sme. Len vďaka tomu, že som vtedy začala strieľať, tak si ma našiel a zachránil ma!"

„Klára, nemusíš...," objal som ju a snažil sa ju upokojiť.

„Nie, Jožko, ja musím...," zhlboka sa nadýchla, aby zastavila rodiaci sa príval sĺz, „keď som vtedy otvorila oči a uvidela ťa ako sa ku mne blížiš, myslela som si, že som to naozaj spravila a že si anjel, ktorý si po mňa prišiel. Nikdy predtým som necítila taký pokoj a lásku, ktorá z teba žiarila. Nikto z mojich blízkych sa takto ku mne nesprával. Pre každého som bola len odpad, ktorý sa nemal nikdy narodiť. Až som si to nakoniec začala myslieť aj ja..."

Chvíľu sme boli obaja ticho a čakali, kým prejde okolo nás taký starší pár, ktorý sa držal za ruky.

„Chcem, aby sme boli ako oni," vyslovila nahlas to, čo som si prial už istú dobu aj ja, „ja viem, že si to želáš tiež, len sa mi to bojíš povedať."

„Klára, ja..."

„Nie, nemusíš nič hovoriť, len ma miluj," usmiala sa na mňa a vystrela svoje dlane, „a podaj mi ju, prosím, už ju nebudeš potrebovať."

So šokovaným výrazom som ju vybral z vrecka a urobil ako chcela. Díval som sa na to ako ju zahrabáva vedľa toho stromu. Keď s tým skončila, podišla ku mne a chytila ma za ruku. Bez zbytočného váhania sme si to namierili naspäť k chatke.

„Ako vieš, že...?" chcel som sa jej na to spýtať, keď sme boli už dostatočne ďaleko od toho miesta.

„...si ju chcel použiť?" doplnila ešte skôr, než som to stihol vysloviť.

„Áno," vyšlo zo mňa pošepky.

„Videla som to na tebe, ale hlavne som to z teba cítila. Tvoj smútok, zúfalstvo a beznádej."

„Keby si tu nebola so mnou, tak..."

„Viem," vyslovila smutne, „práve preto som tu."

„Ďakujem ti, Klára."

„Aj ja ti ďakujem, Jožko."

Obaja sme ostali nehybne stáť a dívali sme sa na seba ako na zjavenie. Presne tak ako keď sa anjel díva na anjela.