||Z pohľadu Slobodného Francúzska||

Nevedela som,koľko som tam ležala. Mohli to byť hodiny,dni,mesiace...zdalo sa mi to ako večnosť. Keď som bola slabá,vojaci ma zase priviazali k stoličke a nechali ma tam sedieť. Ruky mi už z lana tŕpli,ale vyzerali,akoby im to bolo jedno,čo určite i bolo. Bola som tu ešte väčšou špinou než v normálnom svete.

Z toho vlhka v miestnosti sa mi dýchalo ťažšie. Bolo tu tak vlhko,že na stenách obitých časom boli menšie skupinky zelenkastých plesní. Snažila som sa si to nevšímať a radšej sa dívať po veciach v miestnosti. Ale úprimne,nič tu také nebolo,na čo by sa oplatilo dívať.

Keď som teda nespala alebo nebola v mrákotách,dívala som na staré dvere pred sebou. I na ňom sa prejavila sila času. Farba,ktorou bolo drevo namaľované pomaly odpadávala a mala som pocit,že i drevo samotné už dlho nedrží dobre pokope ako kedysi. Možno i ja takto dopadnem. Najprv zhnije moja vonkajšia schránka a potom moje vnútro. Moja duša bola ale i tak skazená,takže by to nebol až taký veľký úpadok...
Povzdychla som si nad tým. No čo už,aspoň som sa nedostala do rúk komunistov. Podľa výpovedí od ľudí čo boli u nich na výsluchoch boli desivý a krutý. Prišlo mi divné,že som ich prirovnávala k náckom. Obe skupiny boli hrozné. Reich i Soviet boli monštrá.

Nohami,ktoré som trochu od nervov šúchala o prašnú zem som zvírila prach,ktorý sa mi dostal do nosa. Kýchla som si. Ešteže nemám alergiu na prach,tu by som sa už dávno ukýchala a ukašlala ku smrti. Možno by som ale ten spôsob smrti prijala lepšie než ten,ktorý mi teraz hrozil...